Choď na obsah Choď na menu
 


Superťažké tanky

21. 9. 2009

 

Superťažké tanky

Superťažkými tankmi označujeme ťažko obrnené vozidlá s hmotnosťou väčšinou nad 75 ton. Cieľom vývoja týchto masívnych strojov bolo vytvoriť vozidlo, ktoré by prelomilo nepriateľské línie bez toho, aby riskovalo vlastné zničenie. Superťažké tanky sa vyskytovali už v období prvej svetovej vojny, ale aj neskôr, v období 2. svetovej vojny a studenej vojny.

 

Superťažké tanky v období prvej svetovej vojny


Flying Elephant

Po vyrobení prvých 50 tankov Mark I v apríli 1916 vôbec nebolo isté, či bude Veľká Británia produkovať ešte ďalšie tanky. Všetko záviselo od úspechu alebo neúspechu novej zbrane. Jeden z konštruktérov Mark I, William Tritton si myslel, že najväčšou slabinou tanku je to, že nedokáže odolať priamemu zásahu delostreleckým nábojom. Preto sa rozhodol navrhnúť vozidlo, ktoré by útoku delostrelectva dokázalo odolať.

Tritton si nebol istý, aký hrubý má byť pancier. V tej dobe však poručík Kenneth Symes skúšal prieraznosť získaných nemeckých diel na oceľovom pláte hrubom 51 mm. V júni tento program pokračoval na rôznych druhoch plátov v Shoeburyness. Tritton sa s výsledkami zoznámil a aplikoval ich do svojho projektu. Komisia pre dodávanie tankov (Tank Supply Committee) 19. júna 1916 odsúhlasila výrobu prototypu, ale návrh bol hotový až v auguste.

Obrázok

 

Vozidlo bolo dlhé 8,36 metra, 3 metre malo na šírku a 3 na výšku. Vďaka mohutnému pancierovaniu hmotnosť narástla na približne 100 ton. O výzbroji sa polemizuje, niektoré zdroje uvádzajú ako hlavnú výzbroj, ktorá bola namontovaná v čele trupu, štandardný kanón kalibru 57 mm, iné zasa 75 mm kanón. Vedľajšiu výzbroj tvorilo spolu 6 guľometov, po dva na bokoch trupu a dva vzadu. Stroj mali poháňať dva motory Dailmer, každý s výkonom 105 koní. Rýchlosť stroja by bola pravdepodobne veľmi nízka

Toto vozidlo bolo označené ako Heavy Tank („Ťažký tank“), neskôr Foster's Battle Tank (Fosterov bojový tank), nevie sa, odkiaľ prišla prezývka Flying Elephant („Lietajúci slon“). Pravdepodobne vznikla kvôli rozmerom tanku a hlavnom dele umiestnenom v „nose“ trupu, ktoré tak trochu pripomínalo chobot.

Začala sa aj stavba prototypu, ale Ministerstvo vojny napokon projekt koncom roku 1916 zrušilo, pretože uprednostnilo pohyblivosť pred ochranou.

 

K-Wagen

Prvé bojové nasadenie tankov v prvej svetovej vojne v roku 1916 Dohodovými mocnosťami presvedčilo nemecké armádne kruhy o tom, že proti nim treba nasadiť rovnaké a lepšie obrnence.

V júni 1917, ešte predtým, než boli hotové prvé nemecké tanky A7V, nariadilo Ministerstvo vojny vývoj superťažkého tanku, ktorý by sa používal na prelomenie nepriateľských línii. Projektu sa ujal Joseph Vollmer, ktorý pracoval pre Verkehrstechnische Prüfungskommission („Skúšobná komisia dopravných technológii“). K nemu sa pridal kapitán Weger.

Stroj mal vážiť okolo 165 ton, ale po skrátení hmotnosť klesla na „iba“ 120 ton. Teraz bol stroj dlhý 13 metrov, široký 6 metrov a vysoký 3 metre. Keďže takú váhu nebolo možné naraz prevážať, rozhodlo sa, že tank sa bude skladať zo šiestich častí, ktoré sa na front dopravia železnicou a priamo tam sa zložia. Hlavnú výzbroj predstavovali 4 kanóny kalibru 77 mm, vedľajšiu 7 guľometov Maxim kalibru 7,92 mm. Posádku by tvorilo 22 mužov.

Obrázok

Celý projekt bol absurdný, ale aj napriek tomu 28. júna 1917 Ministerstvo vojny odsúhlasilo výrobu prvých 10 kusov. Začala sa výstavba dvoch prototypov, ktoré boli do konca vojny takmer dokončené.

K-Wagen nebol nikdy použitý v boji. Po vojne bolo Nemecku Versaillskou zmluvou zakázané vyrábať tanky a tak boli K-Wageny zošrotované. Viacmenej, v záchvate megalománie si dal Hitler v roku 1942 postaviť drevenú maketu tohto stroja.

Galériu k tanku K-Wagen nájdete tu.

 

Superťažké tanky v období druhej svetovej vojny a po nej

Zoznámenie sa so sovietskymi ťažkými tankami ako napríklad KV-2, snaha vyvinúť silnejšie a lepšie obrnené tanky a neskôr hlavne zhoršujúca sa vojenská situácia nacistického Nemecka viedla k vzniku niekoľkých návrhov tankov, ktoré vynikali predovšetkým svojou hmotnosťou.

 

 

Panzer VII „Löwe“

V novembri roku 1941 začala firma Krupp vývoj nového typu tanku, ktorý by dokázal likvidovať sovietske ťažké tanky KV-2, s ktorými sa stretávali nemecké vojská počas operácie Barbarossa. Začiatkom roku 1942 boli zadané technické parametre na ťažký tank o hmotnosti 90 ton, ktorého čelný pancier mal byť hrubý 140 milimetrov a bočný 100 mm. Posádku malo tvoriť 5 mužov, najvyššia rýchlosť sa mala pohybovať okolo 44 km/h. Ako pohonná jednotka mal slúžiť motor Daimler Benz s výkonom 1000 koní, ktorý sa normálne používal v torpédových člnoch. Hlavná výzbroj mala byť uložená v pohyblivej veži. Tank dostal označenie VK7021, neskôr PzKpfw. VII Löwe („Lev”). Návrh tanku vychádzal z ďalších strojov, ktoré boli vo vývoji, vo vývoji ako Tiger či Maus.

Vznikli dve verzie, ktoré sa líšili iba hrúbkou panciera a umiestnením streleckej veže: Leichte Löwe („Ľahký Lev“)mal čelný pancier hrubý 100 mm a vážil by 76 ton. Veža mala byť umiestnená vzadu. Tank mal dosiahnuť najvyššiu rýchlosť 27 km/h. Schwere Löwe („Ťažký Lev“)mal čelný pancier hrubý 120 mm a vážil 90 ton. Vežu mal umiestnenú viac vpredu a predpokladaná maximálna rýchlosť bola 23 km/h. Obe verzie mali byť vyzbrojené kanónom KwK L/70 kalibru 105 mm a koaxiálny guľomet.

Keď boli oba návrhy predstavené Hitlerovi, ten nariadil upustiť od vývoja ľahšej verzie a ťažšiu upraviť tak, aby mal čelný pancier hrúbku 140 mm a hlavnú výzbroj tvoril kanón KwK L/40 alebo L/37 kalibru 150 mm (pravdepodobne by bol nakoniec použitý KwK L/44 kalibru 150 mm). Aby sa zvýšila rýchlosť, plánovalo sa vybaviť stroj pásmi s šírkou 1 meter. Rýchlosť by tak stúpla na približne 30 km/h. Firma Krupp navrhovala výrobu prepracovanej verzie vyzbrojenej kanónom KwK L/71 kalibru 88 mm, alebo KwK L/60 kalibru 128 mm.

Napokon bol v máji roku 1942 aj tento projekt zastavený, pretože Hitler si našiel niečo „lepšie”- mamutí tank Maus. Neskôr boli použité mnohé prvky z ťažšej verzie tanku Löwe pri vývoji tanku Tiger II.

Obrázok

Galériu k tanku Löwe nájdete tu.

 

Panzer VIII „Maus“

 

Panzer VIII „Maus“

Hoci firma Porsche začiatkom roku 1942 neuspela v súťaži o vývoj tanku Löwe, Ferdiand Porsche sa nevzdal a v máji toho roku Hitlera požiadal, aby schválil technické parametre pre „nezničiteľný tank“. Keď o mesiac obdržal súhlas, spolu s doktorom Müllerom z firmy Krupp navrhol 120 tonový „nezničiteľný tank“. Zároveň bol zastavený vývoj Löwe, aby na vývoji nového tanku mohli pracovať aj inžinieri spoločnosti Krupp. Nový projekt dostal označenie VK7001/Porsche Type 205 a prezývku Mammut, neskôr bolo označenie zmenené na PzKpfw. VIII Maus („Myš“).

V júni 1942 boli hotové technické výkresy a začali sa práce na prvom prototype, ktorý mal byť hotový v roku 1943. Hlavnú výzbroj tvoril kanón KwK 44 L/55 kalibru 128 mm doplnený koaxiálnym kanónom KwK 44 L/36.5 kalibru 75 mm a guľometom MG 34 kalibru 7,92 mm. Zásoba munície činila 68 nábojov pre 128 mm kanón a 200 nábojov pre 75 milimetrový kanón. Posádku tvorilo 6 mužov- vodič, veliteľ, dvaja nabíjači a dvaja strelci.

Trup aj veža mali jednoduché, hranaté tvary, iba predná stena veže bola zaoblená. Čelný pancier trupu bol silný 200 mm, bočný 180 mm a zadný 160 mm. Čelný pancier veže bol hrubý 240 mm, na bokoch a vzadu dosahoval hrúbku 200 mm. Pásy boli široké 1,1 metra. Stroj sa vyznačoval zložitým systémom pojazdových kolies. Hnacie koleso bolo umiestnené vzadu a napínacie vpredu- presne naopak, než je nemecký štandard.

Prevodovka bola taktiež netradične umiestnená vzadu, za pohonnou jednotku. Tou mal byť naftový motor Daimler-Benz MB 517 s maximálnym výkonom 1200 konských síl, ale v dobe, keď sa staval prototyp ešte nebol ukončený jeho vývoj a tak bol použitý Daimler-Benz DB 603. Porsche však presadil svoj hybridný benzínovo-elektrický motor, takže motor vlastne poháňal generátor, ktorý poháňal dva elektromotory a až tie poháňali celý stroj. Tento zložitý systém zaberal až dve tretiny trupu, čím obmedzil priestor vodiča a sťažoval prístup do veže. S ním bol tento kolo schopný vyvinúť najvyššiu rýchlosť 20 km/h na ceste a 13 km/h v teréne. Aj spotreba tanku bola obrovská- pri jazde po ceste zhltol benzínový agregát 1400 litrov benzínu na 100 km, v teréne toto číslo vzrástlo až na neuveriteľných 3800 litrov!!! Dve palivové nádrže vo vnútri stroja pojali 3200 litrov paliva a pre zvýšenie dojazdu bol na korbe pripevnený ešte sud s 1000 litrami pohonných hmôt.

Obrázok

V máji 1943 bola Hitlerovi predvedená drevená maketa, ktorý následne nariadil vyrobiť 150 kusov. Taktiež prikázal, aby bol pri sériových strojoch hlavný kanón nahradený delom kalibru 150 mm (podľa jeho slov to pôvodné vyzeralo vzhľadom na rozmery vozidla ako „detské delo“) a guľomet MG 34 zasa účinnejším leteckým automatickým kanónom MG 151 kalibru 20 mm.

Výroba korby a veže by prebiehala vo firme Krupp, motor vyrábal Daimler-Benz, generátor a elektromotory Siemens podvozok česká Škoda. Kompletizáciu mala na starosti spoločnosť Alkett. Počítalo sa s produkciou 5 kusov mesačne. V októbri 1943 však Hitler zrušil rozkaz na začatie výroby a nasledoval pokyn na zastavenie všetkých vývojových prác na projekte. Bolo však dovolené dokončiť prototypy, ktoré už boli vo výrobe. Hmotnosť tanku Maus napokon vzrástla až na 189 ton, čím sa stal najťažším tankom na svete a toto prvenstvo mu patrí dodnes.

24. decembra 1943 bol dokončený prvý prototyp označený V1. Výroba veže v továrni Krupp sa oneskorila a tak bolo namiesto nej použité 55 ton vážiace závažie, aby sa mohli začať skúšky v Kummersdorfe. Veža pre prvý prototyp napokon nikdy nedorazila. Vtedy sa už vyrábal podvozok pre druhý prototyp, V2, ktorý už bol vybavený motorom Daimler-Benz MB 517. Ten už bol postavený kompletne a začal sa skúšať v septembri 1944. Testy spomaľovali neustále poruchy motora a časté spojenecké nálety. Druhý prototyp mal byť vybavený stereoskopickým zameriavačom Zeiss, s ktorým by jeho 128 mm kanón mohol účinne ničiť ciele na vzdialenosť 4000 m. Krupp hlásil, že ďalšie štyri podvozky sú tesne pred dokončením, dostal ale rozkaz rozobrať ich a úplne zastaviť všetky práce na projekte.

Hmotnosť tanku výrazne sťažovala jeho nasadenie v teréne, kvôli nej nemohol prechádzať cez mosty a tak boli pre neho vyrobené šnorchle, ktoré umožňovali jazdu v hĺbke až 8 metrov. Toto riešenie vyžadovalo spárovanie Mausov tak, aby jeden dodával elektrický prúd druhému až kým sa nedostane na druhý breh. Taktiež preprava po železnici bola problematická, musel byť použitý špeciálny vozeň, Verladewagon, z ktorého bol dokončený len jediný kus. Uvažovalo sa dokonca o vyrobení protilietadlovej verzie tanku Maus, ktorej výzbroj by tvorili dva protilietadlové kanóny Flak kalibru 88 mm. Jeho osádku by tvorilo až 8 mužov. Údajne mala byť koncom vojny objavená maketa veže z tohto typu.

 

Keď sa sovietske vojská blížili ku Kummersdorfu, personál, v obave, že by kompletný Maus mohol poslúžiť sovietom, vyhodil druhý prototyp do vzduchu. Prvý, neozbrojený, zostal nepoškodený. Rusi potom sami na nepoškodený podvozok osadili relatívne zachovalú vežu z druhého prototypu, ktorá prežila výbuch a kompletný stroj poslali do ZSSR. Ten je dnes vystavený v tankovom múzeu Kubinka. Je možné, že získanie Mausu malo určitý vplyv na sovietske povojnové návrhy ťažkých tankov, avšak sovieti aj po vojne spoliehali skôr na malé rozmery a manévrovateľnosť, než na ťažké pancierovanie- tank T-54 síce mal pancier veže hrubý 200 mm, ale vážil len 36 ton.

 

Galériu k tanku Maus nájdete tu.

 

Landkreuzer P.1000 „Ratte“

Myšlienka obrovských „Pozemných krížnikov“ (Landkreuzer) siaha prinajmenšom do roku 1903, keď britský spisovateľ Herbert George Wells napísal sci-fi poviedku The Land Ironclads (vo voľnom preklade „Obrnenci“). Možnosť realizovať myšlienku týchto obrovských, extrémne ťažkých tankov sa objavila v 30. rokoch dvadsiateho storočia v ZSSR. Nemecko a Sovietsky zväz v medzivojnovom období (resp. do nástupu Adolfa Hitlera c roku 1933) pomerne úzko spolupracovali na vývoji tankov. Nemecko malo vývoj tankov zakázaný Versaillskou zmluvou, ale vďaka dohode so ZSSR jej nariadenia obchádzalo; sovieti zasa získali nové technológie a myšlienky. V rámci tejto spolupráce dorazila v marci 1930 do Sovietskeho zväzu početná skupina inžinierov na čele s Erichom Grottem. Grotte pracoval v technickom vývojovom úrade OKMO v Leningrade. Bol autorom piatich projektov, z ktorých sa ale realizoval len jeden- stredný tank TG-1, alebo T-22, ktorý, hoci obsahoval mnoho moderných prvkov, sa dočkal len jediného prototypu. Dôvodom boli vysoké výrobné náklady a zložitosť oproti iným sovietskym typom, ale T-22 sa zrejme stal zdrojom inšpirácie pre sovietskych konštruktérov, ktorí navrhli viacvežové tanky T-35.

Jedným z Grotteho projektov, ktoré ostali na papieri bol aj návrh TG-5, alebo T-42. jednalo sa o približne 1000 ton vážiaci kolos s piatimi vežami, ktorého výzbroj mali tvoriť dva námorné kanóny kalibru 304 mm (niektoré zdroje uvádzajú 103, resp. 203 mm), štyri kanóny kalibru 76 mm a dva kanóny kalibru 45 mm, k nim ešte pravdepodobne patrila aj nejaká protiletecká obrana. Pohon malo zabezpečovať niekoľko motorov s celkovým výkonom takmer 18 000 kW a osádku tvorilo zhruba 60 mužov. Autentickosť tohto projektu je otázna, ale vzhľadom na to, že v ZSSR vznikla koncom 30. rokov aj myšlienka vojnových superlodí triedy Sovietskyj Sojuz (Советский Союз- „Sovietsky Zväz“), alebo Projekt 23), bol by v súlade so Stalinovou predstavou podobných „reprezentačných zbraní“.

 

V roku 1942 pracoval Ing Erich. Grotte v spoločnosti Krupp. V júni toho roku poslal Hitlerovi náčrtok návrhu tanku Landkreuzer P.1000 o hmotnosti 984 ton. Hitlera myšlienka zaujala a nariadil spoločnosti Krupp vývoj takého stroja. Projekt dostal prezývku Ratte („Potkan“), pravdepodobne v náväznosti na tank Maus.

Ing. Grotte pracoval pre námorníctvo (vo firme Krupp robil technické štúdie ponoriek) a jeho návrh tomu zodpovedal- mohutný tank mal mať delostreleckú vežu, ktorá sa normálne používala pri vojnových lodiach triedy Graf Speer, iba namiesto troch námorných diel mala dve.

Prvé nákresy boli hotové 29. decembra 1942. Plánované rozmery boli naozaj impozantné- dĺžka stroja vrátane kanónov činila 35 metrov a šírka 14 m. Na výšku mal Ratte merať 11 metrov, teda skoro ako trojposchodový dom. Presná hrúbka panciera nie je známa, na najsilnejších miestach (čelo veže a trupu) mala hrúbka dosahovať 360 mm, na bokoch a vzadu sa hrúbka pohybovala medzi 150-250 mm.

Tank mal mať na každej strane trojicu pásov so šírkou 1,2 metra, teda spolu 3,6 m, čo je šírka takmer celého tanku Maus. Hmotnosť celého stroja sa odhadovala iba podľa kategórie, teda 1000 ton, avšak počas stavby by sa mohla ešte zvýšiť, veď len veža vážila 380 ton!

Samozrejme, pohnúť takýmto hovädom je skutočne problém. Prvá verzia motorizácie preto počítala s dvoma dieselovými lodnými motormi MAN V12Z32/44, každý z nich mal výkon 8500 koní. Druhý variant by bol poháňaný ôsmimi motormi Daimler-Benz MB501, každý mal výkon 2000 konských síl. Tieto motory sa normálne používali pri torpédových člnoch. Tie by mali stroju mali dávať najvyššiu rýchlosť 40 km/h, ale je pravdepodobnejšie, že rýchlosť by sa pohybovala iba okolo 20 km/h.

Obrázok

Výzbroj, ktorou mal tank disponovať bola taktiež impozantná. Hlavnú výzbroj predstavovali dva lodné kanóny Schiffkannone SK C/34 kalibru 280 mm umiestnené vedľa seba v čele veže. Dĺžka týchto kanónov bola 15 metrov a vážili 48 ton. Používali sa pre ne dva druhy munície: priebojný Panzersprenggranate s hmotnosťou 330 kg a dĺžkou 1,2 m a trieštivotrhavý Sprenggranate vážiaci 315 kg. Teoretický maximálny dostrel bol až 42 km.

Vedľajšiu výzbroj tvoril kanón kalibru 128 mm, ale jeho presná poloha nie je jasná, podľa niektorých zdrojov sa mal nachádzať v čele trupu, podľa iných v samostatnej veži v zadnej časti korby. Ďalšiu výzbroj by tvorilo osem protilietadlových kanónov Flak 38 kalibru 20 mm. Pred pechotou by bol stroj chránený dvojicou guľometov MG 151 kalibru 20 mm.

Hoci sa hmotnosť odhadovala na 984 kg, v skutočnosti by to bolo pravdepodobne oveľa viac. Len námorné dela kalibru 280 mm vážili 650 ton a to aj po vylúčení jedného z kanónov zo streleckej veže. Problémom by bolo uskladnenie hoci aj malého množstva munície pre tieto zbrane- jeden granát vážil 454 kg a k tomu ešte musím pripočítať váhu pancierovania, podvozku, motorov, sekundárnej výzbroje a munície do nej.

K rozloženiu svojej ohromnej hmotnosti mal byť Ratte vybavený na každej strane troma pásmi širokými 1,2 metra, čo dáva celkovú šírku pásov 7,2 metra. Pomohlo by to síce vyrovnať váhu a zlepšiť stabilitu, ale váha tanku by aj tak zničila cesty aj mosty. Veľké rozmery by viacmenej umožnili prebrodiť väčšinu vodných tokov aj bez prípravy, ale k výbave malo aj tak patriť zariadenie a trubice pre prívod vzduchu. K ďalšiemu špeciálnemu vybaveniu patril dostatočne veľký výklenok pre usadenie dvoch motocyklov BMW R12 pre prieskumníkov, skladovacie priestory, vlastná ošetrovňa a sebestačný systém záchodov.

Celý projekt bol zastavený Albertom Speerom začiatkom roku 1943. Toto rozhodnutie bolo nepochybne správne, pretože náklady, ktoré by priniesla stavba tohto stroja by celkom iste výrazne prevyšovali jeho bojovú hodnotu. Aj cez jeho rozmery a pancierovanie by sa nejednalo o nezničiteľný stroj, skôr naopak. Táto pomalá obluda by bola veľmi zraniteľná útokmi zo vzduchu a mínami. Prípadná oprava v teréne či nebodaj odtiahnutie vozidla by neprichádzali do úvahy. Navyše by sa nezmestil do žiadnej továrne, takže pri samotnej stavbe by museli byť použité metódy stavby vojnových lodí. Stavba hoci aj jediného prototypu Ratte by zrejme na niekoľko mesiacov pohltila väčšinu zdrojov konštrukčného doku. Jeho palebná sila by ale bola úžasná- delo kalibru 280 mm s priamym dostrelom 5 km bolo schopné preraziť pancier s hrúbkou 450 mm. Pri námere 40° by sa dostrel pohyboval okolo 41 km.

Vývoj (našťastie) ďaleko nedospel. Istú dobu sa špekulovalo, že jedna z pobrežných delostreleckých batérií v Holandsku či Nórsku obsahuje vežu z Ratte, ale sa najväčšou pravdepodobnosťou sa jedná o výmysel.

Galériu k návrhu Landkreuzer P.1000 nájdete tu.

 

Landkreuzer P.1500 „Monster“

V decembri 1942 navrhla spoločnosť Krupp nový projekt „Pozemného krížnika“, pomyslený „vrchol“ v konštrukcii superťažkých tankov, Lankreuzer P.1500, ktorého prezývka Monster („Monštrum“) je jeho dokonalou charakteristikou. Hmotnosť bola odhadovaná na 1500 ton, ale zrejme by bola vyššia. Problémy, ktoré by sprevádzali Landkreuzer P.1000 by sa v tomto prípade ešte zintenzívnili. Usporiadanie vozidla je divné a svedčí o nie veľmi bystrom úsudku autora projektu. Hlavné delo 80 cm K (E) malo dostrel 48 km a ťažko sa hodilo k priamej paľbe, lebo jeho kadencia činila len dva výstrely za hodinu. To by obmedzilo možnosť nasadenia Landkreuzera P.1500 na pôsobenie v tyle ako veľké samohybné delo. Aj napriek tomu mal mať stroj pancierovanie hrubé 250 mm, čo je pre takýto typ bojovej činnosti zbytočné. Zvláštne je aj začlenenie dvoch húfnic sFH 18/1 L/30 kalibru 150 mm s maximálnym dostrelom 13,25 km do výzbroje, pretože aby ich bolo možné použiť, musel by sa tank pohybovať veľmi blízko frontu a v dostrele nepriateľského ťažkého delostrelectva. Pretože udržanie stability znemožňovalo použitie akéhokoľvek horného panciera, bol Monster veľmi zraniteľný delostreleckou protipaľbou a leteckým bombardovaním. Navyše v tanku by bolo málo miesta na uskladnenie nábojov a náplní, takže na zásobovanie muníciou by bolo potrebné postaviť akúsi obdobu Munitionpanzerov IV pre Gerät 040. Okrem húfnic tvorili vedľajšiu výzbroj ešte guľomety MG 151 kalibru 15 mm

Aby sa tento stroj vôbec mohol pohybovať, musela by sa pravdepodobne použiť akási forma článkovaného podvozku. Dieselelektrický pohon vo forme štyroch naftových motorov MAN M9v 40/46, z ktorých každý mal poháňať samostatný generátor mohol poskytnúť dostatočný výkon pre dosiahnutie rýchlosti okolo 10 km/h. Bolo by však nutné spraviť dôkladný prieskum trás po ktorých sa mal stroj presúvať, pretože hrozilo prevrátenie stroja aj na veľmi miernom svahu.

Aj tento projekt bol zrušený Albertom Speerom spolu s P.1000 Ratte začiatkom roku 1943. Ako technická a vývojová štúdia bol Monster celkom iste zaujímavým teoretickým cvičením, ale nikdy by sa nestal praktickou zbraňou.

Obrázok

 Galériu k tomuto monštru nájdete tu.

 

 

Americký tank T28

V rokoch 1944 a 1945 sa americké vojská v Európe stretávali čoraz častejšie s nemeckými ťažkými tanakmi Panther, Tiger a Tiger II, ktorým väčšina zbraní, ktoré mali k dispozícii nestačila. Navyše, spojenecké vojská dosiahli tzv. Siegfriedovu líniu, mohutnú sieť opevnení, ktorá chránila západnú hranicu Nemecka a pomaly sa blížil aj čas invázie na Japonské ostrovy, ktoré boli taktiež pretkané sieťou opevnení.

Avšak keď už bol prvý stroj hotový a pripravený na nasadenie, vojna sa skončila. T-28 vlastne nebol tank, ale samohybné delo, pretože nemal pohyblivú vežu. V roku 1945 bol T28 premenovaný na 105 mm Gun Motor Carriage T95, ale v roku 1946 mu bol prinavrátený názov tank T28.

Konštrukcia tanku T28 vychádzala z T23. Na každej strane mal dvojicu pásov s šírkou 32,8 cm. Keďže nemal pohyblivú vežu, kanón T5E1 kalibru 105 mm bol namontovaný na čelnej strane podvozku podobne, ako pri stíhači tankov Jagdpanther. Znížila sa tak možnosť manévrovať, ale tank tak mal nižšiu siluetu. Okrem hlavného kanóna bol T28 vyzbrojený aj guľometom M2 Browing.

Čelný pancier bol hrubý 300 mm, čo predstavovali dostatočnú ochranu pred nemeckými kanónmi KwK 43 L/71 kalibru 88 mm. Bočný pancier dosahoval hrúbku 64 mm. Hmotnosť stroja bola 86,2 tony.

Pohon zabezpečoval motor Ford GAF V8 s výkonom iba 500 koní. „Vďaka“ tomu mohol stroj dosiahnu na ceste najvyššiu rýchlosť na ceste iba 13 km/h a v teréne mal značné problémy.

Obrázok

Spolu boli postavené iba dva prototypy, ktoré boli testované v Aberdeene a Fort Knox do roku 1947. V tomto roku bol jeden tank ťažko poškodený požiarom motora a následne zošrotovaný. Neskôr bol poškodený aj druhý prototyp a ten bol taktiež bol predaný do šrotu.

T-28 nikdy nevstúpil do služby, pretože v októbri 1947 bol vývoj zastavený v prospech T29 (zbraň z T28 namontovaná na pohyblivej veži) a T30 (verzia so silnejším kanónom a výkonnejším motorom.).

V roku 1974 bol nájdený opustený druhý prototyp vo Fort Belevoir v štáte Virginia. Ako sa tam dostal a kde bol tých 27 rokov, odkedy bol predaný do šrotu zostáva záhadou. Dnes je vystavený pred budovou General George Patton Museum v štáte Kentucky.

Galériu k tanku T28 nájdete tu.

 

Sovietsky Obyekt 279

Objekt 279 bol vyvinutý v závode Kirov v meste Leningrad, skupinou vedenou L. Trojanovom v roku 1957. Úlohou nového ťažkého tanku bolo prejsť cez pre normálne tanky nedostupný terén a preraziť nepriateľské obranné pozície.

Na to bol vybavený unikátnym štvorpásovým podvozkom, na ktorom sa nachádzal ťažko pancierovaný trup s čelným pancierom hrubým 269 mm. Na trupe sa nachádzal ešte tenký oválny štít, ktorý tank chránil pred kumulatívnymi strelami a spolu s kupolovitou vežou dával tanku tak trochu aerodynamický tvar, vďaka čomu by ho pri nukleárnom výbuchu neprevrátila tlaková vlna. Pancier veže dosahoval hrúbku 305 mm.

Výzbroj tvoril kanón M-65 kalibru 130 mm a koaxiálny ťažký guľomet KPVT kalibru 14,5 mm. Nabíjanie zabezpečoval automatický nabíjací systém. Strelec disponoval aj infračerveným systémom pre nočné videnie a stabilizátorom Groza.

Stroj vážil dohromady 60 ton. Pohon zabezpečoval motor 2DG-8M  s výkonom 1000 koní, ktorý mu umožňoval dosiahnuť najvyššiu rýchlosť 55 km/h. Dosah s plnými nádržami bez nutnosti dotankovať činil 300 km.

Prototyp úspešne podstúpil všetky testy. Aj napriek tomu bol projekt v roku 1959 zastavený, pretože Nikta Chruščov uprednostňoval pred ťažkými tankami raketové stíhače tankov. Dnes je jediný kus tohto unikátneho vozidla vystavený v tankovom múzeu Kubinka.

Obrázok

Galériu k Obyekt 279 nájdete tu.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Ale jaaj

(FCKing Ramboš, 20. 11. 2014 23:55)

Kur.a, ja by som si tak z chuti zastrielal z toho 14,5 milimetr gulometu, ze hroza. Pici ale by som vypalil zo 500 nabojov len taky fukot. Pici, to musi riadne strielat. A to delisko, ty kokoooo...t. To ako taka artileria vyzera.

tanky

(mimo, 23. 2. 2010 18:41)

tie tanky vyzeraju fakt mohutne, ale keby ich postavili tak bi Nemecko vyhralo celú vojnu a spojenci by tiežm nemali žiadnu šancu :D

Re: tanky

(ta ja, 4. 4. 2012 21:04)

ta ja neviem lebo stači sa nepozorovane priblizit s kumulativnymi nalozami .

Re: Re: tanky

(xy, 21. 2. 2013 10:53)

bez prevahy vo vzduchu sú prakticky bezcenné