Choď na obsah Choď na menu
 


Nemecké bezzáklzové zbrane

31. 10. 2011

Nemecké bezzáklzové zbrane

Bezzáklzové kanóny pre pozemné vojsko

7.5 cm Leichtgeschütz 40

            S bezzáklzovými kanónmi Nemci experimentovali ešte pred vypuknutím druhej svetovej vojny, cieľom týchto pokusov bolo vytvoriť podpornú zbraň pre výsadkárov. Hlaveň bezzáklzového kanóna je jednoduchá trubica zakončená záverom, ktorý ale len obmedzuje rozptylovanie spalín, blokuje náboj v hlavni a iniciuje ho. Plášť náboja je zhotovený z horľavého materiálu, alebo tenkého plechu. Nábojová komora je skonštruovaná tak, že spaliny sú usmernené do prednej časti hlavne, zakončenej špeciálnou dýzou. Takto nevzniká spätný ráz, vďaka čomu môže byť konštrukcia kanóna podstatne zjednodušená a zľahčená. V roku 1937 začali inžinieri Wind a Biermann z firiem Rheinmetall-Borsig a Krupp vývoj takejto zbrane pod označením Leichtgeschütz 1 (LG 1).

Obrázok

Zavedená do výzbroje bola v roku 1940, vďaka čomu sa jej názov zmenil na 7.5 cm Leichtgeschütz 40 (LG 40). Výsadkári vďaka nej mohli útočiť na opevnené ciele výbušnými nábojmi a po zavedení kumulatívnych striel aj na obrnené vozidlá protivníka. Efektívny dostrel zbrane bol 6800 m. Táto zbraň mala ale nevýhodu- po vystrelení 300 nábojov dochádzalo k zhoršeniu stability, takže konštrukcia musela byť upravená. Zbraň sa v osvedčila v bojoch na Kréte a Kaukaze. Do konca vojny bolo vyrobených 450 kusov tejto zbrane.

 

10.5 cm Leichtgeschütz 42

Úspech LG 40 mal za následok snahu o vytvorenie jej vylepšenej verzie označenej ako 10.5 cm Leichtgeschütz 42 (LG 42). Firmy Krupp a Rheinmetall-Borsig v podstate len zväčšili kaliber na 105 mm a upravili preň konštrukciu dela. Vznikli dve verzie tejto zbrane, ktoré sa líšili len použitými materiálmi a lafetami- LG 42-1 používala ľahké zliatiny, zatiaľ čo LG-42-2 bola vyrobená z klasickej ocele a preto bola ťažšia, ale lacnejšia a pre Nemecko, ktoré začínalo trpieť nedostatkom vzácnych materiálov, prijateľnejšia. Zbraň bolo možné pre výsadkové operácie rozložiť na 4 časti. LG 42 bola zaraďovaná do samostatných delostreleckých práporov a batérií, ktoré slúžili v Škandinávii a v Skupine Armád Stred (Heeresgruppe Mitte). V rámci unifikácie munície bolo možné používať granáty štandardných ľahkých poľných húfnic leFH 18 a leFH 18/40 kalibru 105 mm. Dostrel zbrane činil 7950 m. 

 Po skončení vojny ostalo niekoľko zbraní tohto typu aj v Československu, ktoré sa v 50. rokoch neúspešne pokúšalo o vývoj vlastných zbraní tohto typu. V tom období prebiehal vývoj bezzáklzových kanónov vo viacerých krajinách, ale tieto programy boli čoskoro ukončené nástupom protitankových riadených striel.

 

15 cm Leichtgeschütz 292

            O tejto zbrani sa vie len málo, jej vývoj mali viesť inžinieri, ktorí navrhli LG 40 a LG 42. Hlaveň mala byť dlhá 2,145 m a mala vystreľovať náboj o hmotnosti 45 kg. Do konca vojny malo vzniknúť len niekoľko prototypov.

Galériu k nemeckým bezzáklzovým kanónom pre pozemné vojsko nájdete tu.

 

Bezzáklzové kanóny vo výzbroji Luftwaffe

            Prvé pokusy o namontovanie bezzáklzových kanónov na palubu lietadiel uskutočnil ešte pred prvou svetovou vojnou vynálezca a kapitán britského Kráľovského námorníctva Cleland Davis. RNAS (Royal Naval Air Service, „Vzdušné sily kráľovského námorníctva“) prevzala v roku 1915 niekoľko jeho zbraní kalibru 37 mm. Jednalo sa v podstate o dva spojené kanóny, výbušná strela vychádzala z kanónu mieriaceho vpred a „protistrela“ maziva a hrubých brokov z kanónu mieriaceho dozadu. Medzi týmito dvoma projektilmi sa nachádzala náplň, ktorá ich oddeľovala. Keď sa iniciovala, náboj vyletel z hlavne, „protivýstrel“ eliminoval spätný ráz, ktorý vznikol a rozptýlil sa neškodne vo vzduchu.

Čoskoro sa ale zistilo, že týmito kanónmi nemohli byť vybavené klasické lietadlá, pretože pri výstrele z nich by došlo k vážnemu poškodeniu konštrukcie. Vznikol preto návrh špeciálneho trojmiestneho dvojplošníka vybaveného bezzáklzovými delami. Prvý prototyp bol vybavený výkonným motorom Rolls-Royce s výkonom 250 konských síl, ale aj napriek tomu sa pri prvom lete sotva odlepil od zeme a následne havaroval. To bol aj koniec tohto projektu.

            Nasledoval návrh Supermarine PB.31E Night Hawk (“Nočný jastrab”). Jednalo sa o dvojmotorový štvormiestny štvorplošník s uzavretou pilotnou kabínou, ktorého hlavnou úlohou mal byť boj proti nemeckým Zeppelinom. Okrem Davisových diel mal byť vabavený svetlometom a guľometom Lewis kalibru 7,7 mm. Prvý prototyp vzlietol v roku 1917, ale dosiahol rýchlosť len 97 km/h a výšku 3000 m, čo bolo nedostatočné a preto aj tento projekt skončil. 

            Napokon bolo niekoľko Davisových diel nainštalovaných do bombardérov Handley Page O/100 ako protiponorková zbraň, ale neexistujú záznamy o ich bojovom nasadení. Potom bol projekt pravdepodobne ukončený.

Ďalším experimentátorom bol americký letec Billy Mitchell. Jeho cieľom bolo umožniť lietadlám s týmito zbraňami potápať lode. Testy, ktoré prebehli v dvadsiatych rokoch 20. storočia boli veľmi úspešné, ale americké letectvo projekt odmietlo.

           

            V roku 1937 začala na základe Davisovho dela robiť vlastné experimenty nemecká firma Rheinmetall-Borsig. Kanón kalibru 30 mm bol najprv úspešne otestovaný na zemi, potom ho namontovali do trupu lietadla. Nemecká verzia nevyužívala protivýstrel, ale vzniknuté spaliny odvádzal tryskou v zadnej časti hlavne. Ak sa hmotnosť plynov znásobená ich rýchlosťou rovnala hmotnosti strely znásobenej jej rýchlosťou, systém fungoval správne. Tryska ale spôsobovala problémy a tak musel byť systém upravený a plyny boli odvádzané dvoma trubicami. To odstránilo problémy a kanón bol uznaný za použiteľný.

            Problémom ale bolo, že jednoranová zbraň s tak malým kalibrom by bola v podstate zbytočná. Preto bol vyvinutý otočný zásobníkový podávač, ktorý mohol niesť 10 nábojov. Postupne bol kanón natoľko vylepšený, že mohol byť namontovaný do lietadiel Junkers Ju 88, ale v tej dobe už požiadavky na takú zbraň nebola aktuálna a bojov sa preto nikdy nezúčastnil.

 

Gerät 104

            Luftwaffe však vzniesla požiadavku na zbraň, ktorá by bola schopná ničiť britské ťažké vojnové lode v Scapa Flow. Spoločnosť Rheinmetall-Borsig preto zahájila začiatkom roku 1939 vývoj bezzáklzového kanónu kalibru 355,6 mm s označením Gerät 104 Münchhausen („Zariadenie 104 Barón Prášil“), ktorý bol schopný vystreliť protipancierové projektily vážiace 700 kg (35 kg z toho tvorila hlavica, 70 kg hnacia náplň) na vzdialenosť 4 km. Delo bolo namontované pod trupom lietadla Junkers Ju 288G alebo Dornier Do 217 a behom letu bolo do neho zasúvané s pomocou hydrauliky. Výtrysk spalín z takéhoto veľkého kanóna by lietadlo nedokázalo ustáť a preto sa inžinieri vrátili k Davisovmu princípu „protistrely“. Namiesto druhej hlavne ale bola vyrobená oceľová nábojka s váhou 700 kg, teda rovnakou, akú mala strela. Akonáhle došlo k vystreleniu projektilu vpred, nábojka bola vystrelená smerom dozadu a tým sa vyrovnala jeho energia. Je zrejmé, že opätovné nabitie projektilu a nábojky za letu nebolo možné a preto bolo Gerät 104 jednorázovou zbraňou. 

            Po prvotných prepočtoch sa v septembri 1940 pristúpilo k pozemným skúškam, ktoré sa konali v Unterlüß. Oceľová hlaveň dlhá 11,25 metra bola namontovaná na časti trupu bombardéru Dornier Do 17. Táto konštrukcia bola umiestnená na pohyblivom vozíku. Zbraň vážila 4837 kg a úsťová rýchlosť vystreľovaného projektilu činila 280 m/s. Pri prvých skúškach došlo k vážnemu poškodeniu lietadla, konštrukcia preto musela byť zosilnená a upravená. Hoci potom už testy dopadli celkom uspokojivo, z dôvodu prebiehajúcej vojny bol projekt zrušený, aby uvoľnil miesto dôležitejším programom.

            Za zmienku stojí ešte podobná zbraň kalibru 540 mm, ktorá mala byť namontovaná na strmhlavý bombardér Junkers Ju 87 Stuka. Ukázalo sa ale, že malé lietadlo nedokáže niesť taký ťažký kanón a tak bol projekt zrušený.

            Hoci sa projekt Gerät 104 nedostal do sériovej výroby, stal sa základom pre ďalšie projekty nemeckých bezzáklzových zbraní.

 

Düsenkanone 75

            V roku 1939 vyvinula firma Rheinmetall-Borsig na základe bezzáklzového dela 7.5 cm Leichtgeschütz 40 bezzáklzový kanón kalibru 75 mm s označením Düsenkanone 75 („Tryskový kanón kalibru 75 mm“), skrátene Düka 75. Hlaveň s dĺžkou 3,067 metra bola namontovaná pod trupom lietadla Messerschmitt Bf 110. Kanón vystreľoval projektily vážiace 6,5 kg (2,4 kg z toho tvorila bojová hlavica) pri úsťovej rýchlosti 540 m/s. Trup Bf 110 ale utrpel vážne poškodenia aj napriek tomu, že pred začatím testov bola jeho konštrukcia zosilnená.

            Keďže projekt nemal vysokú prioritu, po neúspešných skúškach v projekte pokračovala česká firma Škoda, ktorá hlaveň upravila. Spaliny teraz odvádzali dve trubice, ktoré s hlavňou zvierali uhol 30°. Jedna smerovala nahor, k trupu lietadla, druhá nadol. To zmiernilo poškodenie lietadla. Projekt Düka 75 bol potom zastavený, ale tento systém odvádzania spalín bol použitý pri ďalších bezzáklzových kanónoch, ktoré boli určené pre lietadlá.

           

Düsenkanone 88

V roku 1944 sa začal vo firme Rheinmetall-Borsig pod vedením Dipl.-Ing. Kleinschmidta vývoj bezzáklzového kanóna kalibru 88 mm s označením Düka 88. Aby mohla byť zbraň použitá viacnásobne, mala zásobník s desiatimi nábojmi. Odpaľovanie prebiehalo elektricky. Upravil sa systém odvodu spalín- odvodové trubice zvierali s hlavňou uhol 51° a horná trubica bola predĺžená tak, aby prechádzala cez trup, vyčnievala na jeho chrbte a až tam uvoľnila spaliny do vzduchu.

Návrh sa skúšal na stroji Junkers 88A-5 na skúšobnej strelnici Unterlüß. Vystrelených bolo 20 nábojov. Hoci testy dopadli uspokojivo, projekt bol ukončený.

 

Düsenkanone 280

            Po skúsenostiach získaných s predošlými „Tryskovými kanónmi“ navrhol inžinier Kleinschmidt koncom vojny mohutné jednorázové bezzáklzové delo kalibru 280 mm. Hlaveň dlhá 14,7 metra bola vstavaná do trupu dvojmotorového bombardéra Junkers Ju 288G a vyčnievala v jeho nose. Projektil vážiaci 400 kg mal byť schopný preraziť 20 cm panciera, jeho úsťová rýchlosť činila 560 m/s. Bombardér mal zaútočiť zo strmhlavého letu a vo výške 2000 m nad zemou vypustiť strelu proti nepriateľskej vojnovej lodi. Projektil mal preraziť palubu a explodovať vo vnútri plavidla. Spätný ráz mal byť zredukovaný aerodynamickou brzdou a odvádzaním spalín. 

            K skúškam prototypu nedošlo, trup lietadla by totiž nedokázal odolať namáhaniu, ktoré by prevádzka kanóna vyžadovala.

 

Sondergerät 113 „Förstersonde“

            Nemecko muselo na východnom fronte čeliť obrovskému prívalu moderných sovietskych tankov. Luftwaffe preto hľadala prostriedky, s ktorými by ich mohla efektívne likvidovať. Firmy Rheinmetall-Borsig a Hermann Göring Werke v Brunswicku navrhli v roku 1944 bezzáklzový kanón kalibru 77 mm s označením Sondergerät 113 Förstersonde (SG 113, „Špeciálne zariadenie 113“; slovo Förstersonde čo sa dá preložiť ako „Försterova sonda“, teda určitý druh magnetického senzora- poukazuje to zrejme na senzor, ktorý zabezpečoval automatické odpálenie projektilov opísaný nižšie), ktorý používal Davisov princíp „protistrely“. Hlaveň dlhá 1,6 metra vážila 67 kg a obsahovala protipancierovú strelu. SG 113 mali byť montované na krídla lietadiel Focke-Wulf Fw 190 v dvoch zväzkoch po šiestich. Zväzky boli uložené vertikálne, oproti ose lietadla smerovali pod uhlom 15° dozadu. Jednalo sa o jednorázové zbrane, pre nabitie muselo lietadlo pristáť na letisku. Projektily boli stabilizované rotáciou za letu. Systém bol aktivovaný automaticky s pomocou senzora, ktorý reagoval na elektrostatické pole v okolí tankov. Pilot ale musel letieť len vo výške 10 metrov nad zemou. Projektil potom zasiahol strop tanku, kde bol pancier najtenší a teda bola najväčšia šanca na jeho zasiahnutie.  

Koncom roku 1944 bol SG 113 skúšaný na lietadlách Fw 190F-8 a Henschel Hs 129B-0 v Rechline, do výzbroje ale už zaradený nebol. Problémom bolo jednak to, že zbraň vyžadovala použite vzácnych materiálov, ktorých malo Nemecko čoraz menej a taktiež malá presnosť zásahu. Navyše, ak by tank po zničení touto zbraňou explodoval, vážne by tak ohrozil lietadlo letiace veľmi nízko nad zemou (to by bolo beztak zraniteľné paľbou zo zeme).

 

Sondergerät 116 „Zellendusche“ a jeho deriváty

            Bezzáklzový kanón kalibru 30 mm s označením SG 116 Zellendusche (toto slovo sa dá preložiť dosť ťažko, doslova znamená „Bunková sprcha“, čo nedáva príliš zmysel; názov skôr odkazuje na použitú fotobunku, ktorá zbraň aktivovala opísanú nižšie) bol určený pre útoky proti bombardérom. Hlaveň z kanónu MK 103 bola upravená tak, aby bezzáklzové delo mohlo používať Davisov princíp „protstrely“. Stíhačka mala niesť spolu šesť týchto hlavní namontovaných po troch na boku trupu v oblasti kokpitu. Hlavne dlhé 1,65 metra smerovali vertikálne nahor a útok mal prebiehať tak, že stíhačka letela asi 50 až 100 metrov pod bombardérom, fotobunka citlivá na svetlo vyrábaná firmou Opta-Radio zachytila tieň bombardéra a automaticky odpáliť náboje. Tento odpaľovací systém mal označenie Zünder. Zariadenie sa skúšalo koncom roku 1944 v Rechline na lietadlách Fw 190, Fw 58 a Heinkel He 117, do boja sa nedostalo.

 

 

            V snahe zlepšiť výkony SG 116 vzniklo viacero návrhov, ktoré používali „Zväzky hlavní“. Prvý z nich, SG 117 používal hlavne z kanónov MK 108. Sedem z nich malo byť namontovaných v zadnej časti trupu stíhačky. Toto zariadenie sa testovalo ešte pred skončením vojny na Fw 190A-8, ale výsledky nie sú známe. SG 118 bol tvorený 21 hlavňami a SG 119 až 49.

 

 Sondergerät 500 „Jägerfaust“

            SG 500 Jägerfaust („Stíhacia päsť“) bol bezzáklzový kanón kalibru 50 mm. Mal byť montovaný do stíhačiek Fw 190, Messerschmitt Me 163 a Me 262. Do jedného lietadla malo byť inštalovaných 10 hlavní po piatich zväzkoch v koreňoch krídel. Hlavne mierili vertikálne nahor a princíp aktivácie bol v podstate totožný s SG 116- lietadlo letelo v priamom smere asi 100 m pod bombardérom, pri jeho podlietavaní tieň bombardéra aktivoval fotobunku a došlo k elektrickému odpáleniu projektilov. SG 500 ale nevyužíval Davisov princíp „protistrely“, ale po odpálení výmetnej náplne došlo k uvoľneniu celej hlavne, ktorá sa následne jednoducho oddelila od lietadla. Projektily stabilizované rotáciou za letu zasiahli bombardér zospodu a zničili ho. 

            SG 500 vyvinula firma HASAG a skúšal sa na stíhačke Fw 190 s veľmi dobrými výsledkami. Nasledovali skúšky na Me 163, ktoré prebiehali na prototype V45, ten pilotoval Gustav Hachtel. Najprv skúšal útočiť na pripútané priehradové balóny, ktoré úspešne zničil. Povzbudení týmto úspechom mu technici postavili špeciálne vysoké stožiare, na ktorých sa nachádzali cvičné terče. Hachtel mal pod nimi prelietavať v minimálnej výške nad zemou. Po prvý raz sa o to pokúsil 24. decembra 1944. Vo výške 300 m aktivoval fotobunky, náhle však vystrelili všetky rakety naraz a tlak nimi vyvolaný odtrhol prekrytie kabíny, kvôli čomu musel núdzovo pristáť. Hachtel bol oslepený prúdením vzduchu a preto bolo pristátie veľmi tvrdé. Stroj utrpel vážne poškodenie a musel byť zošrotovaný, pilot si zranil chrbticu. Príčinou nehody bolo príliš citlivé nastavenie čidiel, ktoré aktivoval oblak. Po úpravách testy pokračovali, zúčastnil sa ich aj Fritz Kelb, ktorému sa neskôr s SG 500 podarilo zostreliť jeden americký bombardér B-17. Celkom bolo zariadením Jägerfaust vybavených 12 Me 163B. O bojových akciách Fw 190 či Me 262 vybavených týmto zariadením sa ale nič nevie.

 

MK 115

            MK 115 bol bezzáklzový automatický rýchlopalný letecký kanón kalibru 55 mm, ktorý mal byť montovaný do krídel stíhačiek. Používal špeciálne náboje s čiastočne horľavým plásšťom (kartón nasiaknutý nitroceluózou). Kovové bolo len dno plášťa utesňujúce prednú časť nábojovej komory počas výstrelu. Základom bola jednoduchosť konštrukcie, preto bola hlaveň jednoliata, trvalo spojená s odlievanou nábojovou komorou. S ňou bol spojený blok zámku, nabíjací mechanizmus a trubica zakončená tryskou, ktorá odvádzala spaliny smerom dozadu. Náboje boli odpaľované elektronicky. Unikátny bol systém pohonu automatiky zbrane. Hlaveň bola drážkovaná a bol použitý tzv. polouzamykateľný zámok s oneskoreným spätným nárazom. V plynovom odvode spojenom s nábojovou komorou sa nachádzal malý kovový piest, ktorý zabezpečujúci oneskorenie. Tento systém pracoval úplne odlišne ako systém pracujúci vďaka odvodu spalín bočným otvorom v hlavni, ktorý je uvedený do pohybu v momente, keď strela opúšťa ústie hlavne (takýto systém bol použitý napr. pri samopale MP 43). V prípade systému nabíjania v MK 115 sa tlak spalín neudržiaval na približne tej istej úrovni až do momentu keď strela opustila hlaveň, pretože tá bola od začiatku otvorená. Týmto spôsobom bolo odistenie zámku spôsobené prostredníctvom dna plášťa, na ktorý pôsobili spaliny a nie cez piest hnaný spalnými plynmi cez bočný otvor v hlavni (ako to bolo v prípade samopalov). Zámok odsúval dno plášťa a protipohybom, účinkom pružiny, odoberal z pásu ďalší náboj a vkladal ho do nábojovej komory. Vďaka tomuto systému mohlo nabíjanie prebiehať oveľa rýchlejšie. Zaujímavý bol aj systém odsúvania poškodených nábojov z hlavne. V rúre spojujúcej nábojovú komoru s trubicou na odvod spalín bol neveľký otvor vedúci do tlakovej nádrže, ktorým unikala časť spalín udržiavaných pod tlakom. V prípade potreby táto nádrž posilňovala pneumatický systém a dovoľovala znovunabitie. Činnosť bola zaisťovaná vďaka elektrine. 

            Firma Rheinmetall-Borsig, ktorá kanón navrhla, postavila do konca vojny len jeden prototyp, ktorý sa skúšal na zemi. Nameraná úsťová rýchlosť nábojov činila 600 m/s a minimálna kadencia bola odhadnutá 300 rán za minútu. Pri testoch sa totiž strieľalo len jednotlivými nábojmi, pretože pri automatickom nabíjaní vyšlo najavo, že dno plášťa je slabo spojené so spaľovacou časťou a náboje tak podliehali poškodeniu. Na odstránenie tohto nedostatku nebol čas. Nepreskúmaný ostal taktiež problém ako tlak a spätný ráz ovplyvnia konštrukciu a motory lietadla.

MK 115 predstavoval zaujímavú alternatívu k neriadeným raketám typu vzduch-vzduch. Predpokladanými výhodami by bola väčšia presnosť a vyššia kadencia, čo by zvýšilo pravdepodobnosť zásahu cieľa.

Galériu k nemeckým bezzáklzovým kanónom pre Luftwaffe nájdete tu.

 

Bezzáklzové kanóny pre Kriegsmarine

Düsenkanone-Marine 43

            V roku 1943 vyvíjalo vlastné bezáklzové delo s označením Düsenkanone-Marine 43 (DKM 43, „Tryskový námorný kanón vzor 1943“) aj nemecké vojnové námorníctvo. Zbraň kalibru 88 mm s hlavňou dlhou 2,8 metra vážila 350 kg a mala byť inštalovaná na hliadkové člny a ďalšie menšie plavidlá. Kanón používal Davisov systém „protistrely“. Úsťová rýchlosť projektilu činila 600 m/s, presný dostrel nie je známy, na jej základe ho možno odhadnúť na asi 10 km. Skúšky v Sommerfelde (dnes Lubsko v Poľsku) a boli celkom úspešné, návrh ale nevstúpil do sériovej výroby.

 

Düsenkanone-Marine 44

            V roku 1944 hľadalo Kriegsmarine nové spôsoby ochrany pobrežia pred vylodením. Spojenci postupovali Francúzskom a Nemci sa obávali, že sa vylodia aj v Holandsku, Dánsku či Švédsku. Tzv. Rüstungsnotprogramm der See­kriegsleitung („Zbrojný program vedenia námornej vojny“) mal priniesť nové návrhy zbraní, ktoré by zabránili námornej invázii. Medzi nimi bol aj návrh ťažkého bezzáklzového dela kalibru 283 mm s označením Düsenkanone-Marine 44 (DKM 44). Hlaveň bola dlhá 14,4 metra, projektil vážil 315 kg a jeho úsťová rýchlosť činila 750 m/s. Celá zbraň vážila 28 ton. Návrh vznikol vo firmách Rheinemtall-Borsig a Hanomag. 

            Do konca vojny mal byť údajne odskúšaný jeden prototyp, ktorý sa ale dodnes nezachoval. Vznikla aj mobilná verzia, keď malo byť toto delo namontované na dvoch podvozkoch tanku Pz.Kpfw. V Panther. Jednalo sa o návrh podobný mobilnej verzii kanónu 28 cm K5 (E) a rovnako ako tá sa nerealizovala.

Galériu k nemeckým bezzáklzovým kanónom pre Kriegsmarine nájdete tu.

 

Bezzáklzové zbrane s kumulatívnou hlavicou

Rovnako, ako väčšina ostatných armád sa na začiatku druhej svetovej vojny spoliehala nemecká armáda na protitankové pušky ako na prostriedky blízkej ochrany proti tankom. Tieto zbrane boli účinné proti obrneným vozidlám a ľahkým tankom, ale prakticky nepoužiteľné proti lepšie pancierovaným spojeneckým obrnencom.

            Protitankovou zbraňou, ktoré dokázali vyradiť väčšinu tankov boli tzv. kumulatívne nálože. Spočiatku sa používali ako puškové granáty. Bol v nich použitý tzv. Monroeov efekt známy už od 80. rokov 19. storočiam pre vojenské využitie sa však začal skúmať až koncom 30. rokov 20. storočia. Predná časť granátu, strely alebo rakety má podobu dutého drážkovaného kužeľa vyloženého meďenou, alebo oceľovou tzv. kumulatívnou zložkou. Pri náraze na cieľ zapaľovač aktivuje nálož v zadnej časti strely, jej výbuch ju stlačí a vytvorí tak prúd roztaveného kovu a horúcich plynov, ktorý sa pohybuje rýchlosťou približne 10 000 m/s. Tento prúd ľahko prenikne pancierom, železobetónom, či akýmkoľvek iným pevným cieľom. Účinnosť tejto zbrane nijak nezávisí na ráži ani rýchlosti strely, čo je veľmi výhodné.

            Prvé puškové granátomety zavedené do výzbroje v roku 1940, Gewehrpanzergranate GG/P40, mali maximálny dostrel približne 100 m a dokázali prebiť pancier hrubý 40 mm. Táto zbraň bola zdokonalená, v roku 1942 už prieraznosť činila 120 mm. Aj keď to bol najlepší výsledok, aký protitankové pušky tej doby dosiahli, nejednalo sa o dostatočné riešenie problému ochrany na krátku vzdialenosť proti tankom, pretože nedokázali zničiť lepšie pancierované spojenecké obrnené vozidlá.

 

Faustpatrone

Vývoj tejto zbrane sa začal v lete roku 1942 v nemeckej firme HASAG (Hugo Schneider AG) v Liepzigu pod krycím označením Gretchen („Margarétka“). Projekt viedol dr. Heinrich Langwieler. Zbraň, ktorá v sebe kombinovala princípy raketového projektilu a bezzáklzového kanóna dostala meno Faustpatrone („Pästný náboj“). Avšak rovnako, ako neskoršia Panzerfaust („Pancierová päsť“), bola aj Faustpatrone bezzáklzová zbraň a nie raketa, ako sa často mylne uvádza.

Faustpatrone, alebo aj Panzerfaust 30 klein („Malá pancierová päsť 30“) vážila 3,2 kg, z toho 400 g tvorila kumulatívna nálož tvorená zmesou TNT a trihexogénu v pomere 1:1. Zbraň bola jednoduchá- tvorila ju kovová rúra s dĺžkou 80 cm a priemerom 2,8 cm (neskoršie modely mali priemer 3,3 cm) a projektil s dĺžkou 36 cm a priemerom 10 cm. Ten bol vystrelený 54 g čierneho strelného prachu. Strela bola stabilizovaná malými krídelkami, ktoré sa vystreli po tom, čo projektil opustil hlaveň. Rýchlosť bola približne 28 m/s a dosah len 30 metrov. Strela dokázala preraziť 140 mm panciera. Neskôr sa súčasťou zbrane stal aj primitívny zameriavač.

Obrázok

 

Armáda si objednala 20 000 kusov tejto zbrane. Továrne HASAG dodali prvých 500 kusov v auguste 1943. Čoskoro sa objavili prvé problémy novej zbrane- skoršie modely nemali zameriavač a tvar projektilu spôsoboval, že sa často odrazil od nepriateľského tanku, alebo, v prípade skloneného panciera, výbuch nemal takú ničivú silu. Aj napriek týmto problémom a skutočnosti, že sa čoskoro objavili noví nasledovníci, zostala Faustpatrone spolu s nimi v službe až do konca vojny.

 

Panzerfaust

Vývoj väčšej a zlepšenej verzie Faustpatrone začal Langwielerov tím už koncom roku 1942. Tá dostala označenie Panzerfaust 30, jej celková dĺžka bola 104,5 cm a hmotnosť 5,1 kg. Odpaľovacia trubica mala priemer 4,4 cm a obsahovala 95 g čierneho strelného prachu. Zväčšená hlavica s hmotnosťou 2,9 kg a dĺžkou 49,5 cm mala priemer 140 mm a obsahovala až 800 g kumulatívnej nálože, ktorá bola schopná prekonať 200 mm panciera, čo postačovalo na zničenie  väčšiny tankov tej doby. Úsťová rýchlosť vzrástla na 30 m/s, ale dosah stále činil len 30 m. Prvých 6800 kusov z objednaných 50 000 bolo dodaných vojakom spolu s Faustpatrone v auguste 1943. Výroba Panzerfaust 30 trvala až do septembra 1944, keď ju vystriedala vylepšená verzia tejto zbrane, Panzerfaust 60.

Obrázok

 

Tá mala dvojnásobný dostrel oproti predošlej verzii a jej úsťová rýchlosť činila 45 m/s. Aby mohla tieto hodnoty dosiahnuť, priemer odpaľovacej trubice musel byť zväčšený na 5 cm a na vystrelenie projektilu sa používalo sa 134 g čierneho strelného prachu. Dĺžka trubice sa nezmenila. Hlavica ostala pôvodná, ale dostala nový zameriavač, ktorý sa dal nastaviť na 30, 60 a 80 m. Zbraň vážila 6,1 kg. Táto verzia sa stala najrozšírenejšou a najviac vyrábanou „Pancierovou päsťou“ druhej svetovej vojny. Pôvodne sa plánovalo vyrábať 400 000 kusov mesačne, čo sa podarilo dosiahnuť v októbri 1944. Potom armáda vzniesla požiadavku na 1,5 milióna kusov za mesiac, čo sa takmer podarilo splniť v decembri toho roku, keď bolo vyrobených takmer 1 300 000 kusov. V tej dobe sa totiž výrobe Panzerfaustov nevenovala len firma HASAG, ale aj mnoho ďalších, hoci továrne v Liepzigu ostali naďalej hlavným dodávateľom.

Obrázok

 

Posledná sériovo vyrábanú verzia tejto zbrane bola Panzerfaust 100. Produkcia sa začala v novembri 1944. Dosah sa zvýšil na 100 m, rýchlosť na 60 m/s. Priemer trúbky sa kvôli tomu zväčšil na 6 cm a dĺžka narástla na 115 cm. používalo sa 190 g čierneho prachu. Kvôli väčšiemu dosahu bol použitý nový zameriavač, ktorý sa dal nastaviť na vzdialenosť 30, 60, 80 a 150 m. Hmotnosť sa zvýšila na 6,8 kg.

Obrázok

 

V januári 1945 vznikla Panzerfaust 150, ktorá sa od svojich predchodcov dosť líšila. Odpaľovacia trubica bola spevnená, aby mohla byť použitá pri desiatich výstreloch. Nová, lepšie tvarovaná hlavica mala  väčšiu prieraznosť (220 mm), pričom bolo použité menšie množstvo výbušniny. Merala 56 cm. Rýchlosť bola zvýšená na 85 m/s a dosah na 150 m. Výroba sa začala v marci 1945, keď bolo objednaných prvých 100 000 kusov, ale do skončenia vojny bolo vyrobených iba niekoľko z nich.

Obrázok

 

Panzerfaust 250 mala vstúpiť do služby v septembri 1945. Bola podobná, ako Panzerfaust 150, ale mala predĺženú trubicu so spúšťou z pištole, podobala sa na sovietsku RPG-2. Dvojstupňový odpaľovací systém mal zbrani udeliť zbrani rýchlosť 150 m/s Vojna sa skončila skôr, než bol vývoj ukončený.

 

Na odpaľovacej trubici Panzerfaustov bol často červený nápis Achtung! Feuerstrahl („Pozor! Plameň!“). To malo vojakov varovať, aby počas streľby nestáli za trubicou, z ktorej vyšľahol plameň a mohol ich vážne poraniť. Po výstrele sa trubica odhodila.

Mnoho „Pancierových pästí“ bolo predaných do Fínska, ktoré rýchlo potrebovalo protitankové zbrane proti sovietskym tankom T-34 a IS-2. Viacmenej, častejšie pred zničením tanku Fíni uprednostňovali jeho zajatie a tak bolo z celkových 25 000 dodaných Panzerfaustov použitých iba 4000.

Po vylodení v Normandii bolo spočiatku iba 6% zo zničených tankov zničených Panzerfaustom. Zrejme to spôsobil nevhodný terén a nedostatok týchto zbraní na západnom fronte. Neskôr však toto číslo narástlo na 34%.

Na východnom fronte bol Panzerfaust používaný častejšie a to najmä v mestách, kde ním (alebo ďalšou nemeckou protitankovou zbraňou podobnou bazuke, zvanou Panzerschreck) bolo zničených približne 70% tankov. Sovieti to riešili montovaním provizórneho prídavného pancierovania na tanky, ktoré dokázalo ochrániť pred niekoľkými zásahmi kumulatívnymi strelami, ale nevydržalo večne.

Niektoré zdroje uvádzajú, že upravená verzia zbrane Panzerfaust sa stala sovietskou RPG-1 a slúžila ako vzor pri vývoji RPG-2.

 

Große Panzerfaust

Začiatkom roku 1945 bola vojenská situácia nacistického Nemecka katastrofálna- z východu sa valili masy sovietskej pechoty a tankov, na západe zlyhala nemecká ofenzíva v Ardenách a Spojenci prekonali Siegfriedovu líniu. V Taliansku boli nemecké vojská vytlačené prakticky až k Alpám. Vo dne v noci museli mestá po celom Nemecku znášať spojenecké nálety. Zásobovanie praktiky neexistovalo a tanky aj lietadlá mali len veľmi málo paliva. Morálka obyvateľstva aj vojakov bola veľmi nízka a len strach o vlastné rodiny, výdatne priživovaný propagandou a represáliami bezpečnostných zložiek, donútili radových vojakov, starcov a mladých chlapcov k fanatickému odporu. Navyše sa začali objavovať správy o novom sovietskom superťažkom tanku, ktorý mal byť imúnny voči všetkým doterajším protitankovým zbraniam, pretože jeho čelný pancier mal mať hrúbku až 400 mm! Nemecké protitankové vojsko malo problémy už vtedy, keď sa na bojisku objavil ťažký tank IS-2. Nemcov stálo vždy nemálo času a úsilia, aby preklenuli každý nový ruský technologický pokrok na poli tankovej techniky. Času a prostriedkov však teraz Nemcom zostávalo zúfalo málo. Pretože velenie nemeckej armády nemalo možnosť overiť si informácie o týchto nových super tankoch z vlastných zdrojov, snažilo sa aspoň ich utajiť, aby predišlo panike, ktorú by nasadenie takéhoto stroja vyvolalo. Strach má ale veľké oči a tak dostali nemecké zbrojovky objednávku na zbraň, ktorá by dokázala nové sovietske monštrum, ktoré dostalo prezývku Hecht („Šťuka“) poraziť. Bolo jasné, že cesta k uspokojivému vyriešeniu tohto problému nepovedie skrz použitie klasického protitankového delostrelectva, ktorého potenciál bol už takmer vyčerpaný. Doteraz používané protitankové kanóny kalibru 75 mm, PaK 40 a PaK 41, či ťažšie delo PaK 43 kalibru 88 mm sa požadovaným parametrom sotva približovali. Ani projekt superťažkého protitankového dela kalibru 128 mm PaK 44 nepriniesol očakávané výsledky. Cestou zväčšovania kalibru a predlžovania hlavne sa aj tak nedalo ísť donekonečna a ostatné vylepšenia ako kužeľový vývrt hlavne, alebo použitie munície s wolframovým jadrom neboli z dôvodu technologickej náročnosti použiteľné. Situácia vyžadovala lacné, účinné a rýchle riešenie.

Jediná vtedy dostupná technológia, umožňujúca prerazenie 400 mm homogénneho panciera, bolo požitie kumulatívnych náloží. Ručné protitankové zbrane s kumulatívnymi hlavicami mala už nemecká armáda vo výzbroji, ale aj najlepšia z nich, Panzerfaust 150, dokázala prebiť „len“ 200 milimetrov ocele a ešte nevstúpila do sériovej výroby.

Na volanie armády o pomoc zareagovala ako prvá firma HASAG a predložila svoj projekt Große Panzerfaust (niekedy označovaný aj Große Panzerfaust, avšak preklad zostáva rovnaký- „Veľká pancierová päsť“). Bolo to vlastne pokračovanie vývojovej rady Panzerfaust. Základom bolo odpaľovacie zariadenie prototypu Panzerfaust 250 opatrené pištoľovou rukoväťou. Projekt Panzerfaust 250 nebol nikdy realizovaný, pretože vývoj hlavice nebol do konca vojny ukončený. Navyše, hlavica navrhovaná pre 250-ku nebola projektovaná pre prieraznosť 400mm a HASAG preto začal vývoj úplne novej hlavice. Práce však prebiehali zúfalo pomaly a do konca vojny neboli dokončené.

Ďalšia spoločnosť reagujúca na vypísanú špecifikáciu bola firma Dynamit Nobel. Svoj projekt nazvala Hecht 10,5 cm podľa zbrane na ničenie ktorej bol určený. Firma poňala svoj projekt veľmi pragmaticky. Nemecká armáda mala s použitím kumulatívnych náloži dobré skúsenosti už pri dobýjaní belgickej pohraničnej pevnosti Eben-Emael.

Projekt vychádzal z faktu, že nemecká armáda disponuje kumulatívnou náložou, schopnou preraziť 400 mm homogénnej ocele alebo 1200 mm železobetónu. Táto nálož mala označenie Pionierhohlladung H15 a vyzerala ako polguľa s troma dištančnými nožičkami, ktoré zabezpečovali správnu vzdialenosť. Mala priemer 34 cm výšku 26 cm a vážila asi 15 kg z toho bolo 10 kg trhaviny. Kumulatívna dutina mala priemer 24 cm a bola odpaľovaná oneskorovanou rozbuškou (10-15 s.) V skladoch sa ich povaľovalo ešte asi 6000 kusov! Problém bol v tom, ako ju umiestniť na nepriateľský tank. Štandardné ručné prichytenie bolo vzhľadom k masám ruskej pechoty postupujúcej spolu s tankami nemysliteľné. Riešenie sa nakoniec našlo- H15 bola opatrená nárazovou rozbuškou miesto oneskorovacej, dostala aerodynamickejší tvar a pripojil sa k nej raketový motor z rakety, konkrétne RZ-65.

Obrázok

 

Spojením H15 a RZ-65 vznikla bojová hlavica s priemerom 26,5 cm a dĺžkou 90 cm. Pohonná časť bola zasunutá do odpaľovacej trubice s priemerom 10,5 cm, kumulatívna hlavica trčala von. Vývoj pokračoval napriek tomu, že RZ-65 bolo v skladoch len niekoľko desiatok kusov. Testy ukázali, že na vystrelenie hlavice do vzdialenosti 100 m treba spriahnuť minimálne dve RZ-65. Sériové aj paralelné usporiadanie rakiet malo svoje nedostatky, preto prišiel na rad kompromis. Kumulatívna hlavica bola zredukovaná na hmotnosť 7 kg a poháňaná jednou raketou. Dostrel takéhoto usporiadania bol približne 100 m. Potiaľto sa dostal vývoj, než pre Nemecko skončila druhá svetová vojna. Nakoniec sa ukázalo, že žiaden sovietsky „supertank” neexistuje a teda vývoj Große Panzerfaust bola úplne zbytočná a prehnaná reakcia na dezinformáciu.

 

Ostatné modifikácie

V januári 1945 vznikol návrh Verbesserte Panzerfaust („Vylepšená pancierová päsť“), ktorej hlavica mala priemer 160 mm a mohla sa nastaviť vzdialenosť, v ktorej mala explodovať. Objednaných bolo 350 kusov tejto verzie, ale keďže sa nevedelo, kto presne ich má vyrobiť, došlo k výraznému zdržaniu a nie je jasné, či bol vôbec nejaký kus dodaný nemeckým ozbrojeným silám. Ďalším zlepšením mala byť hlavica tvorená novou plastickou trhavinou Nipolit, čím by sa zjednodušila jej výroba, ale vojna sa skončila skôr, než sa takto zmenená hlavica zaviedla do výroby.

Ďalší návrh z februára roku 1945 riešil problém, že hoci dokázala Panzerfaust vyradiť z boja tank aj osádku, nie vždy došlo k úplnému zničeniu vozidla, ktoré mohlo byť neskôr odtiahnuté, opravené a znova nasadené v prípade, že Panzerfaust nespôsobil požiar tanku, ale v ňom len urobil otvor. Návrh počítal s tým, že spolu s kumulatívnou náložou by bol vystrelený aj Panzerbrandgranate („Granát pre zapálenie tanku“), ktorý by požiar spôsobil. Ani takto upravené Panzerfausty sa však v boji nikdy neobjavili.

Koncom vojny sa objavil návrh Gasfaust („Plynová päsť“), ktorej hlavica by obsahovala bojový plyn. Brandfaust („Zápalná päsť“) mala mať zápalnú hlavicu a Falmmfaust („Plamenná päsť“) mala mať hlavicu naplnenú horľavou kvapalinou. Žiaden z nich však nikdy neopustil rysovacie dosky.

Vzniklo taktiež niekoľko návrhov upravených Panzerfaustov, ktoré mali slúžiť ako protipechotná zbraň. Kleinrakete zur Infanteriebekämpfung („Malá raketa pre boj proti pechote“) bola hlavica s priemerom 7,6 cm, ku ktorej bol primontovaný raketový motor. Celý projektil meral 66 cm a bol vystreľovaný z odpaľovacej trubice pre Panzerfaust. Hlavicu tvorila trhavina a zmes betónu a kovového šrotu. Zbraň mala preklenúť medzeru medzi maximálnym dosahom bežného pechotného granátu a minimálnym dostrelom mínometu. Napokon bol však na tento účel puškový granát a tak bolo postavených len niekoľko kusov tejto zbrane.

            Koncom roku 1944 vznikol návrh vyrobiť pancierovú päsť, ktorá by ničila tanky spolu s pechotou, ktorá na nich (najmä na východnom fronte) často jazdievala. Preto mala byť Panzerfaust 150 opatrená tzv. Splitterringe („Šrapnelový prstenec“), kovový prstenec okolo hlavice, ktorý sa po jej explózii zmenil na smrtiace projektily.

            Ďalší návrh bola Schrappnellfaust („Šrapnelová päsť“), tvorila ju hlavica s náložou a šrapnelmi, ktorá bola vystreľovaná z odpaľovacích rúr pre Panzerfaust. Projektil vážil približne 8 kg a dosah mal činiť 400 m. Oneskorovacia rozbuška bola nastavená tak, aby hlavica explodovala vo výške 2 až 3 metre nad zemou. Do konca vojny bolo vyrobených približne 100 kusov.

 

8.8 cm Raketenwerfer 43

            V roku 1943 bola vyvinutá malá rotáciou stabilizovaná kumulatívna protitanková raketa s veľmi vysokou účinnosťou- dokázala preraziť 200 mm panciera. Mala ale nevýhody- jej úsťová rýchlosť bola veľmi nízka (čo ale pri kumulatívnej náloži nie je až taký problém) a jej maximálny dostrel nepresahoval 1000 m; proti tankom však mohla byť zbraň použitá len na vzdialenosť 250 m, proti bunkrom na vzdialenosť 700 m, čo je žalostne málo. Odpaľovacie zariadenie, 8.8 cm Raketenwerfer 43 prezývaný Püppchen („Bábika“) sa veľmi podobal na malé konvenčné protitankové delo, v skutočnosti sa jednalo o bezzáklzový kanón. 

            Zbraň bola vyrábaná firmou WASAG (Westfallische-Anhaltische Sprengsdorff AG) v Reinsdorfe v rokoch 1943-1945. Do konca vojny bolo vyprodukovaných len 3000 kusov, čoskoro ich nahradili jednoduchšie zbrane Panzerschreck.

 

Raketenpanzerbüchse 43 a 54

            V roku 1943 Nemci testovali americké bazuky, ktoré sa im podarilo ukoristiť v severnej Afrike. Hoci vtedy už vyrábali Püppchen, Faustpatrone, resp. prvé Panzerfausty, týmto zbraniam chýbala viacúčelovosť, ktorú bazuky mali. Preto bolo rozhodnuté urýchlene vyrábať vlastnú verziu bazuky označenú ako Raketenpanzerbüchse 43 (RPzB 43). Tá bola dlhá 164 cm a vážila 9,25 kg. Raketa kalibru 88 mm sa veľmi podobala na tú, ktorá sa používala v Püppchen. Pomerne krátka výmetná trubica spôsobila, že hnacia náplň horela aj po jej opustení. Preto musel operátor nosiť špeciálny ochranný oblek a plynovú masku, aby sa vyhol vážnym popáleninám. Dostrel zbrane činil 150 m. 

            RPzB 43 bola zavedená do výzbroje v polovici roku 1943, ale už v októbri toho roku ju nahradila zdokonalená verzia označená ako RPzB 54 vybavená ochranným štítom strelca, ktorý už nemusel nosiť špeciálny oblek. Nasledoval ešte typ RPzB 54/1 vybavený kratšou výmetnou trubicou a zdokonalenou raketou s dostrelom 180 m. Zbrane boli na bojisku úspešné, na jeden výstrel sa zvyčajne podarilo zničiť jeden tank, a vyslúžili si prezývku Ofenrohr („Komín od kachlí”) Panzerschreck („Postrach tankov“). Mali však aj nedostatky- prúd spalín prezradil polohu družstva s Panzerschreckmi a navyše sa kvôli nemu táto zbraň nemohla používať v budovách. Celkovo bolo vyrobených 315 000 kusov Panzerschreckov všetkých typov.

 

 Za zmienku stojí ešte Fliegerschreck, upravená verzia Panzerschrecku určená na ničenie nízko letiacich lietadiel. Hlavica nového typu munície s časovým zapaľovačom obsahovala okrem výbušnej látky aj 144 malých vedľajších zápalných rakiet. Zbraň bola vybavená novým protilietadlovým mieridlom, podobným typu, ktorý sa už vyrábal pre guľomety MG 42.

Technický vývoj hlavice bol ukončený v januári roku 1945 a do konca vojny bolo vyrobených zhruba 500 rakiet nového typu. Hoci sa uskutočnili skúšobné streľby, k bojovým jednotkám sa Fliegerschreck nedostal.

Galériu k nemeckým bezzáklzovým kanónom s kumulatívnou hlavicou nájdete tu.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.