Choď na obsah Choď na menu
 


Nemecké protilietadlové rakety

21. 9. 2009

Protilietadlové rakety typu zem-vzduch

Nemeckí vedci si boli vedomí možnosti zostreľovať nepriateľské lietadlá s raketami, avšak vyššie miesta projekty dlho ignorovali. V druhej polovici roku 1942 už vrchné velenie letectva zaujímala okrem vývoja nových lietadiel aj otázka protivzdušnej obrany. Tá spadala pod Flakministerium, teda Ministerstvo protivzdušnej obrany. Keďže počas príprav na vojnu bola obrana Nemecka pred náletmi až na druhom mieste, zložky protivzdušnej obrany disponovali kvalitatívne zlou a zastaralou výzbrojou. V roku 1942 však intenzita bombardovacích náletov proti nemeckým mestám neustále narastala a tak bolo Reichsluftfahrtministerium, RLM („Ministerstvo letectva“) nútené podporovať výskum a výrobu prostriedkov protivzdušnej obrany významnými čiastkami.

25. septembra 1942 schválil Hermann Göring vývoj štyroch typov protilietadlových striel: samonavádzacie (Messerschmitt Enzian), rakety navádzané operátorom (Rheinmetall-Borsig Rheintochter a Henschel Hs 117 Schmetterling), rakety navádzané radarom (EMW C2 Wasserfall) a neriadené rakety (EMW Taifun a Hs 297 Föhn).

 

Protilietadlové riadené rakety

Messerschmitt „Enzian“

Začiatkom roku 1943 uzrela svetlo sveta prvá raketová stíhačka na svete, Messerechmitt Me 163 Komet. Hoci bola veľmi rýchla, jej použitie v boji bolo náročné. Krátky dolet spôsoboval, že po vystúpaní do výšky, kde leteli nepriateľské bombardéry mal pilot iba pár minút na to, aby sa pokúsil zostreliť ich. A aj keď sa pilotovi podarilo k nepriateľskej formácii dostať, mierenie vo veľkej rýchlosti bolo veľmi nepresné. Navyše, existovalo pomerne veľké riziko explózie lietadla kvôli veľmi horľavej zmesi, ktorú spaľoval raketový motor.

Doktor Würster z firmy Messerschmitt preto ešte v júni roku 1943 navrhol riešenie problému v podobe Flakrakete FR-1. Namiesto zostreľovania lietadiel kanónmi sa mala táto raketa dostať pred nepriateľský bombardér a odpáliť svoju bojovú hlavicu. Boli zvažované tri alternatívy: prvá mala tenký kovový kryt s nákladom oceľových striel kalibru 25 mm so zápalnou zmesou a rozbuškou. Druhá mala podobu kazetového zásobníka, ktorý mal odpáliť 550 malých rakiet s účinným dosahom asi 500 m do priestoru pred raketou. Tretia bola klasická výbušná hlavica vážiaca 500 kg, ktorej dosah sa odhadoval na 45 m. Keďže na palube nebol pilot, mohla byť odpaľovaná s použitím štyroch pomocných štartovacích motorov na tuhé pohonné hmoty Rheinmetall-Borsig RI-503, ktoré po vyhorení aktivovali výbušné skrutky a oddelili sa od trupu. Až potom sa zažal hlavný motor, Walter HWK 109-739 spaľujúci látky SV-Stoff (zmes 90% kyseliny dusičnej a 10% kyseliny sírovej) a Ergin (benzén získaný z hnedého uhlia). Tak sa znížil objem potrebného paliva. Hoci 500 kg vážiaca hlavica bola mohutná, výsledný rám rakety bol pomerne malý a mal sa odpaľovať z odpaľovacej rampy na upravenej lafete dela kalibru 88 mm.

Následne bolo vypracovaných niekoľko štúdii, ktorých výsledky boli návrhy FR-1 až FR-6. Z nich bol v septembri 1943 vybraný pre ďalší vývoj FR-5, ktorý bol premenovaný na Enzian E.1.

Zhoršujúca sa vojenská situácia Nemecka si žiadala, aby sa šetrilo dôležitými materiálmi a tak bola raketa postavená prevažne z dreva. Z tohto dôvodu bol použitý upravený motor Walter HWK 109-739 používaný aj v stíhačkách Me 163, ktorý ale namiesto peroxidu vodíka spaľoval benzín (ale aj tak bolo použité malé množstvo peroxidu na pohon palivových čerpadiel). Raketa s ním mala dosiahnuť rýchlosť 1080 km/h.

Raketu mal do blízkosti bombardérov naviesť operátor vizuálne s pomocou riadiacej páky, potom vypnúť motory a nechať ju kĺzať k nepriateľským lietadlám. Na tento účel mal byť použitý systém Burgund tvorený vysielačom FuG 203 Kehl na pozemnom stanovišti a prijímačom FuG 230 Strassburg v rakete. Túto dvojicu mal neskôr nahradiť dokonalejší systém Franken s vysielačom FuG 512 Kogge a prijímačom FuG 530 Brigg. Pre navigáciu poslednej fáze letu, keď raketa už len kĺzala k cieľu sa mal použiť akustický zapaľovač Kranich, ale počítalo sa aj s v tej dobe ešte iba laboratórne skúšanými zapaľovačmi Fuchs (rádiový), Kugelblitz (rádiový s využitím Dopplerovho efektu) a Paplitz (infračervený).

Ukázalo sa, že navádzanie rakety vo vysokej rýchlosti do takej pozície, aby k cieľu mohla dokĺzať, predstavuje pre operátora veľmi náročnú úlohu. Preto bol návrh použiť riadiaci systém Burgund, resp. Franken, zavrhnutý.

Vznikli veľmi pokročilé plány na riešenie tohto problému s navádzaním- Enzian mal byť riadený radarom a samonavádzacími systémami (infračervený riadiaci systém s označením Madrid, pasívny akustický označený ako Archimedes, alebo poloaktívny radarový s názvom Moritz). Objavil sa taktiež návrh postaviť väčší rám, ktorý by mal v nose dostatok miesta pre radarovú jednotku Elsass.

V máji 1944 bolo hotových 60 rámov pre testy, ktoré čakali na motory Walter. Aby sa mohli konať skúšky za letu, použili sa iba pomocné štartovacie motory, ale namiesto Rheinmetall-Borsig RI-503 boli použité motory Walter HWK RI-203. Séria 38 testov za letu priniesla celkom dobré výsledky, ale dodávky hlavných motorov stále meškali.

Preto bol doktor Konrad, ktorý navrhol motor pre strelu Rheintochter R3, požiadaný, aby tento motor upravil pre Enzian. Nová verzia, Enzian E.4 z januára 1945 používajúca Konradove motory VfK 613-A01, vyzerala lepšie a bola lacnejšia, takže bola vybraná ako verzia pre sériovú výrobu.

17. januára 1945 bola väčšina prebiehajúcich projektov Luftwaffe zastavená, aby sa všetko úsilie sústredilo na vývoj stíhačiek Messerschmitt Me 262 a Heinkel He 162. Ale aj napriek tomuto nariadeniu sa na niektorých projektoch ďalej pracovalo, v nádeji, že niekedy budú obnovené. Práce sa definitívne skončili až v marci 1945.

Enzian drží svetový primát v tom, že bol prvou (a poslednou) raketou postavenou výlučne z dreva. Ak by sa ju podarilo realizovať presne podľa predstáv konštruktérov, stal by sa najlacnejšou a najjednoduchšou nemeckou protilietadlovou raketou.

Obrázok

 

Prehľad jednotlivých verzii programu Enzian:

FR-1 (jún 1943)- pôvodná výkresová verzia s dvoma krídlami a dvoma kormidlami po 90°

FR-2 (september 1943)- pôvodná výkresová verzia, ako FR-1, spodná kýlová plocha bola odstránená, riadenie iba krídelkami

FR-3 (október 1943)- zlepšená verzia FR-1 s vretenovým zakončením krídel a kormidiel, riadenie iba krídelkami

FR-3a (október 1943)- zmena z valcového trupu rakety FR-3 na trup vretenovitého tvaru
FR-3b (október 1943)- ako FR-3a, zväčšené rozpätie z 3,36m na 3,71m

FR-4 (október 1943)- ako FR-3, kormidlá boli nahradené dvoma ďalšími krídlami ako doplnok k hlavným nosným plochám

FR-5 (november1943)- ako FR-3, k pohonu boli provizórne použité štartovacie raketové motory Walter HWK RI-203

FR-6 (október1943)- modifikácia FR-3b pre zabudovanie motoru Walter HWK 109-739

ENZIAN E.1 (február 1944)- ako FR-5 s malými zmenami v rozložení jednotlivých častí, zadné zvislé plochy boli zväčšené

ENZIAN E.2 (marec1944)- ako FR-6, celodrevená konštrukcia tela, hranaté nádrže kvapalných pohonných hmôt, záchyty pre stopovky na zadných krídlach, k realizácii nedošlo.

ENZIAN E.3A (jún 1944)- ako E.2, avšak so sférickými nádržami a bez záchytov stopoviek. Prototyp nebol postavený

ENZIAN E.3B (január 1945)- ako E.3A, bol upravený pre raketový motor VfK 613-A01 s pretlakovou dodávkou dvojzložkového paliva, k stavbe nedošlo.

 

ENZIAN E.4 (február 1945)- uvažovaný sériový model vychádzajúci z E.3B, zväčšený trup i rozpätie krídel, raketový motor VfK 613-A01, maximálna letová rýchlosť 220m/s

 

ENZIAN E.5 (február 1945)- vývojová verzia vychádzajúca z FR-4pre letovú rýchlosť 500-670m/s, vretenovitý trup, 4 šípové krídla po 90°, chvostové plochy boli odstránené, mal mať zlepšený motor, zmenšená hmotnosť hlavice (len 225kg), k stavbe nedošlo - bola zachovaná dokumentácia

ENZIAN E.6 (február 1945)- návrh na zjednodušený typ s riadením povelami po vodičoch, použitie malo byť vhodné i ako protitanková riadená raketa- zostal len projekt.

Galériu k protilietadlovej rakete Enzian nájdete tu.

Rheinmetall-Borsig „Hecht“

Raketu vyvíjala spoločnosť Rheinmetall-Borsig v roku 1941. Tento projekt bol inšpirovaný strelou Henschel Hs 293A. Základ vychádzal z Gleitbombe K-1750 Hecht („Šťuka”). Jednalo sa o podzvukovú raketu koncipovanú ako stredoplošník so 4 stabilizačnými plochami. Pohon zabezpečoval kvapalinový raketový motor Walter HWK 109-507. Projekt neskôr dostal označenie Hecht 2700.

Vývoj rakety bol dokončený až v roku 1943. uskutočnil sa iba jeden skúšobný odpal, než bol projekt zrušený, prednosť dostali sľubnejšie návrhy. Skúsenosti získané pri tomto projekte boli použité pri vývoji ďalších protilietadlových rakiet.

Obrázok

Rheinmetall-Borsig „Feuerlilie“

      Vývoj Feuerlilie („Ohnivá ľalia“) začal začiatkom roku 1943 vo firme Rheinmetall-Borsig. Cieľom bolo získať údaje pre ďalšie projekty riadených striel. Aby firma dostala dotáciu od RLM, bola Feuerlillie navrhnutá ako protilietadlová raketa. Vznikli dve verzie, F25 a F55, obe navrhli doktor G. Braun a A. Buseman.

        Feuerlilie F25 bola iba pokusná raketa, ktorá mala získavať údaje za letu. Raketa svojou konštrukciou pripomínala malý stredoplošník s valcovitým trupom a šípovitými krídlami v strede trupu. Na ich koncoch boli malé stabilizačné plôšky. V zadnej časti rakety boli ešte riadiace plochy. Na pohon slúžil raketový motor na tuhé pohonné hmoty Rheinmetall-Borsig RhB 109-505. Raketa bola odpaľovaná z rampy umiestnenej na upravenej lafete protilietadlového kanónu FlAK 36 kalibru 88 mm.

         Prvé skúšobné odpálenia prebehli v máji 1943 na strelnici Leba v Pomoransku a na ostrove Greifswalder Oie, blízko Peenemünde. Boli odpálené tri rakety, ale iba jedna uspela. V júli došlo k ďalším trom odpalom, ktoré prebehli výborne a boli z nich získané potrebné informácie.

Obrázok

         Pokročilejší návrh nadzvukovej rakety, Feuerlilie F55 už nemal chvostové riadiace plochy a krídla boli presunuté až na koniec trupu. Pohon mal zabezpečovať raketový motor na kvapalné palivo, ktorý by spaľoval zmes látok R-Stoff a S-Stoff navrhnutý doktorom Konradom.

       Prvý prototyp F55 s motorom na tuhé pohonné hmoty Rheinmetall-Borsig RhB 109-515 bol úspešne otestovaný v Pomoransku v máji 1944. Raketa dosiahla rýchlosť Mach 1,25. Druhý test s motorom na kvapalné palivo Konrad DVK SG20 , ktorý sa konal v Peenemünde 11. decembra 1944 bol neúspešný. Tretí prototyp poháňaný motorom na kvapalné palivo mal používať pomocný štartovací motor Rheinmetall-Borsig RhB Pirat mal byť otestovaný v novembri 1944, ale k jeho odpáleniu už nedošlo.

Projekt bol zastavený kvôli neperspektívnosti.

Obrázok

Galériu k raketám Hecht, Feuerlillie F25 a F55 nájdete tu.

 

Rheinmetall-Borsig „Rheintochter“

Strelu Rheintochter („Rýnska panna“, postava z diela Richarda Wagnera Prsteň Niebelungov) vyvíjala od novembra 1942 firma Rheinmetall-Borsig, ktorá sa zaoberala predovšetkým raketami na tuhé pohonné hmoty a začiatkom druhej svetovej vojny uskutočnila viacero pokusov s viacstupňovými raketami.

Rheintochter R1 bola dvojstupňová raketa, oba boli poháňané motorom na tuhé palivo. Prvý stupeň tvoril štartovací motor so spaľovacou komorou, ktorá bola zhotovená z 12 mm hrubého oceľového plechu a 7 trysiek, z nich jedna bola centrálna. Po vyhorení motora došlo k pyrotechnickému oddeleniu prvého stupňa pomocou výbušných nitov. Zároveň došlo k zapáleniu druhého stupňa a k odisteniu zapaľovača.

Druhý stupeň okrem raketového motora obsahoval výbušnú hlavicu vážiacu 150 kg a nekontaktný akustický zapaľovač Kranich. Na cieľ mal raketu navádzať operátor s pomocou riadiacich systémov Burgund, alebo Franken, ale plánovalo sa použiť aj samonavádzacie systémy Elsass (radarový), Braband (rádiový) a Ganza (taktiež rádiový) Šesť stabilizátorov druhého stupňa s rozpätím 2,65 m bolo privarených k vonkajšej stene spaľovacej komory. V prednej časti strely sa nachádzala riadiaca aparatúra a elektrické servomotory, ktoré ovládali riadiace plochy. 6 trysiek motora bolo šikmo vyvedených tak, aby spaliny neohrozili bojovú nálož. Tá sa totiž nenachádzala v nose rakety, ale pod motorom. Raketa mala byť vypúšťaná z upravených lafiet protilietadlového dela Flak 36 kalibru 88 mm, ale podľa všetkého neboli s výnimkou testovacích žiadne ďalšie postavené.

Letové skúšky R1 prebiehali od augusta 1943 do januára 1944 neďaleko litovského mesta Libau na pobreží Baltského mora. V rámci testov prebehlo 32 skúšobných odpálení. Pri nich raketa dosiahla výšku iba 6 km, čo bolo nedostatočné- RLM požadovalo dostup 10-12 km. Aj napriek tomu skúšky pokračovali ďalšími 48 odpáleniami, z nich boli len 4 neúspešné. 22 rakiet už bolo vybavených rádiovým riadiacim systémom, ktorý sa ukázal ako veľmi spoľahlivý. Projekt sa potom presunul do Peenemünde, kde mal ďalší vývoj prebiehať pod dohľadom Waltera Dornbergera. 

Obrázok

Aby strela dosiahla požadovanú výšku, bol vyvinutý nový typ, Rheintochter R3. Práce na nej sa začali v máji 1944 a pokračovali rýchlym tempom.  Vznikli dve varianty- viac prepracovaná Rheintochter R3F s motorom na kvapalné palivo VFK 613-A01 spaľujúci kyselinu dusičnú a R-Stoff poprípade kyselinu dusičnú a Visol, ktorý navrhol doktor Konrad. Druhá verzia, Rheintochter R3R, bola vybavená motorom na tuhé palivo.

Obe verzie R3 už neboli dvojstupňové, ale pri štarte používali 4 pomocné štartovacie motory. Viacmenej, Rheintochter sa nikdy nedostala ďalej než do fázy testovania prototypov. Do konca vojny bolo vyrobených iba 15 kusov verzie R3F. Motor Rheintochter R3R podstúpil iba jedinú statickú skúšku, než bol vývoj tejto verzie ukončený 6. januára 1945 na rozkaz generálmajora SS Hansa Kammlera.

Projekt Rheintochter sa skončil 20. februára 1945, keď bolo Peenemünde, kam sa projekt v medzičase presunul, evakuované. Údajne mal ešte 20. januára 1945 prebehnúť veľký test 20 rakiet, ale nie je isté, či sa aj naozaj konal. Po vojne padla väčšina rakiet do rúk sovietom.

Obrázok

Galériu k protilietadlovej rakete Rheintochter nájdete tu.

 

Henschel Hs 117 „Schmetterling“

Už v roku 1941 prišiel s návrhom protilietadlovej rakety s pracovným názvom Hs 297 profesor Herbert Wagner, ktorý pracoval pre firmu Henschel a navrhol aj protilodnú strelu Hs 293. Projekt bol predložený RLM, to ale návrh zamietlo, pretože podľa neho nebolo potrebné vyvíjať nové protivzdušné zbrane. Viac-menej, RLM svoj názor prehodnotilo v roku 1943, keď sa začala mohutná spojenecká vzdušná ofenzíva. Firma Henschel teda začala práce na projekte s novým označením Hs 117.

Pohon zabezpečoval raketový motor na kvapalné palivo BMW 109-558 spaľujúci kyselinu dusičnú a látku R-Stoff (zmes približne 50% trietylamínu, 50% xylidínu, kyseliny dusičnej a hypergolického okysličovadla) a pri štarte sa používali dva pomocné štartovacie motory na tuhé pohonné hmoty Schmidding 109-553 s dobou horenia 4-5 sekúnd, ktoré sa po vyhorení oddelili od rakety. Trup dlhý 3,75 metra s dvoma deltovitými krídlami na boku o rozpätí 1,98 m sa skladal z troch častí. V prvej časti bolo miesto pre bojovú hlavicu, vrtuľkou hnaný generátor pre napájanie palubných prístrojov a povelový prijímač. V strednej časti bol zásobník stlačeného vzduchu, nádrž okysličovadla, palivová nádrž a ovládací systém prípuste paliva pre udržovanie konštantnej rýchlosti. V zadnej časti bola umiestnená regeneratívne chladená spaľovacia komora s tryskou. Bojová hlavica vážila 25 kg a mala zabudovaný bezkontaktný zapaľovač.

Obrázok

Pre navedenie rakety na cieľ boli potrebné viaceré prostriedky. Medzi ne patril radar Mannheim Reise pre sledovanie cieľa, radar Rheingold pre sledovanie rakety a systém Burgund, ktorým operátor naviedol strelu do blízkosti cieľa. Stanovisko operátora malo dvoch členov, jeden obsluhoval zameriavací prístroj a štartovaciu platformu, druhý priamo ovládal raketu riadiacou pákou. Proti prípadnému rádiovému rušeniu signálu mala obsluha k dispozícii 18 rozličných kanálov a uvažovalo sa aj o verzii rakety riadenej po kábli. Maximálny dosah systému bol 16 km, dostup 10 000 metrov.

Od 1. mája do konca novembra 1944 bolo otestovaných 21 rakiet, vo februári 1945 sa mala začať sériová výroba 3000 kusov mesačne do novembra 1945. Optimisti predpokladali vyzbrojenie prvých jednotiek touto zbraňou už v marcu 1945, ale prototyp pre masovú výrobu bol kvôli neustálym zdržaniam hotový až v januári 1945 a skúšky sa nepodarilo ukončiť až do konca vojny. Za celú dobu testovania došlo k 59 odpáleniam, úspešných bolo 24. Nemecké továrne boli v ruinách a výrobu sa nepodarilo presunúť do Mittelwerke. Nakoniec bol projekt zastavený 6. februára 1945 generálmajorom SS Hansom Kammlerom. Po vojne bolo niekoľko rakiet prevezených do ZSSR, kde boli testované.

Galériu k rakete Schmetterling nájdete tu.

EMW C2 „Wasserfall“

Protilietadlová raketa typu Wasserfall („Vodopád“) vychádzala z návrhu balistickej rakety A4, mala rovnaké usporiadanie a tvar. Keďže raketa potrebovala dosiahnuť iba výšku, kde leteli nepriateľské bombardéry, spotrebovala menej paliva a preto bola asi o tri štvrtiny menšia, než A4. Wasserfall mala taktiež v strede trupu sadu kormidiel, aby sa zlepšili manévrovacie schopnosti.

Vývoj rakety Wasserfall sa začína v roku 1941, projektové návrhy sú hotové v novembri 1942 a predložené RLM. To predtým nariadilo raketovým vedcom pracujúcim v Peenemünde vyrobiť Flugzeug Abwehr Rakete, protilietadlovú raketu schopnú letieť rýchlosťou Mach 2, zasiahnuť ciele vo výške 15-20 km a s dosahom 50 km.

Pohonnú jednotku strely navrhol doktor Walter Thiel, ktorý navrhol aj motor pre A4. Avšak rakety A4 mali byť odpaľované prakticky priamo z výrobnej linky a Wasserfall mala byť nasadzovaná hromadne, na odpálenie sa tak čakalo niekoľko týždňov.            Táto požiadavka sa premietla aj do voľby pohonnej látky. Najbližšie k stanoveným kritériám mali dlhodobo skladovateľné látky s okysličovadlami na báze kyseliny dusičnej, s ktorými experimentovala firma BMW a ktoré boli plánované aj pre ďalšie generácie rakety A4. Kombináciu kvapalného kyslíka s etylalkoholom použitú pri rakete A4 nebolo možné dlhodobo skladovať v nádržiach, tekutý kyslík sa musel načerpávať tesne pred štartom strely. Úlohu pri výbere vhodnej pohonnej hmoty hrala taktiež dostupnosť surovín potrebných pre jej výrobu (ak mala byť raketa nasadená masovo, suroviny museli byť ľahko dostupné vo veľkých množstvách). Ďalšie požiadavky určovali, že pohonné látky nesmeli kryštalizovať do teploty -40°C a viskozita nesmela prekročiť určenú hodnotu. Týmto požiadavkám dokázali vyhovieť iba palivá obohatené napríklad o amíny, pyrokatechín, hydrochinón a podobne.

Počas vývoja raketového motora sa testovali rôzne kombinácie palív. Spočiatku sa používal Visol 6, tvorený prevažne vinyletyléterom, ale jeho nedostatok prinútil vedcov obrátiť pozornosť na frakcie obsahujúce pyrokatechín, ktoré vznikajú pri výrobe kamennouhoľného dechtu. Nové palivo označené ako HAP 871 tvorilo 40% Visolu, 30% benzínu, 17,5% anilínu a 12,5 surového pyrokatechínu sa malo kombinovať s kyselinou dusičnou alebo oxidom dusičnatým. Koncom vojny sa objavili návrhy prejsť na hypergolické (samozápalné) benzínové palivá (90% benzínu, 10% prímesí), s ktorými experimentovala firma BMW. Okrem toho sa skúšal ešte plynový olej a olej z hnedouhoľného dechtu.

Ako okysličovadlo mala slúžiť koncentrovaná kyselina dusičná (98%), ktorú neskôr nahradila kombinácia známa ako SV-Stoff, menej koncentrovaná kyselina dusičná s10% kyseliny sírovej. Táto zmes bola do spaľovacej komory vháňaná stlačeným dusíkom. Bohužiaľ, Walter Thiel aj s rodinou zahynul pri bombardovaní Peenemünde v auguste 1943, čo znamenalo zdržanie projektu.

Prvá verzia, Wasserfall W-1 mala oproti budúcim krídla na chvoste väčšie a menej šípovité a aj krídla v strede trupu boli väčšie a mali iný tvar. Druhý návrh, Wasserfall W-5, bol o kúsok väčší, ale krídla v strede a na chvoste boli menšie a viac šípovité. Posledný návrh, W-10, bol skoro totožný s verziou W-5, ale bol asi o 27% menší.

Bojové použitie rakety si vyžadovalo niekoľko ovládacích prvkov. Rádiolokátor typu Mannheim, resp. Ansbach identifikoval cieľový bod nasmeroval naň strelu. Po zaregistrovaní cieľa raketu riadil operátor zo zeme s pomocou rádiového systému Burgund a riadiacej páky, ale tento systém bol použiteľný iba cez deň. V noci alebo v prípade zlého počasia sa mal použiť radarový systém Rheinland. Ten pozostával z radaru na určenie polohy cieľov, riadiacej rádiovej sady Burgund, transpondéru pre určenie polohy rakety a jednoduchý analógový počítač vyrábaný firmou Kreiselgeräte GmbH Berlin-Britz, ktorý dáta spracovával a zobrazoval na displeji. Operátor raketu navádzal na cieľ podľa dvoch bodov, ktoré sledoval na obrazovke. Ďalší vývoj počítal s použitím dvoch skrížených radarových lúčov, ktoré cieľ zamerali a sledovali ho. Podobne, ako pri systéme Rheinland, nasmeroval raketu k cieľu počítač.

Mohutná hlavica nesúca kvapalnú nálož s hmotnosťou približne 306 kg (pôvodne mala niesť iba 100 kg výbušnej zmesi) umožňovala Wasserfall používať nie proti jednému lietadlu, ale rovno proti celej formácii bombardérov. Hlavicu odpálil buď ručne operátor, alebo bol použitý bezkontaktný zapaľovač.

Hoci mnohé súčasti rakety boli testované už začiatkom roku 1943, prvý skúšobný štart sa konal až 28. februára 1944, ale raketa dosiahla výšku iba okolo 7000 m pri podzvukovej rýchlosti. Potom strela stratila stabilitu, vychýlila sa z dráhy a zrútila sa do mora. To malo za následok úpravy v prístrojovej výbave rakety. Úspešný bol však až tretí pokus, ktorý sa konal 8. marca 1944. Než bolo Peenemünde evakuované došlo ešte k 44 skúšobným odpáleniam. Niekoľko z nich sa skončilo explóziou strely, pretože v oblasti často pršalo a vlhkosť absorbovaná kyselinou dusičnou v priebehu plnenia nádrží mala za následok zvýšenie agresivity kyseliny a porušenie membrány, predčasné preniknutie okysličovadla do spaľovacej komory a jej následné zničenie pri spustení motora. Predpokladanú maximálnu dobu chodu motora 45 sekúnd sa v podstate nikdy nepodarilo dosiahnuť.

Obrázok

Raketami Wasserfall mali byť chránené všetky nemecké mestá s počtom obyvateľov nad 100 000. Strely mali byť odpaľované z raketových základní s kódovým označením Vesuvius. V okruhu 80 km okolo mesta by bolo rozmiestnených 200 až 300 rakiet. Na uskutočnenie tohto grandiózneho plánu by muselo byť vyprodukovaných 5000 rakiet mesačne, čo teoreticky nebolo nemožné. Výroba jednej rakety Wasserfall trvala 500 hodín, naproti tomu výroba jednej V-2 trvala 4000 hodín. Prvá batéria vyzbrojená raketami Wasserfall by bola zriadená zrejme v novembri 1945.

Rakety Wasserfall použité pri skúškach mali šachovnicové sfarbenie, aby ich operátor dokázal za letu lepšie rozoznať. Sériové rakety boli natierané pieskovou žltou farbou.

Je známe, že firma EMW začala ešte pred skončením druhej svetovej vojny vývoj zmenšenej verzie rakety Wasserfall s priemerom trupu 0,5 m, avšak jej dokumentácia sa nezachovala.

Je otázne, prečo sa projekt nestretol s podporou u Hitlera. Pravdepodobne je to preto, že Hitler nerád vyrábal defenzívne zbrane a preto uprednostnil produkciu útočnej rakety V-2. Albert Speer, nemecký minister zbrojnej výroby v druhej polovici vojny, vo svojich pamätiach uvádza, že odsúvanie projektu Wasserfall na druhé miesto za ofenzívnymi zbraňami bola chyba: „Dodnes som presvedčený, že rozmiestnenie rakiet Wasserfall v mestách od jari 1944 by spolu s nekompromisným používaním prúdových stíhačiek ako defenzívnej zbrane malo významný podiel na zastavení spojeneckej bombardovacej ofenzívy proti nemeckému priemyslu. Mohli sme to urobiť- koniec koncov, mali sme továreň, ktorá produkovala 900 rakiet V-2 za mesiac aj v neskoršom období, keď boli naše prostriedky značne limitované.“

Prvé vznikajúce batérie rakiet Wasserfall vybavené systémami Rheinland, ktoré vznikali v oblasti pohoria Harz padli do rúk spojeneckých vojakov bez toho, aby odpálili jedinú bojovú raketu. Hoci existujú informácie o nasadení tejto rakety proti spojeneckým bombardérom v posledných týždňoch vojny, zrejme sa jedná o nepravdy. Dôkazy o bojovej činnosti takýchto batérií neexistujú.

Raketa Wasserfall slúžila ako vzor pre obdobné konštrukcie realizované v USA aj ZSSR po druhej svetovej vojne (americká raketa Hermes série A-1, sovietska R-101.

Galériu k protilietadlovej rakete Wasserfall nájdete tu.

 

Neriadené rakety

Henschel Hs 297 „Föhn“

Vývoj Hs 297 Föhn („Fén“, druh vetra) sa začal koncom leta 1944. Jednalo sa o protilietadlový raketomet používaný proti nízko letiacim strmhlavým bombardérom. Systém tvorilo 35 rakiet na tuhé palivo s priemerom 7,29 cm, dĺžkou 29,5 cm a hmotnosťou 2,7 kg umiestnených v kovovom ráme (5 x 7), z ktorého boli odpaľované. Dosah kompletu bol približne 1200 metrov. Rakety boli za letu stabilizované rotáciou okolo vlastnej osi.

            Zariadenie mali obsluhovať muži z domobrany. Výroba sa začala už v októbri 1944, ale do februára 1945 bolo dodaných iba 50 kompletov z objednaných 1000, ktoré boli použité na testovanie. 24 z nich bolo potom poslaných 3vojskám bojujúcim pri meste Remagen; proti spojeneckým lietadlám ich po prvý raz použili 2. marca. Keď Američania most dobyli, padlo im do rúk niekoľko nepoškodených zariadení Föhn.

Obrázok

Galériu k Hs 297 nájdete tu.

 

EMW Taifun

Raketu Taifun vyvíjal malý tím inžinierov v Peenemünde. Jednalo sa o neriadenú raketu, ktorá by bola v salvách odpaľovaná proti formáciám nepriateľských bombardérov. Autor projektu, Karl Heinrich Scheufeln, chcel predstaviť jednoduché a lacné riešenie oproti zložitejším a drahším návrhom protilietadlových rakiet, ktorých vývoj sa začal spolu s projektom Taifun v roku 1942. Raketa bola dlhá 193 cm, mala priemer iba 10 cm a stabilizovali ju 4 krídelká na konci trupu s rozpätím 24 cm. Stabilitu a rozptyl zároveň podporovala pomocná rotácia rakety, ktorá sa získavala špirálovitým vedením a vyosením krídelok o 1°. Raketa mala dostup okolo 15 km a dosah 12 km. Salva 30-tich rakiet mala byť elektricky odpaľovaná z upravených lafiet protilietadlových kanónov Flak 36, ktoré vyrábala továreň Škoda Plzeň.. Každá z rakiet by niesla bojovú hlavicu vážiacu 1,28 kg. Taifun bol navrhnutý v dvoch verziách, ktoré sa líšili pohonnou jednotku:

Taifun P bol poháňaný raketovým motorom na tuhé pohonné hmoty s ťahom 20,6 kN a dobou horenia 1,7 sekundy. Strela vážila 24,8 kg a za letu dosiahla rýchlosť 4320 km/h.

Taifun F bol poháňaný raketovým motorom na kvapalné palivo s ťahom 7,84 kN a dobou horenia 2,5 s. Palivo tvorila samozápalná zmes kyseliny dusičnej a látky Optolin (existoval aj návrh motora spaľujúci látky Tonka 841Salbei). Raketa vážila 20,3 kg a mohla dosiahnuť rýchlosť 4536 km/h.

Vzhľadom na lepšie výkony verzie Taifun F bolo koncom roku 1944 objednaných 50 000 kusov, pričom v máji 1945 nabehne sériová výroba 1,5 milióna kusov mesačne. Produkcia mala prebiehať v Nordhausene, kde našli sovietske vojská komponenty na zhruba 700 rakiet tohto typu. Do skončenia vojny bolo skompletovaných asi len 15 striel a uskutočnilo sa len 5 testovacích odpalov.

Hoci nebol Taifun nikdy bojovo nasadený, po vojne vznikla v USA jeho kópia, raketa Loki, v ZSSR to bola zasa strela R-103.

Obrázok

 Galériu k rakete Taifun nájdete tu.

 

Tornado
           
Tornado bol návrh neriadenej protilietadlovej rakety typu zem-vzduch od firiem Rheinmetall-Borsig a WASAG, ktorý mal konkurovať strele Taifun. Raketu mal poháňať motor na tuhé pohonné hmoty. Jej trup s priemerom 10 cm bol dlhý 168,3 cm. Strela vážila 21 kg a niesla 0,35 kg trhaviny. Jej dostup sa odhadoval na 10 km a za letu bola stabilizovaná krídelkami na konci trupu s rozpätím 25 cm. Hoci sa projekt Tornado príliš od konkurenčného projektu Taifun príliš nelíšil a jeho konštrukcia bola prepracovanejšia, nikdy nebol prijatý do sériovej výroby.

 

Drahtseilrakete RSK 1000 Kurzzeitsperre

Protilietadlová raketa Drachtseilrakette („Raketa s oceľovým drôtom“) RSK 1000 Kurzzeitsperre („Krátkodobá bariéra“) bola vyvinutá spoločnosťami Rheinmetall-Borsig a Krupp proti nízko letiacim spojeneckým stíhacím bombardérom, ktoré čoraz ničivejšie pustošili nemecké letiská a iné vojensky významné objekty. Keďže v roku 1945 bola situácia s protivzdušnou obranou veľmi zlá, vrchné velenie začalo hľadať lacné spôsoby ochrany kľúčových objektov.

Zbraň bola tvorená krátkou odpaľovacou rampou podobnou mínometu, z ktorej štartovali rakety kalibru 21 cm. Tie boli vybavené pevným 1000 metrov dlhým a 0,7 mm hrubým oceľovým lanom a padákom. Po vystrelení raketa vyletela do výšky, ktorú dovoľovalo lano, rozpadla sa a otvoril sa padák, vďaka čomu lano len pomaly klesalo nadol. Pri dostatočnom množstve rakiet bolo možné takto vytvoriť vzdušnú zátarasu nad ochraňovaným územím, pričom pevné laná sa mohli ľahko navinúť do vrtule prilietavajúcich lietadiel, alebo im prerezať krídla.

Pramene sa o použití tejto zbrane vyjadrujú rôzne- podľa niektorých nebola zbraň nikdy použitá, podľa iných do konca vojny hneď niekoľkokrát.

Podobnú zbraň používalo aj nemecké námorníctvo na ochranu svojich lodí a vznikla aj menšia, lepšie prenosná verzia, ktorá však dostrelila len do výšky 300 metrov. Jednotlivé varianty sa odlišovali aj kalibrom rakiet.

Pri teoretickom nasadení by sa mohlo jednať o účinnú zbraň, ak by pilot útočiaceho lietadla videl vzlietajúce rakety, zrejme by sa cieľu vyhol. Hlavnou nevýhodou RSK 1000 by však bola skutočnosť, že ak by boli nasadené na ochranu vlastného letiska, znemožnili by štart aj vlastným stíhačkám.

Dodnes sa nezachoval žiaden kus tejto zbrane a len málo dokumentácie, niekoľko exemplárov RSK 1000 mali nájsť kanadské vojská v oblasti Amiens.


HASAG Fliegerfaust

V továrni HASAG sa v roku 1944 objavil projekt „Lietajúcej päste“, ktorý vychádzal z protitankovej zbrane Panzerfaust. Vznikli dve verzie. Fliegerfaust A bol tvorený štyrmi hlavňami kalibru 20 mm, z ktorých boli vystrelené malé raketové projektily. Jeden vážil 90 gramov, z toho tvorila 19 g výbušná hlavica.

Obrázok

Druhá verzia, Fliegerfaust B (Obr. 106, 107 a 108), bola zložená z deviatich 20 mm hlavní v jednoduchom ráme s ramennou opierkou a pažbou z pištole. Do zadnej časti sa vsúval zásobník deviatich malých rakiet. Stlačením spúšte sa generoval elektrický prúd, ktorý najprv odpálil rakety v piatich protiľahlých hlavniach a zvyšné štyri boli odpálené o desatinu sekundy neskôr, aby nedošlo k vzájomnému ovplyvneniu trajektórie rakiet. Tento spôsob zväčšoval rozptyl a tým aj šancu na zásah nízko letiaceho lietadla. Rakety boli navyše pomocou špeciálneho mechanizmu na odvádzanie plynu ešte v hlavniach uvádzané do rotácie, čím sa dosiahol efekt akoby boli vystrelené z hlavne opatrenej závitmi. To stabilizovalo ich dráhu za letu. Dosah tejto zbrane bol približne 2 kilometre a do tejto vzdialenosti sa zbraň ukázala veľmi presná aj napriek pomerne jednoduchej optike zameriavania.

Obrázok

Výroba bola schválená v januári 1945, následne bolo objednaných 10 000 kusov a 4 000 000 rakiet. Podľa všetkého bolo vyrobených iba 80 kusov tejto zbrane a o ich osude s vie len veľmi málo. Nemecké plány predpokladali rozšírenie tejto zbrane nielen pri vojenských jednotkách, ale aj napríklad pri vodičoch či rušňovodičoch, ktorí by sa s ňou bránili proti útoku strmhlavých bombardérov. Podľa niektorých, viac či menej hodnoverných zdrojov bola táto zbraň aj bojovo použitá. To sa ale nedá potvrdiť, hoci niekoľko hlásení spojeneckých letcov naznačuje, že sa mohli so zbraňou stretnúť. Isté je len to, že spojencom sa dostali do rúk 2 kusy tejto zbrane v neporušenom stave. Neskoršie testy ukázali, že po vychytaní prvých „múch“ by sa jednalo o veľmi nebezpečnú zbraň, ktorá by mohla spôsobovať vážne straty.

 

Protilietadlové rakety typu vzduch-vzduch 

Riadené rakety

Ruhrsahl X-4

V júni roku 1943 začal Max Kramer, zamestnanec pre firmy Ruhrstahl AG, pracovať na projekte rakety vzduch-vzduch riadenej po kábli. Cieľom projektu bolo vytvoriť raketu, ktorá by bola odpálená z bezpečnej vzdialenosti od bombardéra, mimo dosahu obrannej výzbroje bombardérov a zároveň by bola dostatočne presná a účinná, aby si pilot mohol byť istý zničením nepriateľského lietadla. To strela označená ako X-4 spĺňala- raketový motor na kvapalné palivo BMW 109-448 (označovaný aj ako 109-548) dával strele rýchlosť až 1152 km/h a dosah 1,5 až 4 kilometre, zatiaľ čo obranné kanóny spojeneckých bombardérov mali účinný dosah iba 1 km. Raketový motor spaľoval zmes látok R-StoffS-Stoff (koncentrovaná kyselina dusičná (98%)), ktoré boli do motora vháňané piestami, keďže v trupe nebolo miesto pre čerpadlo. S-Stoff bol veľmi agresívna látka a tak pri neskorších verziách X-4 mal byť používaný raketový motor na tuhé pohonné hmoty vyvinutý spoločnosťou WASAG.

Trup X-4 mal tvar valca a bol zakončený hrotom. Na trupe sa nachádzali štyri šípovité krídla a na konci 4 malé chvostové plochy. Na špicoch dvoch krídel boli umiestnené dymovnice, aby vedel lepšie odhadnúť pozíciu strely; na konci zvyšných dvoch sa nachádzali cievky, na ktorých bol navinutý drôt, ktorým operátor X-4 riadil.

Obrázok

Pri vypustení strely sa mal stroj dostať do rovnakej, alebo trocha väčšej výšky, než v akej nepriateľský bombardér a vtedy došlo k odpalu. Pilot strelu ovládal s pomocou dvoch káblov, riadiacim systémom FuG 510/238 Düsseldorf-Detmold. Sedem sekúnd po vypustení sa aktivoval bezkontaktný akustický zapaľovač Kranich, ktorý odpálil výbušnú hlavicu vážiacu 20 kg približne 5 metrov od cieľa. Strela bola počas letu stabilizovaná rotáciou okolo vlastnej osi, vykonala 60 otáčok za minútu.

V auguste 1944 bolo hotových 225 prototypov, prvý bol odskúšaný 11. augusta. Materské lietadlo bol Fw 190, pri neskorších testoch, ktoré prebiehali až do februára 1945, boli ako materské lietadlá použité aj Ju 88, Ju 188 a Me 262.

Konštrukcia rakety bola pomerne jednoduchá, aby sa mohla vyrábať aj v horšie vybavených továrňach. Začiatkom roku 1945 bolo v továrni Ruhrstahlerke v Brackwede vyrobených 1000-1300 rámov X-4, ktoré čakali na dodávku motorov. Vtedy bola továreň firmy BMW v Stargarde, ktorá dodávala motory BMW 109-448, zbombardovaná a tak pohonné jednotky neboli dodané. Strely X-4 mali byť dodané Luftwaffe na jar 1945, ale zničenie továrne v Stargarde znamenalo koniec všetkým nádejam. Je možné, že koncom vojny bolo niekoľko striel použitých v boji, ale nie je to pravdepodobné a rozhodne neboli nasadené vo väčšom počte. Nič to ale nemení na fakte, že Ruhrstahl X-4 bola prvá strela typu vzduch-vzduch na svete riadená po kábli.

 

 

Henschel Hs 117H

Vývoj rakiet, ktoré by boli súčasťou výzbroje stíhacích lietadiel bol v Nemecku dlho zanedbávaný. Zvýšený záujem vojenského letectva o tento druh zbrane prišiel až v roku 1944, keď Luftwaffe hľadala spôsoby ako efektívne bojovať proti formáciám spojeneckých bombardérov. Kanóny MG 151/20 kalibru 20 mm boli nedostatočné. Nové stíhačky ako Messerschmitt Me 262, Me 163, Bf 109G a Focke-Wulf Fw 190A-8 boli vyzbrojované ťažkými kanónmi MK 108 a MK 103 kalibru 30 mm, ktoré síce mali dostatočnú palebnú silu, ale krátky dostrel a lietadlo sa tak dostalo do dosahu palubných strelcov bombardérov. Ich hmotnosť taktiež nebola zanedbateľná, zvyšovali spotrebu a spomaľovali lietadlo.

Hs 117H bola upravená verzia protilietadlovej rakety Hs 117 Schmetterling. Jednalo sa o strelu typu vzduch-vzduch, ktorá mohla byť vypúšťaná z lietadiel Dornier Do 217, Junkers Ju 188 a Ju 388. Od svojej predchodkyne sa odlišovala upravenými a zmenšenými riadiacimi plochami, ako aj absenciou pomocných štartovacích rakiet. Podľa výpočtov bol dosah strely 12 km, pri čom mohla klesnúť, alebo stúpnuť o 500 metrov. Do konca vojny uskutočnila firma Henschel 21 skúšobných odpálení z palúb rôznych bombardérov. K zavedeniu do výroby nedošlo.

Obrázok


Henschel Hs 298

Tím Herberta Wagnera vo firme Henschel navrhol malú experimentálnu raketu typu vzduch-vzduch označenú ako Hs 298. Trup mala dlhý 1,24 metra, na jeho boku sa nachádzali dve šípovité krídla s rozpätím 2,06 metra. Pohon zabezpečoval dvojstupňový raketový motor na tuhé palivo navrhnutý firmou Henschel s označením 109-543, ktorý vyrábala firma Schmidding. Prvý stupeň mal urýchliť raketu na rýchlosť 938 km/h, potom sa zapálil druhý stupeň, ktorý už len udržoval rýchlosť na úrovni 682 km/h. Strela mala mať dosah približne 1,5 km. Riadenie mal zabezpečovať systém FuG 203 Kehl-Strassburg, ktorému dodával elektrickú energiu generátor poháňaný vrtuľou umiestnenou v nose strely.Strelu mali niesť ťažké nočné stíhače Dornier Do 217J, Junkers Ju 88G, Ju 388J.

Obrázok

Prvý a pravdepodobne aj jediný let Hs 298 sa konal 22. decembra 1944. Lietadlo Junkers Ju 88G malo odpáliť tri rakety, avšak jedna sa neuvoľnila. Z dvoch, ktoré sa podarilo úspešné odpáliť jedna krátko po štarte explodovala a iba posledná letela bez problémov. Keďže sa ukázalo, že rádiový riadiaci systém je zraniteľný elektronickými protiopatreniami, bola vytvorená verzia Hs 298 V2. Tá sa Hs 298 V1 okrem riadiaceho systému od líšila aj tvarom krídel a riadiacich plôch a polohou generátora a hlavice. Kým pri prvej verzii bola hlavica hore a generátor pod ňou, pri Hs 298 V2 to bolo naopak. Začiatkom roku 1945 bol projekt zrušený v prospech programu Ruhrstahl X-4, ktorý vykazoval lepšie výsledky.Dovtedy bolo vyrobených 135 kusov Hs 298 V1 a niekoľko nedokončených kusov Hs 298 V2. Dodnes sa zachoval iba jeden kus Hs 298 V2, pretože všetky ostatné boli zničené pri nálete sovietskeho letectva na továrne vo Wansdorfe kde boli uskladnené.

 

Neriadené rakety

Už v roku 1941 začala firma Rheinmetall-Borsig vyvíjať raketu typu vzduch-vzduch kalibru 420 mm označenú ako Bordrakete RZ-100. Z tohto dôvodu dostala prezývku Dicke Bertha zu Luft („Lietajúca Tučná Berta“- Tučná Berta bola nemecká húfnica z prvej svetovej vojny kalibru 420 mm). Pohon zabezpečoval raketový motor na tuhé pohonné hmoty spaľujúci diglykoldinitrát. Raketa vážila 720 kg, pričom 245 kg vážila výbušná hlavica a 85 kg pohonné hmoty pre raketový motor. Strela mala byť odpaľovaná zo špeciálne upraveného stíhacieho bombardéra Me 210 a za letu bola stabilizovaná rotáciou okolo vlastnej osi. Cieľom bolo, aby raketa vnikla do tesnej formácie bombardérov a tam explodovala, čím by zostrelila viacero strojov naraz.

Obrázok

            Prvé skúšky prebiehali na zemi, dostalo ich na starosť Erprobungskommando EK 25 v Rechline a Tarnewitzi. Ukázalo sa, že pri štarte strely dochádza k vážnemu poškodeniu trupu lietadla a strate letovej stability. Z tohto dôvodu, ako aj z dôvodu problémov so zamierením zbrane bol na rozkaz RLM vývoj koncom roku 1944 zastavený.

 

Na jar roku 1943 začali pod vedením dr. Rudolfa Nebela vo firme Rheinmetall-Borsig prvé experimenty s umiestnením upravených rakiet Wurfgranate 42 kalibru 210 mm, ktoré sa normálne používali ako munícia pre raketomety Nebelwerfer 42, pod krídla stíhacích lietadiel Fw 190, Bf 109, Bf 110, Me 410 a Me 262. Takto nesená raketa niesla označenie aj 21 cm BR (BR je pravdepodobne skratka Bordrakete, „Palubná raketa“).

Lietadlá niesli rakety Wfr.Gr. 42 spočiatku podvesené pod krídlami v kovových trubiciach (po dve trubice pod každým krídlom), ktoré vyrábala firma Maschinenfabrik Donauwörth GmbH. Raketu poháňal motor na tuhé pohonné hmoty spaľujúci diglykol, ktorý jej dával rýchlosť asi 320 m/s. Hlavica vážila 40,8 kg a dokázala zničiť všetko v okruhu 30 m. Po prvý raz boli takto upravené stíhačky nasadené vo väčšom množstve proti spojeneckým bombardérom počas leteckej bitky nad mestom Schweinwurft 14. októbra 1943. V tejto bitke stratili spojenci z celkového počtu 228 lietadiel priamo 62, ďalších 17 muselo neskôr núdzovo pristáť a 121 ďalších strojov bolo poškodených. Nová zbraň na tom celkom iste niesla veľké zásluhy.

Obrázok

21 cm BR však trpela viacerými nedostatkami. Hlavným bola skutočnosť, že zbraň sa dala len veľmi ťažko presne zamieriť. Ďalej, rakety v sebe mali časovanú rozbušku používanú v bežných protilietadlových nábojoch. Tá raketu odpálila vo vzdialenosti približne 1800 metrov od lietadla, ktoré ju vypustilo. Preto sa často stávalo, že raketa len preletela trupom bombardéra bez toho, aby explodovala či spôsobila vážnejšie škody. Viacmenej, ak strela zasiahla cieľ úspešne, účinky boli devastujúce. Ako vypovedal pilot stíhačky vyzbrojenej touto zbraňou, salva štyroch rakiet dokázala 6 bombardérov B-17 doslova roztrhať na kusy. Ďalší pilot uvádza vo svojej výpovedi, že jediná dobre namierená strela zasiahla jeden bombardér, ten sa vychýlil zo svojho kurzu a narazil do ďalšieho, druhý stroj potom narazil ešte do jedného lietadla a všetky tri sa potom zrútili.

Ďalším problémom bolo, že odpaľovacie trubice pod krídlami zvyšovali odpor lietadla, čím ho spomaľovali a zhoršovali mu manévrovateľnosť. Ak sa takéto lietadlo dostalo do súboja s nepriateľskou stíhačkou, nemalo veľké šance. Tento problém sa pokúsili odstrániť tým, že vyvinuli tzv. BR-Gerät Drehilng, rotačný zásobník s šiestimi odpaľovacími trubicami, ktorý bol namontovaný v nose dvojmotorovej ťažkej stíhačky. Tým sa zároveň zľahčilo mierenie. Toto zariadenie sa skúšalo na lietadle Me 410A-2 v Tarnewitzi, avšak ukázalo sa, že pri odpaľovaní dochádza k poškodeniu trupu stroja. V apríli 1944 sa táto zbraň testovala aj na stroji Junkers Ju 88 pre použitie proti námorným cieľom, ale skúšky sa zrejme do konca nepodarilo ukončiť.

Značné úspechy Wfr.Gr. presvedčili Oberkommando der Luftwaffe, OKL („Vrchné velenie Luftwaffe“), aby zbraň ešte viac rozšírila. 19. októbra 1943 prišiel návrh vybaviť stroj Ju 88A-5 33 trubicami pre 21 cm BR. Počiatočné skúšky takto upraveného stroja dopadli dobre a tak sa rozhodlo, že novozaložené Erprobungskommando EK 25 v Tarnewitzi bude skúšať 3 bombardéry Heinkel He 177 s 33 odpaľovacími trubicami. Tie boli namontované do strednej časti trupu pod uhlom 60° tak, aby rakety vylietavali von cez strechu trupu, ktorú však v tej časti demontovali. Každá odpaľovacia trubica bola dlhá 2,3 metra a mala priemer 24 cm. 1,5 cm medzera medzi projektilom a stenou trubice slúžila ako priestor pre vodiace lišty. Trubice vyčnievali asi 10 cm nad a 10 cm pod trupom lietadla, aby ho ochránili pred prúdom spalín, ktorý vzniká pri štarte. Údaje získané pri skúškach ukázali, že salva takto odpálených rakiet by mala na veľkoplošné ciele (napríklad formácia nepriateľských bombardérov) extrémne ničivý účinok.

Obrázok

Po tomto zistení sa 2. apríla 1944 upravené He 177 a Ju 88 presunuli na leteckú základňu Udetfeld, kde prebiehali skúšky nasadenia so zameriavačom FuG 217. Dokumenty, ktoré sú dnes k dispozícii neopisujú, ako skúšky pokračovali ďalej ani ako napokon skončili experimentálne stroje.

Nemecké vzdušné sily experimentovali taktiež s ešte silnejšími raketami odpaľovanými z lietadiel. Boli nimi 32 cm Wurfkörper Flamm- zápalné rakety kalibru 320 mm vážiace 79 kg naplnené päťdesiatimi litrami zápalného oleja (Flammöl), alebo 28 cm Wurfkörper Spreng- trhavé rakety kalibru 280 mm s hmotnosťou 82 kg, pričom 50 kg z toho tvorila výbušná hlavica. Oba typy dokázali zničiť všetky lietadlá v okruhu približne 200 m. Tieto zbrane boli odpaľované z upravených odpaľovacích kontajnerov používaných pozemným vojskom, Schweres Wurfgerät 40 resp. Schweres Wurfgerät 41 („Ťažké odpaľovacie zariadenie 40 resp. 41“), ktoré boli montované pod krídla lietadla. Zbraň sa skúšala so stíhačkou Fw 190A-5/U4, ale náboj sa ukázal byť nepoužiteľný kvôli nestabilnej a vysoko zakrivenej dráhe letu, čo znemožňovalo akékoľvek mierenie a taktiež kvôli nízkej rýchlosti potrebnej na odpálenie.

Obrázok

 

 

 

Luftwaffe  však požadovala celkom novú raketu typu vzduch-vzduch, ktorá by bola dostatočne účinná, ale zároveň menšia, aby mohla byť zavesená pod krídlami stíhačky vo väčšom množstve a nezhoršovala veľmi jeho letové vlastnosti. Technológiu použitú pri 21 cm Bordrakete zdokonalila firma Heber AG v Osterode pod vedením Kurta Hebera v spolupráci s Deutsche Waffen- und Munitionsfabriken („Nemecké zbraňové a vojenské továrne“) v Lübeck-Schlutup. Raketa typu vzduch-vzduch označená ako R4M (R- Rakete („Raketa“), 4- váha v kilogramoch, M- Minenkopf („Výbušná hlavica“)) Orkan mala priemer 55 mm a obsahovala 400 g vážiacu hlavicu HA 41 s kontaktným zapaľovačom AzRz 2. Raketový motor na tuhé pohonné hmoty spaľoval diglykoldinitrát. Dostrel rakety sa pohyboval okolo 1100 metrov. Trajektória letu rakety bola veľmi podobná kanónu MK 108 a tak sa na mierenie mohol použiť štandardný zameriavač Revi 16B. Na zostrelenie jedného bombardéra B-17 stačil jediný dobrý zásah. Na jeseň raketa absolvovala úspešné skúšky, na jar nasledujúceho roku bolo objednaných 20 000 rakiet, do konca vojny sa Nemcom podarilo vyrobiť približne 12 000 kusov. Vyzbrojené ňou boli lietadlá Me 262, Me 163 a Fw 190, plánovalo sa ňou vyzbrojiť stroje Heinkel He 162, Bachem Ba 349, Blohm und Voss P.212 či Henschel P.136.

Údaje o bojovom použití tejto zbrane sa rôznia. Najlepšie dokumentovaná je bojová činnosť eskadry III/JG 7 Hindenburg, v rámci ktorej bola vyzbrojená raketami R4M najprv skúšobná skupina 25 strojov Me 262 pod velením majora Christla a potom v marci 1945 celá eskadra šesťdesiatich stíhačiek. Za jediný týždeň eskadra zostrelila s pomocou tejto zbrane 45 bombardérov a 15 diaľkových stíhacích lietadiel. Podobný útok 24 takto vyzbrojených Fw 190 v apríli 1945 mal vraj za následok až 40 zostrelených bombardérov B-17. Celkový počet zostrelených lietadiel touto raketou sa udáva cca 450 lietadiel. Ako uvádzajú niektoré zdroje, než boli rakety R4M zavedené do výzbroje, činil pomer zostrelených spojeneckých lietadiel a stratených lietadiel Luftwaffe 1:1. po zavedený tejto zbrane už 7:1, teda počet zostrelených spojeneckých lietadiel stúpol 7-násobne. Ďalší záznam hovorí, že jediný Me 262 dokázal salvou rakiet R4M zostreliť 25 bombardérov B-17 z formácie 425 týchto strojov. Raketa R4M však prišla príliš neskoro, aby mohla mať na výsledok vojny nejaký závažnejší vplyv.

Obrázok

Do výroby sa plánovalo zaviesť vylepšenú verziu Orkan 2, avšak koniec vojny ukončil tieto snahy. Na základe rakety R4M navrhla Waffenmunition Skoda Brünn (zbrojovka Brno za Protektorátu) raketu Schlange („Had“) s hmotnosťou 3,5 kg a rýchlosťou až 1620 km/h, avšak ani tá už nebola sériovo vyrábaná.

Po skončení druhej svetovej vojny sa raketa skúšala víťaznými mocnosťami. V USA prevzali niektoré jej prvky do konštrukcie rakiet Folding-Fin Areal Rocket, FFAR Mighty Mouse kalibru 69,8 mm a väčšiu neriadenú raketu Zuni kalibru 127 mm. Sovietsky zväz prevzal konštrukciu R-4/M ako základ pre raketu ARS-57 kalibru 57 mm. V Československu ukoristený materiál v tejto oblasti skúmal VI. odbor Vojenského technického ústavu (VTÚ) v Podmoklech. Od roku 1945 sa okrem iného zaoberal skúškami a vývojom leteckých neriadených rakiet, v rámci ktorých sa intenzívne skúšali aj rakety R4M. Projektanti podniku Konstrukta začali aj vlastný vývoj rakety podobnej konštrukcie, ale v roku 1950 na základe dohody o unifikácii výzbroje vývoju a výrobe neriadených leteckých tohto kalibru sa venoval Sovietsky zväz.

 

Navádzacie systémy nemeckých riadených striel
Kranich

Kranich („Žeriav“) bol pravdepodobne najdokonalejší nemecký pasívny akustický nekontaktný zapaľovač druhej svetovej vojny. Navrhla ho firma Ruhrstahl AG v Backwerde a vážil 0,7 kg pre protilietadlovú riadenú raketu typu vzduch-vzduch X-4. Skladal sa z membrány, ku ktorej bola prichytená oceľová struna s rezonančnou frekvenciou 200 Hz, ktorá prechádzala kontaktným prstencom. Rozkmitaním struny hlukom motora blížiaceho sa lietadla a jej následným dotykom s prstencom došlo k uzavretiu elektrického obvodu a iniciácii nálože bojovej hlavice vo vzdialenosti približne 7 metrov od cieľa. Vysoká citlivosť membrány (bola hrubá len 0,04 mm) spôsobovala isté problémy pri manipulácii so zapaľovačom.

 

Kugelblitz

Kugelblitz („Guľový blesk“) bol rádiový bezkontaktný zapaľovač určený pre protilietadlovú riadenú raketu typu zem-vzduch Rheintochter. Navrhla ho Patent Verwertungsgesellschaft sídliaca v Salzburgu a pracoval na princípe Dopplerovho efektu (fázového posunu elektromagnetických vĺn odrazených od cieľa). Hoci bol veľmi spoľahlivý, nenašiel sa pre neho výrobca a bolo zhotovených iba 12 prototypov, ktoré sa testovali. Tie si vrátane projektovej dokumentácie údajne vyzdvihli dvaja pracovníci Ríšskeho ministerstva pre zbrojenie a vojnovú výrobu (pravdepodobne to boli agenti cudzích tajných služieb) a odvtedy sa o nich nič nevie.

 

Fuchs

Fuchs („Líška“) bol rádiový bezkontaktný zapaľovač navrhnutý firmou Allgemeine Elektrizitätsgesellschaftv Berlíne. Bol určený pre protilietadlové rakety, ktoré navrhla firma Henschel (Hs 117, Hs 117H a Hs 298). Jeho súčasťou bol rádiový vysielač v prednej časti strely a explóziu strely vyvolávala zmena vyžarovacieho odporu, ktorá v anténe nastávala pri priblížení sa k cieľu na vzdialenosť 15 až 20 metrov. Sériová výroba sa mala začať v januári 1945 pričom mesačne by bolo vyrobených okolo 1000 kusov, ale tento plán nebol nikdy realizovaný.

 

Paplitz

Paplitz (používal sa aj názov Elku, ktorý vznikol zrejme skrátením názvu výrobcu) bol infračervený nekontaktný zapaľovač určený pre rôzne typy protilietadlových rakiet. Navrhol ho Elektro-akustisches Institutv meste Namslau, neskôr sa vývoj presunul do Kielu. Zapaľovač reagoval na teplo, ktoré vyžarovali letecké motory a výfukové plyny. Prvé testy prebehli v marci 1945. zapaľovač bol umiestnený na zemi a s pomocou meracej aparatúry sa zisťovala jeho reakcia na prelety lietadiel v rôznych výškach. Pri citlivosti 15 až 20 metrov bol použiteľný iba v noci, pretože cez deň znemožňovalo slnečné žiarenie detekciu cieľa. Z tohto dôvodu bol ďalší vývoj zastavený.

 

Madrid
       

Madrid bola infračervená samonavádzacia hlavica vyvinutá firmou Kepka sídliacou vo Viedni pre protilietadlovú riadenú raketu typu zem-vzduch Enzian. Zariadenie tvorilo postriebrené parabolické zrkadlo, v ktorého ohnisku bola fotobunka ochladzovaná na teplotu -80°C tuhým oxidom uhličitým. Medzi fotobunkou a zrkadlom sa otáčala modulačná clona s výrezom. Prúd vznikajúci v obvode fotobunky sa zosilňoval a privádzal z komutátoru k ovládacím prvkom. Neustálym otáčaním zrkadla so zorným poľom ±3° sa vyhľadával cieľ. Zásoba stlačeného vzduchu pre elektropneumatické nastavenie plochy zrkadla stačila na dobu niekoľkých minút. Systém reagoval na tepelné žiarenie leteckých motorov a vyznačoval sa vysokou citlivosťou.

 

Archimedes

Archimedes bola rádiová samonavádzacia hlavica navrhnutá firmou Telefunken pre protilietadlovú riadenú raketu typu zem-vzduch Enzian. Využívala zvukový kontrast cieľa od okolia. Keď skončila druhá svetová vojna, hlavica bola ešte len vo vývoji a ďalšie osudy projektu nie sú známe.

 

Moritz

Moritz bola poloaktívna radarová samonavádzacia hlavica navrhnutá Výskumným ústavom Ríšskej pošty pre protilietadlovú riadenú raketu typu zem-vzduch Enzian. Systém využíval radarový vysielač s kontinuálnym vysielaním s výkonom 10 W umiestnený na zemi a prijímač v rakete. Využitím efektu Dopplerovho posunu signálu odrazeného od cieľa systém vyhodnocoval vzdialenosť a smer pohybu cieľa. Pri skúškach sa však často stalo, že raketa napadla vlastný vysielač a preto bol vývoj tohto systému zastavený.

 

O vyššie spomenutých systémoch som našiel relatívne dobré informácie, avšak existovalo mnoho ďalších, o ktorých sa zachovalo len veľmi málo faktov:

Bad

Bad („Kúpeľ“) bol akustický bezkontaktný zapaľovač vyvíjaný ústavom Graf Zeppelin v Stuttgarde.

 

Elsass

Elsass („Alsasko“) bol aktívny radarový navádzací systém navrhnutý pre raketu Enzian.

 

Isegrimm

Insegrimm bol elektromagnetický bezkontaktný zapaľovač vyvíjaný inštitútom Orlich v Gdaňsku.

 

Kakadu

Kakadu bol rádiový bezkontaktný zapaľovač vyvíjaný Donaulandische GmbH vo Viedni. Do konca vojny ich bolo vyrobených približne 3000 a používali sa v riadených strelách typu vzduch-zem Henschel Hs 293.

 

Kuhglocke

Kuhglocke („Kravský zvonec“) bol elektrostatický bezkontaktný zapaľovač vyvíjaný firmou Rheinmetall-Borsig. Používal sa len pre skúšobné rakety. Vznikla aj menšia verzia, ktorá sa mala používať pre štandardné protilietadlové náboje.

 

Marabu

 

Marabu bol rádiový bezkontaktný zapaľovač vyvíjaný firmou Siemens pre rakety Rheintochter, Wasserfall, Schmetterling a Hs 298. Došlo k pokusným odpáleniam niekoľkých rakiet s týmto systémom.

 

Lotte

Lotte (Mesto vo Vestfálsku) bol infračervený bezkontaktný zapaľovač, avšak viac sa o ňom nevie. Vývoj bol počas vojny prerušený.

 

Marder

Marder („Kuna“) bol akustický bezkontaktný zapaľovač vyvíjaný inštitútom Orlich v Gdaňsku.

 

Meise

Meise („Sýkorka“) bol akustický bezkontaktný zapaľovač vyvíjaný firmou Neumann & Borm v Berlíne.


Pinscher

Pinscher („Pinčlík“, druh psa) bol rádiový bezkontaktý zapaľovač vyvíjaný inštitútom Orlich v Gdaňsku. Vzniklo 5 prototypov.

 

Pistole

Pistole („Pištoľ“) bol fotoelektrický bezkontaktný zapaľovač vyvíjaný pre raketu Wasserfall. Neskôr sa projekt premenoval na Wassermaus („Ondatra“).


Roulette

Roulette („Ruleta“) bol infračervený bezkontaktný zapaľovač vyvíjaný firmou Brickmann v meste Gera.

 

Trichter

Trichter („Kráter“) bol rádiový bezkontaktný zapaľovač vyvíjaný firmou Blaupunkt.

 

Wiesel

Wiesel („Lasica“) bol rádiový bezkontaktný zapaľovač vyvíjaný inštitútom Orlich v Gdaňsku.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Taifun F

(MatejRR, 9. 3. 2014 10:46)

Perfektný článok, vytvorili ste naozaj skvelú stránku, veľmi rád sem chodím.
Pokiaľ by som sa mohol spýtať: čo tvorilo "Optolin" a akým spôsobom boli palivo a okysličovadlo privádzané do spaľovacej komory ?
Ďakujem s pozdravom Matej.

Taifun F

(MatejRR, 9. 3. 2014 10:48)

Pretože išlo naozaj o malú raketu.Matej.