Choď na obsah Choď na menu
 


Netradičné vozidlá

1. 11. 2009

Netradičné vozidlá

Hľadanie netradičných zbraňových konštrukcií vás môže veľmi ľahko zaviesť k strojom, ktoré sa blížia skôr sci-fi, než realite. Niektoré technické pojatia sú aj dnes úžasné, aj keď ich praktický význam je takmer žiadny. Niektoré projekty jednoducho nemali na beh vecí žiaden vplyv v minulosti, stále ho nemá a podľa všetkého ho ani v budúcnosti mať nebude. Na takých návrhoch sa konštruktéri jednoducho presvedčili, týmto smerom sa vývoj uberať nebude.

 

Rusko

Kolesový tank N. Lebedenka

Tank Царь  („Cár“), alebo aj Нетопырь („Netopier“) bol ruský návrh bizarného vozidla z obdobia prvej svetovej vojny, ktorý mal slúžiť na prerážanie línií.

Na myšlienku zostrojiť taký stroj prišiel náčelník tajného laboratória ministerstva vojska N. Lebedenko.

Hlavný konštruktér tohto stroja, už teraz známy konštruktér sovietskych leteckých motorov, Alexander Alexandrovič Mikulin, rozpráva, že si ho raz Lebedenko zavolal k sebe a povedal mu: „Doporučil mi Vás profesor Nikolaj Jegorovič Žukovskij ako schopného konštruktéra. Ste ochotný vypracovať výkresy stroja, ktorý som vynašiel? S takými vozidlami bude za jednu noc prelomená nemecká fronta a Rusko vyhrá vojnu ...“

Keď Mikulin súhlasil, vysvetlil mu Lebedenko svoj nápad. „Viete si predstaviť kolesá o priemeru 10 metrov?“ pýtal sa Lebedenko, „tak teda budeme konštruovať vozidlo podobné trojkolke s dvoma veľkými, desaťmetrovými kolesami vpredu? V porovnaní s kočiarom sa ukáže, že ak môže kočiar prejsť jamu o priemere 20cm, tak koleso o priemere 10 m môže prejsť cez ľubovoľný zákop, a neveľký dom bude zmetený takými kolesami a vozidlom o váhe asi 60 ton ...“

Vypracovania tanku s veľkými kolesami sa zúčastnili význačný ruský vedec N.E. Žukovskij a bývalý člen korešpondent Akadémie vied SSSR, profesor B.S. Stečkin.

Stavba vozidla prebiehala v roku 1915 v prísnej tajnosti, najprv sa pracovalo v jazdiarni v Chamovnikách v Moskve a potom na lúke v hustom lese neďaleko mesta Dmitrova.

Po dokončení bolo vozidlo podrobené skúškam. Pri skúšobnej jazde prerazilo ohromný strom, ktorý stál pre ním, a uviazlo zadným kolesom v zemi.

Bolo nutné zväčšiť priemer zadného kolesa, aby sa zmenšil tlak na pôdu, ale technická komisia, ktorá sledovala stavbu vozidla, neuvoľnila peniaze na ďalšie práce. Vozidlo zostalo stáť v lese. V roku 1923 bolo dané do šrotu.

Obrázok

Myšlienka postaviť kolesové tanky však nezapadla prachom. V roku 1918 bol v USA postavený pokusný kolesový tank. Jeho podvozok bol čistou reprodukciou podvozku Lebedenkovho tanku v menších rozmeroch.

A.A. Mikulin neskôr napísal, že sa sklamal vo veľkých kolesách a pochopil, aké výhody majú pásy. Ja zaujímavé, že dáku dobu po objavení popísaného tanku bol v Británii vypracovaný projekt „suchozemského krížnika“– pancierovaného vozidla s vysokými kolesami, ktoré bolo podobne ako Lebedenkovo vozidlo určené na prelomenie nemeckej fronty. Podľa úmyslu vynálezcu mal byť "suchozemský krížnik" Veľké trojkolesové vozidlo dlhé 30 m, široké 24 m a vysoké 14 m, t.j. asi ako štvorposchodový dom. Priemer kolesa mal byť 12 m. V každej z troch veží „krížnika“ pancierovaných 75 mm pancierom mali byť dva štvorpalcové delá. Výpočet ukázal, že váha krížnika“ bude asi 1000 ton, a rýchlosť max. 3 km/hod. Pre zjavnú nezmyselnosť tohto projektu sa ani nepokúsili o jeho výrobu.

Galériu ku "kolesovému tanku" nájdete tu.

 

Nemecko

Lauster-Wargel LW-3

Pôvod tejto konštrukcie siaha až do rokov 1916-17. V lete roku 1917 otestovala firma Bremen Hansa-Lloyd prapodivný stroj označený ako Treffas-Wagen, ale bez akýchkoľvek výsledkov a nádeje na prípadnú výrobu.

K nápadu sa vrátila firma Lauster v období druhej svetovej vojny. Jednalo sa o „obrátenú trojkolku“- vpredu, na bokoch silne pancierovanej klinovej karosérie, sa nachádzali dve veľké hnacie kolesá s priemerom 4 metre.. Na jej konci bolo samostatné otočné koleso, ktoré slúžilo na riadenie. Celé vozidlo vážili 7,65 tony a poháňala ho dvojica motorov Tatra s výkonom 70 koní.

Posádku tvoril jeden muž, vodič a neskôr by zrejme pribudol strelec, ale prototyp neniesol výzbroj. Operátor sedel v spredu otvorenej kabíne v prednej časti karosérie, ktorá sa smerom dozadu zvažovala. Spredu bol vodič chránený pancierom do výšky Z bokov a zo zadu ho chránilo pancierovanie trupu a aj hnacie kolesá, ktoré taktiež niesli pancierovanie. Tie zároveň vyvíjali na podložie nízky merný tlak, takže sa tak eliminovalo nebezpečenstvo mín a iných nástražných systémov.

Odozva na tento projekt však bola vlažná a okrem prototypu nebol vyrobený jediný exemplár.

Obrázok

 

 
Lauster-Wargel LW-5

V roku 1943 však prišiel ďalší návrh ako reakciu na výzvu Waffenprüfungsamt, WaPrüf („Výskumný ústav pozemnej techniky“), ktorý hľadal nové obrnené vozidlá netradičných konštrukcií a predností.

LW-5 bol modulárny kolesový stroj tvorený dvoma identickými samostatnými časťami, ktoré boli vzájomne kĺbovo spojené a tak umožňovali vysoké skrútenie a prekonávanie ťažkého terénu. V každej bola pohonná jednotka Maybach HL 108 s výkonom 235 konských síl. Po stranách karosérií boli umiestnené veľké kovové kolesá s navarenými oceľovými profilmi po obvode. V každej časti vozidla sedel jeden vodič v otvorenej kabíne, za nimi boli motory.

Konštrukcia stroja mala odolávať účinkom paľných zbraní, ale najmä explóziám protitankových mín a podobných systémov. Celková dĺžka stroja bola 12,4 metra, šírka 3 m a hmotnosť prekračovala 53 ton. Vozidlo sa však mohlo pohybovať rýchlosťou až 30 km/h.

Vo svojej dobe sa jednalo o zložitý stroj, ktorý používal viacero technológií patentovaných firmou Lauster (pohon jednotlivých náprav, hydraulický systém, ktorý mal vysunúť pod trup stroja „bubon“ v prípade, že by zapadol do bahna príliš hlboko) a v konečnom dôsledku Wehrmacht takéto vozidlo nepotreboval. LW-5 taktiež nevstúpil do výroby.

Obrázok

 Galériu k netradičným vozidlám firmy Lauster nájdete tu.

 

Fahrpanzer

Fahrpanzer bol návrh mobilnej delostreleckej platformy z obdobia druhej svetovej vojny navrhnutý firmou Krupp. Jednalo sa o súčasť nemeckých pevností. Za normálnych okolností bola skrytá v útrobách fortifikácie a v prípade potreby sa po koľajniciach vysunula na palebné postavenie. Do pevností sa začal pridávať od roku 1890. Viacmenej, po začatí zákopovej vojny boli mnohé zariadenia demontované z opevnení a nainštalované do zákopov. Mimo opevnení sa Fahrpanzery prevážali na špeciálnych vozoch ťahaných koňmi, z ktorých mohli aj strieľať.

Trup mal valcovitý tvar a v jeho hornej časti sa nachádzala kupolovitá veža otočná o plných 360° s jedným rýchlopalným delom Grunson kalibru 53 mm. Zbraň mohla za minútu vypáliť 30 nábojov vážiacich 1,75 kg. Posádku tvorili dvaja muži, ktorí zvnútra nabíjali delo.

Prax však ukázala, že pri streľbe vzniká silný spätný ráz, vďaka čomu nebola presnosť veľmi vysoká. Aj napriek tomu sa stroj bojovo používal a Nemci ho dokonca predávali iným štátom.

Obrázok

 Galériu k mobilnej delostreleckej platforme Fahrpanzer nájdete tu.

 

Alkett VsKfz. 617 Minenräumer

Na žiadosť Heereswaffenamt („Zbrojný úrad“) zahájila firma Alkett vývoj vozidla určeného na čistenie priechodov v mínových poliach, ktorými potom ohla bezpečne postupovať pechota aj technika. Stroj mal odolávať výbuchom mín, ktoré by aktivoval, ako aj prípadnej nepriateľskej paľbe. V minulosti sa o stavbu podobného vozidla nikto nepokúšal a tak si firma Alkett musela poradiť sama.

Minenräumer („Odmínovač“) bolo trojkolesové vozidlo. Vpredu boli dve veľké hnacie kolesá a vzadu sa nachádzalo malé otočné koleso. Všetky kolesá boli po obvode opatrené masívnymi odlievanými kovovými blokmi. Práve tie dosadali pri jazde v teréne na pôdu, aktivovali míny a chránili stroj pred ich účinkami. Pohonnou jednotkou bol benzínový motor Maybach HL 120 s výkonom 300 koní, s ktorým bolo možné dosiahnuť najvyššiu rýchlosť iba 15 km/h. Hmotnosť stroja sa mala pohybovať okolo 50 ton. Stroj bol dlhý 6,28 metra, široký 3,22 a vysoký 2,9 m. Čelo vozidla bolo posilnené pancierovaním s hrúbkou 80 mm, aby odolalo výbuchom mín, presné údaje o hrúbke pancierovania ostatných častí nie sú známe, pohybovalo sa medzi 10 až 40 mm. Na streche trupu bol namontovaná veža prevzatá z tanku Panzer I, ktorá niesla dva guľomety MG 34 kalibru 7,92 mm. Koľko členov mala posádka nie je známe, určite boli ale dvaja- strelec a vodič, ale k nim mohol ešte patriť veliteľ alebo radista.

Do konca vojny bol postavený iba jediný prototyp, ktorý podstúpil skúšky, ale nikdy neprešiel žiadnym mínovým poľom. V apríli 1945 tento prototyp ukoristili Rusi v skúšobnom polygóne v Kummersdorfe, odtiaľ bol prevezený do ZSSR, kde ho Červená armáda skúšala. Ukázalo sa, že vďaka svojej hmotnosti je stroj veľmi pomalý a nedokáže si poradiť s ťažšími terénnymi prekážkami. Bolo jasné, že pre tieto nedostatky, ako aj pre veľkú výšku sa jedná o ľahký cieľ pre nepriateľskú paľbu. Dnes je vystavený v tankovom múzeu Kubinka.

Obrázok

Krupp Schweres Minenräumfahrzeug S

Na základe požiadavku armády začala v roku 1944 firma Krupp pracovať na vývoji ťažkého vozidla určeného na vytváranie prechodov v mínových poliach. Podobne, ako firma Alkett, prišla aj spoločnosť Krupp s originálnym riešením. Výsledkom vývoja bol mamutí stroj s hmotnosťou 130 ton, výškou presahujúcou 3 metre a celkovou dĺžkou 10 metrov. Vozidlo bolo tvorené dvoma identickými časťami, spojenými kĺbom, takže schopnosť manévrovania a prejazdu vozidla terénom bola omnoho vyššia, než aká by bola pri stroji s takýmito parametrami pri tradičnej konštrukcii.. Schweres Minenräumfahrzeug S, skrátene Räumer-S.

Každá polovica mala dve kolesá s priemerom 2,7 metra. Boli to vlastne veľké oceľové platne s masívnymi gumovými doskami po obvode. Gumové pláty plnili funkciu pneumatík a zároveň absorbovali silu výbuchov mín, cez ktoré stroj prechádzal. Na rozdiel od návrhu firmy Alkett však tento stroj neaktivoval míny priamo svojimi kolesami, ale radlicou, ktorú pred sebou tlačil. Ostatne, samotné kolesá by aj tak na tento účel nestačili, pretože boli úzke a priestor medzi nimi by zostal nedotknutý.

Každá časť stroja mala vlastnú pohonnú jednotku Maybach HL90 a riadiace stanovisko. Počet členov osádky nie je známy, zrejme to boli vodič a radista.

Do konca bol vyrobený jediný stroj, nevie sa, či bol vôbec kompletný. Tak či onak, padol do rúk spojencom, ktorí ho zošrotovali.

Obrázok

 Minenräumpanzer III

Pozoruhodná prestavba pôvodného podvozku Pz.Kpfw. III. Jednalo sa o stroj určený k odmínovacím prácam. Podvozkový systém odpruženia bol totálne inovovaný, aby zabezpečil ochranu posádky pri nájazde na mínu. Pred vozidlom malo byť uchytené odmínovavacie valcové zariadenie, s ktorým by prešiel cez mínové pole. V zadnej časti mal niesť náhradné kolesá tralu.

Posádku tvorili 2 osoby. Stroj nemal žiadnu výzbroj, počítalo sa len s výzbrojou posádky (samopaly,granáty...)

Celý program bol ukončený z technických dôvodov a snahy o netrieštenie výrobných kapacít priemyslu. Počet vyrobených strojov nie je známy, pravdepodobne bol vyrobený iba jeden kus.

Obrázok

Galériu k nemeckým odmínovacím vozidlám nájdete tu.

  

Kugelpanzer

Je zvláštne, že práve v Nemecku v období druhej svetovej vojny, kde sa vďaka Hitlerovej megalománii vyvíjali monštrá ako Maus či Landkreuzer P.1000 Ratte, vznikol aj trpasličí tank pomenovaný Kugelpanzer („Guľový tank“).

O existencii tohto tanku sa dlho nevedelo, až v roku 1995 ho vytiahol na svetlo sveta americký bádateľ Steven Zagola. Aj tak sa o tomto tanku vie len málo, je nepochybné, že tento nemecký stroj je najviac opradený záhadami, pretože sa nezachovala žiadna dokumentácia a nie je známa ani doba vývoja.

Podľa všetkého sa malo jednať o jednomiestny prieskumný obrnený prostriedok. Trup mal valcovitý tvar a priemer približne 1,8 m. V ňom bola umiestnená kabína vodiča, jediného člena osádky a pohonná jednotka, ktorou mal byť výkonný motocyklový motor. Pancierovanie bolo hrubé 5 mm. Vnútorné časti valca tvoria obežné kolesá so zárezmi, aby sa mohlo vozidlo pohybovať v teréne. Zo zadnej časti vozidla vystupuje podpera, na ktorej konci je malé otočné koliesko, s pomocou ktorého sa mení smer jazdy. V čele stroja sa nachádza jediný priezor, ktorým vodič vidí len dopredu.

Je otázne, ako by mohol stroj s takto obmedzeným rozhľadom plniť funkciu prieskumného vozidla a naviac vďaka absencii akejkoľvek výzbroje by bolo veľmi zraniteľné. Hoci sa jedná o neortodoxné pojatie tanku, jeho bojové nasadenie by zrejme prebiehalo veľmi obtiažne a zrejme by sa od neho veľmi rýchlo upustilo. Takže v konečnom dôsledku sa jednalo o plytvanie časom a prostriedkami podobne, ako pri niektorých ďalších projektoch v Nemecku. Na druhej strane by bolo zábavné vidieť výraz v tvári nepriateľských vojakov, keby videli, že sa na nich valí tento valec.

Zachoval sa len jediný exemplár, ktorý sovieti ukoristili koncom vojny kdesi v Baltiku a potom ho previezli na skúšobný polygón v Kubinke. Dnes je súčasťou expozície tamojšieho tankového múzea.

Okrem Kugelpanzeru vznikli ešte v 30. rokoch v Amerike projekty podobných tankov, Tumbleweed tank a ešte jeden tank, ktorý neniesol nejaké zvláštne označenie. Oba projekty zostali len na papieri.

Obrázok

 Rammtiger

Keď v roku 1942 prehrala firma Porsche súťaž o podvozok na ťažký tank Tiger, bolo by hlúpe nevyužiť ich. Napokon boli využité na stavbu ťažkého stíhača tankov Ferdinand, ale okrem toho existoval aj plán na výrobu zaujímavého stroja, ktorý by taktiež stál na podvozku tohto stroja.

Počas bojov v zastavaných oblastiach komplikovali trosky budov prejazd vozidiel. Práve na ich odpratávanie malo byť vozidlo označované ako Rammpanzer Tiger (P), skrátene Rammtiger určené.

Na podvozku mala byť umiestnená jednoduchá nástavba zvarená z oceľových dosiek. Tá stroj kompletne zastrešovala a dávala mu veľmi kompaktný tvar s otvorom v prednej časti. Pod ním sa nachádzala rozmerná radlica, ktorou stroj rozhŕňal sutiny a robil cestu ostatnej technike. Neniesol však žiadnu výzbroj. Sila čelného panciera bola obdivuhodných 400 mm. Okrem robenia priechodov mohol Rammtiger prerážať zátrasy alebo steny budov, v ktorých sa opevnila nepriateľská pechota. Hmotnosť stroja sa odhadovala na 70 ton.

Vývoj prebiehal v roku 1943. Armádni činitelia si napokon uvedomili, že také vozidlo už nie je potrebné a tak sa vývoj zastavil. Nie je isté, či bol vyrobený vôbec prototyp, podľa všetkého iba maketa, ktorá padla do rúk sovietom. Jej osud, ako aj osud prípadných prototypov nie je známy. 

Obrázok

Galériu k vozidlám Rammtiger a Kugelpanzer nájdete tu.

 

Veľká Británia


The Great Panjandrum

            V rámci príprav na vylodenie v Normandii prišlo britské Kráľovské námorníctvo s požiadavkou na vývoj prostriedku, ktorý by dokázal ničiť pobrežné opevnenia vysoké 3 metre chránené 2,1 m hrubou vrstvou železobetónu, ktoré boli súčasťou Atlantického valu. Neskôr bola pridaná požiadavka, aby bol prostriedok vypúšťaný z vyloďovacích plavidiel. Podplukovník Nevil Shute vypočítal, že na prerazenie takej steny bude potrebná jedna tona trhaviny. Dopraviť také množstvo výbušnín na dlhšiu vzdialenosť predstavovalo problém, ktorý bolo treba vyriešiť.

            Vznikol návrh pomenovaný The Great Panjandrum, ktorého autorom bol Shute- jednalo sa o valec s 1800 kg vážiacou trhavinou, ku ktorého koncom boli pripevnené dve veľké drevené kolesá. Pohon zabezpečovali malé rakety na tuhé pohonné hmoty, ktoré boli namontované po ich obvode. Predpokladalo sa, že stroj s nimi dosiahne rýchlosť 97 km/h. Nijako riadený sa mal jednoducho pohybovať rovno dopredu a jednoducho naraziť do najbližšej prekážky či steny bunkra a vytvoriť v nej priechod, alebo ju úplne zničiť.

            Prvý prototyp bol postavený v Leytonstone a v noci tajne prevezený do dedinky Westward Ho!, kde sa mali na pláži konať testy. Ukázalo sa ale, že táto pláž je hojne navštevovaná turistami a tak sa skúškam pôvodne tajného projektu prizerali desiatky zvedavcov. Prvý test sa uskutočnil 7. septembra 1943. Namiesto trhaviny sa vo vnútri valca nachádzal piesok. Po vypustení z vyloďovacieho plavidla niektoré rakety zlyhali a tak sa stroj vychýlil z kurzu. Tento problém sa neustále vynáral aj pri ostatných skúškach, pri ktorých sa skúšalo vždy iný počet rakiet. 

            Tím vedcov sa pokúsil tento zásadný problém vyriešiť pridaním tretieho kolesa, ale bolo to zbytočné. Pri teste takto upraveného stroja opäť niektoré rakety zlyhali, iné sa zasa uvoľnili a odleteli vzduchom preč, pričom skoro trafili skupiny pozorovateľov z Kráľovského námorníctva. Shute navrhol použiť oceľové káble, ktorými by bolo Panjardum spojené s vyloďovacím plavidlom a ktoré by zabezpečili aspoň nejaké stabilizovanie, ale ani to nepomohlo. Admiralite už s projektom dochádzala trpezlivosť a tak určilo, že v januári 1944 sa uskutočnia konečné skúšky, ktoré rozhodnú o osude projektov. Zúčastnia sa ich pozorovatelia námorníctva, vedci a fotografi. Test dopadol neúspešne, stroj nedokázal ísť rovno, stratil stabilitu a prevrhol sa na bok. Program bol následne ukončený.

            Počas osláv 65. výročia vylodenia v Normandii bola na pláži pri Devone predvedená funkčná replika Panjandrumu. Poháňali ju len rakety určené pre zábavnú pyrotechniku a prešlo iba 50 m.

Galériu k The Great Panjandrum nákdete tu.

 
ČSSR

 

Raketový odmínovač ROD-200 TN
V priebehu druhej svetovej vojny používali všetky bojujúce strany rôzne typy mín ako aj prostriedkov na ich odstránenie. Spojenci využívali k likvidácií mín okrem iného aj tiahle nálože zvané Bangalore Torpedo. Tieto nálože skúšala po skončení druhej svetovej vojny aj Československá Lidová Armáda (ČSLA). Ich úspešné testy uskutočňoval Vojenský technický ústav (VTÚ) koncom roku 1951. Tiahlu nálož tvorila oceľová trubka s priemerom 7 cm a dĺžkou 150 cm, ktorej konce boli upravené pre zostavenie nálože do ľubovoľnej dĺžky. Tiahla nálož vážila približne 12 kg a obsahovala 7,5 kg trhaviny. V roku 1952 sa začala jej výroba v počte 10 000 kusov. Nálož však slúžila skôr na vytváranie priechodov v zátarasoch a na úpravu protitankových priekop a stien pre prechod tanku. Na ničenie mínových polí bol jej účinok príliš nízky, ale aj napriek tomu bolo 10. januára 1952 navrhnuté, aby bola zavedená do výzbroje. Pracovníci VTÚ vyvinuli nový prvý článok- tzv. hlavu pre ľahšie sunutie niekoľkých tiahlych náloží v teréne. Ďalej sa začal vývoj ručného preťahovacieho zariadenia pre vysunutie spojených tiahlych náloží v dĺžke 50, 75 a 100 m.
Tiahla nálož bola napokon zavedená do výzbroje v trocha upravenej forme. Dĺžka sa zväčšila na 163 cm, z čoho 148 cm tvorilo vlastné telo vyplnené 7,8 kg trhaviny. Táto verzia sa vyrábala až do roku 1956. Nálože boli balené do drevených debien po piatich kusoch plus nástavec s výsuvnou hlavou. ČSLA požadovala vývoj zariadenia pre rýchle vysunovanie spojených tiahlych náloží s dĺžkou 100 metrov do mínového poľa a ich odpálenie na vzdialenosť 300 m (neskôr boli tieto požiadavky znížené- spojené tiahle nálože v dĺžke 90 metrov mali byť vysúvané na vzdialenosť 200 m). Ako ťažné zariadenie mala slúžiť raketa SRP-1 Zároveň armáda hľadala nové odmínovače, do vývoja sa preto v roku 1959 zapojilo aj Veliteľstvo Ženijného Vojska (VŽV), do ktorého kompetencie spadalo mínovanie aj odmínovanie, resp. jeho Výskumné Stredisku 040 (VS 040). Ďalej sa na projekte podieľal VÚPCH Synthesia a n. p. Adamovské Strojírny, resp. jeho vývojové pracovisko n. p. Konstrukta Praha. Predpokladalo sa, že konečný projekt bude dokončený v novembri 1961, podnikové skúšky sa uskutočnia v marci 1962, vojskové skúšky budú ukončené v apríli 1962 a dokumentácia pre overovaciu sériu bude hotová v júni 1962.
V základnej koncepcii sa zariadenie skladalo z ťažnej rakety SRP-1, skrine s prachovým gyroskopom GS GX 60, zásobníka so sústavou radových náloží, dvoch ženijných kombinovaných časových rozbušiek ŽkČ s oneskorením 6 sekúnd, 27 V batérie a ďalšieho príslušenstva. Celé toto zariadenie sa bolo nainštalované na špeciálnom obojživelnom dvojosovom štvorkolesovom prívese, z ktorého sa odpaľuje do mínového pola, a to na pravú i ľavú stranu. Príves s dĺžkou 8,04 m, šírkou 2,34 metra a výškou 1,882 m môže byť ťahaný tankom, obrneným transportérom alebo iným bojovým vozidlom, ktorého vlastná hmotnosť dovoľuje ťahanie prívesu celkovej hmotnosti 5 t. Je možné ho núdzovo odpojiť od ťažného vozidla pomocou odpaľovacieho čapu závesu. Príves bol schopný prekonať stúpanie 45°, priekopu hlboku 1,5 metra a širokú 5 m, resp. Kráter po delostreleckom granáte s priemerom 5 m. Maximálna rýchlosť na ceste bola 60 km/h, v teréne 20 km/h. Odmínovač mali obsluhovať šiesti vojaci- fvaja mali na starosť prípravu vlečnej rakety, štyria priamo vo vozidle zostavovali tiahle nálože. Zostavovanie náloží malo trvať 20-25 minút vo dne a 30-45 minút v noci.

Obrázok

 

Rozhodlo sa, že budú overené dva princípy vystreľovania, a to vzduchom letiaca raketa, ktorá by za sebou ťahala tiahle nálože po zemi a letiaca raketa aj nálože pohybujúce sa po zemi. Prvé skúšky sa uskutočnili vo VVP Mimoň v dňoch 23.-28. marca 1961. Päť kusov ťažných rakiet označených ako JEŽEK A sa pohybovali po zemi a slúžili an overenie princípu vlečenia ťiahlych náloží upravenou raketou SRP-1 a k overeniu zosilnených spojov tiahlych náloží. Záves pre tiahlu nálož bol upevnený do stredovej trysky rakety, symetricky po jej obvode boli umiestnené štyri nové trysky s priemerom 16,7 mm. Raketa boal odpaľovaná pod námerom 5°. Rakety sa pri zaťažení 66-timi tiahlymi náložami ani nepohli, pri zaťažení 44 náloží bol dostrel len 60 m. Osvedčilo sa ale zosilnenie spojov tiahlych náloží. Pri druhej skúške, ktorá sa uskutočnila 18. a 19. apríla 1961 bola nasadená varianta JEŽEK B s upraveným úchytom pre závesnú tyč nálože a trpmi malými tryskami, pričom bolo doshiahnuté dostrelu 100 m. Ďalej bola po prvý raz otestovaná letiaca verzia rakety označená ako LETARA A. Tiahle nálože síce vydržali namáhanie, ale trhali sa silonové stabilizačné lanká a bolo zrejmé, že s touto verziou budú problémy. Tretia skúška sa uskutočnila 3. mája 1961 a testovala sa pri nej vylepšená verzia JEŽEK B s pomocnými lyžinami. Skúšky potvrdili reálnosť zadaných podmienok s výnimkou stanoveného stranového rozptylu ± 5°. Pri štvrtom teste zo 17. mája 1961 sa skúšali sa rakety LETAR B a LETAR C letiace vo výške 8 metrov nad povrchom. Tieto dve verzie upravenej rakety SRP-1 sa od seba líšili najmä stabilizáciou. Vykazovali však veľký stranový rozptyl- až 38 m. Preto sa rozhodlo, že ďalej sa bude vyvíjať len verzia JEŽEK B bez lyžín. 26. júna až 1. júla sa skúšal ešte model KLUZÁK, ktorý mal taktiež veľký rozptyl a tak sa ďalej nevyvíjal.
Skúšobná komisia navrhla pre odmínovač vytvoriť rakety s centrálnou tryskou s osovým ťahom, skonštruovať nový záves tiahlych náloží a dokončiť skúšky rozbušky. V októbri 1960 bol hotový konečný projekt. V dňoch 24. až 26. januára 1962 sa vo VVP Boletice uskutočnili podnikové skúšky. Rozptyl stále nespĺňal stanovené normy (prekračoval ich dvojnásobne), ale aj napriek tomu bol projekt doporučený na skúšky vojenskej správy. Tie sa uskutočnili vo VVP Záhorie v dňoch 10. až 22. mája 1962. Použitá sústava bola označovaná ako ROD-100. testy však boli prerušené kvôli krátkemu dostrelu rakety. Projekt prešiel úpravami a pri skúškach 3. až 6. júla 1962 bol potvrdený dostrel 200 m s 90m tiahlych náloží. Na základe vyhovujúcich výsledkov statických skúšok s novou pohonnou látkou pre rakety THP-A bolo požiadané o uskutočnenie druhej etapy kontrolných skúšok a prevzatím 30-tich súprav odmínovača pre opakované kontrolné a vojenské skúšky. Tie sa uskutočnili v termíne od 12. do 20. septembra 1962 opäť vo VVP Záhorie. Simulácia mala čo najviac pripomínať reálne podmienky v členitom teréne a zahrňovala aj prejazdy mínovým poľom. Účinok náloží na odolné míny PT Mi Ba III bol malý, podarilo sa vytvoriť priechod široký len 1 až 1,2 metra. V prípade menej odolných mín už bol priechod dostatočne široký aj pre tanky. Zariadenie bolo schopné prekonať vodné prekážky do šírky 80 m, ale k odmínovaniu vodných tokov sa nehodilo. Ako neodstrániteľný nedostatok sa ukázal byť rozptyl, ktorý bol 12% pri dostrele 200 m. viacnásobné tiahle nálože nebolo možné použiť a pevnosť ich spojov taktiež nebola ideálna. Kvôli rozptylu nebolo možné, aby na seba jednotlivé priechody nadväzovali. Skúšobná komisia preto ďalší vývoj neodporučila, ale aj napriek tomu systém vyhodnotila ako schopný zavedenia do výroby po odstránení niektorých nedostatkov. Stroj by však mohol byť nasadený len proti mínovým poliam s menej odolnými mínami.
Výsledky vojenských a kontrolných skúšok boli prejednané a schválené na vedeckej rade náčelníka ženijného vojska dňa 20. novembra 1962. na konci mesiaca bol vypracovaný koncept preberacích podmienok odmínovača ROD TN (ten istý typ, ako ROD-100), pričom bola prejednaná výrobná dokumentácia v Adamove. 21. decembra 1962 zaslal n.p. Konstrukta Praha na schválenie výrobnú dokumentáciu pre overovaciu sériu naplánovanú na rok 1963, ktorú VŽV schválilo 23. decembra 1962. Odmínovač sa tentoraz označoval ako ROD-200 TN. Avšak aj v roku 1963 došlo k úpravám projektu. Výroba sa napokon rozbehla, ale ostala len pri niekoľkých kusoch. Archívne pramene sú v tomto neúplné a nuvádzajú, kedy došlo k zastaveniu výroby a koľko kusov bolo napokon vyrobených.

Odmínovacie zariadenie URAGAN
ČSLA, resp. VŽV v 50. a 60. rokoch vyvíjali a zaraďovali do výzbroje nové druhy odmínovacích zariadení. V roku 1960 príslušníci VS 040 podplukovník Miloč Kála a plukovník Jiří Žák z vlastnej iniciatívy navrhli nový princíp razenia priechodov v mínovom poli, a to erozívnym účinkom výfukových plynov prúdových motorov. Prúd plynov najprv odkryl zeminu a potom vyhodil míny z lôžok. Vo svojom návrhu vychádzali z faktu, že doterajšie prostriedky neboli stopercentne účinné s v prípade výbušných odmínovačov neúnosne drahé. Ich návrh inšpirovaný strojom na odmrazovanie letiskových plôch mal využívať vyradené letecké motory M-05 pre stíhačky MiG 15, ktoré už nemohli byť z bezpečnostných dôvodov použité pri letovej prevádzke, ale pre činnosť odmínovača bohato stačili. Spotrebným materiálom by sa tak stal len letecký petrolej, ktorý bol niekoľkonásobne lacnejší, než trhaviny. Na rozdiel od výbušných odmínovačov nemala byť nijako obmedzená dĺžka vytvoreného priechodu. Dokonca bola pre stroj zamýšľaná aj sekundárna úloha- odstraňovanie snehu a ľadu z ciest.
Prvé orientačné skúšky prebehli v júni 1960. Príslušníci VS 040 pri nich využili improvizované zariadenie pre rozmrazovanie letiskových plôch. Výsledky boli optimistické a na ich základe zaradil náčelník VS 040 odmínovač do plánu vývoja strediska na rok 1961 pod krycím názvom URAGAN. Vývojári si samozrejme uvedomovali problémy návrhu, najväčší z nich bola jazda v mračne prachu, ktorá zapríčiňovala, že prostriedok nemohol byť použitý na prieskum. Vozidlo taktiež kvôli tomuto mračnu nemohlo jazdiť bez navigačných prostriedkov. Ďalej mala byť overená problematika nasávania prachu do motoru a zraniteľnosť trysiek pri výbuchu mín zaistených proti vyzdvihnutiu.
Pre skúšky bol zhotovený skúšobný vzor pozostávajúci z dvoch leteckých motorov namontovaných na podvozku tanku T-34/85. Podľa predpokladaných, ale nikdy nedosiahnutých očakávaní mal nový odmínovací prostriedok vytvárať neobmedzene dlhé priechody široké 4,5 metra rýchlosťou 5-15 km/h. Pri sériovej výrobe sa počítalo s umiestnením dvoch prúdových motorov do obrneného transportéru OT-62 TOPAS alebo na tank T-54A, ktorého konštrukčné úpravy mali byť minimálne. Práce na prvej skúšobnej vzorke prebiehali už v roku 1960, pretože VŽV ho chcelo vo februári 1961 odskúšať na snehu a ľade. Keďže sa ešte iba hľadalo ideálne riešenie, bola vyvinutá špeciálna lafeta umožňujúca aretáciu motorov v rôznych polohách a taktiež sa dala meniť vzdialenosť a sklon motorov od zeme. Predpokladalo sa, že po skúškach bude odmínovač zavedený do výzbroje v decembri 1963 a dodávky prvých kusov začnú v roku 1964. tieto predpoklady sa ukázali byť veľmi vzdialené realite.

Obrázok

 

Prvé skúšky s funkčnou vzorkou prebiehali od 3. februára do 4. marca 1961 vo VVP Tisá. Ukázalo sa pri nich, že predpokladané výkony stroja boli priveľmi optimistické, najmä rýchlosť odmínovania a šírka odmínovaného úseku. Jazda bola možná len s pomocou gyrokompasu a motory museli vzhľadom na tvrdosť zeminy praovať na plný výkon 12 000 otáčok za minútu. Pôsobenie prachu a plné zaťaženie motorov mali vplyv na ich výkon, keď na konci testov klesol ťah z 2100 kg na 1975 kg. Erozívne pôsobenie výtokových plynov skutočne dokázalo vyhodiť z lôžok všetky skúšané míny, ale iba pri rýchlosti 3 až 5 km/h. Najlepších výsledkov bolo dosiahnutých pri rozstupe motorov 205 cm a ústím ich trysiek vzdialených 50 cm od zeme. Motory voči sebe zvierali uhol 10° a smerovali šikmo nahor pred tank v uhle 40°. Skúšky sa uskutočnili len v zmrznutej pôde, pretože nebol sneh.
Druhé skúšky s výrazne upravenou funkčnou vzorkou prebehli od 19. mája do 10. júna 1961 vo VVP Mimoň. Prinášali ale podobné, ak nie horšie výsledky, než v prvom prípade. Relatívne účinné odmínovanie bolo možné uskutočňovať len pri rýchlosti 2,5 až 3 km/h. v hlinito-piesčitej pôde bez porastu sa zriadený priechod podarilo vyčistiť na 78% a v rovnakej pôde s porastom len na 64%. Pri zastavovaní motora vždy vytiekol letecký petrolej a začal horieť. Výkon motora ovplyvňoval iba hĺbku ryhy, nie jej šírku. Najzávažnejším problémom sa ukázalo byť udržanie trysiek naklonených pod správnym uhlom voči podložiu mimo rovinatý terén.
Na tretiu skúšku, ktorá sa uskutočnila 7. apríla 1962 vo VVP Tisá dorazila nová funkčná vzorka. Tá umožňovala dva spôsoby lafetácie motorov na tank. Pri prvom spôsobe boli motory pripevnené na bok vozidla a výtokové trysky pôsobili priamo pred päty pásov. V prípade druhej varianty boli motory uložené na špeciálne sane a tlačené pred tankom. Zariadenie malo takto vyšší výkon, ktorý ale stále nedostačoval. Trysky dokázali prekonať 25 cm snehu. Čerstvo položené míny odmínovalo na 89,3%, zamrznuté míny len na 48,2%.
Pri 10-tich minútach chodu spotrebovali motory 687 litrov paliva. Nejaký čas trvalo rozbehnutie motorov na plný chod a za 7,5 minúty čistého odmínovania zvládol stroj vyčistiť pruh dlhý 300 m.
Pri štvrtých skúškach v termíne od 23. júla do 14. augusta 1962 vo VVP Mimoň sa potvrdila výhodnosť verzie so saňami na tvrdej aj mäkkej pôde. Konštruktéri sa konečne začali venovať aj ohromnému hluku- priamo vo vozidle bol 116 dB, vonku, 100 m od vozidla 140 dB, čo je skoro na hranici bolestivosti. Testy taktiež odhalili, že strojovo pokladané míny sa odmínovávajú s účinnosťou 94,7%, ručne pokladané len na 82,75%. Rýchlosť odmínovania URAGANu sa zvýšiť stále nepodarilo. Prašné prostredie sa zle podpisovalo na motoroch, ktoré odchádzali po 6-tich hodinách chodu. Aj napriek tomu komisia VS 040 trvala na dobrých výsledkoch skúšok a považovala skúšobnú vzorku za schopnú ďalšieho vývoja. Taktiež doporučila uskutočnenie doplňujúcich skúšok na oranici a v strnisku, ktoré sa uskutočnili od 15. do 30. novembra 1962 v Mimoni. Pri nich sa podarilo potvrdiť doterajšie výsledky. Mrak zvíreného prachu a hluk vytváraný pri odmínovaní síce stroj demaskoval, ale zároveň znemožňoval jeho presné zameranie. Viacmenej, prostriedok sa nehodil ani na plošné odmínovanie- výtokové plyn y totiž vyhádzali míny do všetkých smerov a potom ich ešte čiastočne zahádzali erodovanou zeminou. Výbuchom míny zaistenej proti zdvihnutiu navyše mohla byť zničená tryska motora a tým by bol odmínovací prostriedok vyradený. Tvorcovia projektu si ale stále stáli za svojím a tvrdili, že princíp odmínovania a spôsob uchytenia motorov vyhovujú. Ako hlavný argument stále uvádzali bezkonkurenčne nízke prevozné náklady.

Na základe projektu URAGAN vzniklo niekoľko štúdií, ale všetky ostali na papieri. Pri ukážke dňa 19. novembra 1963 boli v Mimoni vytvorené štyri mínové polia s ručne aj strojovo kladenými mínami v oranici aj drnovitom teréne. V drnovitom teréne ostala len jedna mína, ale v oranici nebol vytvorený priechod, pretože stroj po prejdení 15-tich metrov nedokázal pokračovať. Projekt sa dostal pod ostrú paľbu kritiky a napokon bol 25. marca 1964 definitívne zastavený. ČSLA napokon zaviedla sovietsky vyorávač mín KMT-6.

Galériu k československým odmínovačom nájdete tu.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.