Choď na obsah Choď na menu
 


Lietajúce taniere v službách Tretej Ríše?

22. 8. 2011
Lietajúce taniere v službách Tretej Ríše?

Tento článok sa pohybuje v tzv. „šedej sfére histórie“- zaoberá sa totiž technológiou, ktorá skutočne existovala, avšak vzniklo okolo nej tak veľké množstvo poloprávd, bludov a hoaxov, že je veľmi ťažké odlíšiť skutočnosti od výmyslov. Mnohí autori zneužili tému lietajúcich tanierov na to, aby sa zviditeľnili, čo sa im vďaka senzáciechtivým ľuďom a médiám aj podarilo, avšak zároveň tak pochovali pravdu pod nánosom lží a zdiskreditovali túto tému v očiach verejnosti. Aj napriek tomu považujem za nutné, aby som sa tematike lietajúcich tanierov v druhej svetovej vojne  venoval. V tomto článku však budem len prezentovať informácie a triediť ich do kategórií bez toho, aby som prednášal nejaké konečné závery a hodnotenia.

Projekty, ktorých existencia je potvrdená
Sack AS-6
   Arthur Sack bol nemecký farmár, ktorý rád staval modely lietadiel. V roku 1939 na národnej výstave funkčných leteckých modelov v meste Liepzig-Mockau predstavil svoj prvý model lietadla s kruhovým krídlom o ktorom vždy sníval- Sack AS-1. Kruhové krídla mali priemer 125 cm, lietadlo vážilo 4,5 kg a ako pohonná jednotka slúžil motor Kratmo-30, ktorý roztáčal vrtuľu s priemerom 60 cm. Samé nedokázalo vzlietnuť a Sack ho musel vypustiť z ruky. Potom síce letelo, ale malo chabé letové vlastnosti a ledva preletelo dráhu 100 m. Avšak Ernst Udet, vtedajší vedúci na Technickom oddelení Ríšskeho ministerstva letectva, bol lietadlom zaujatý a presvedčil Sacka, aby vo vývoji tohto typu lietadiel pokračoval s oficiálnou podporou. Cieľom bolo vytvoriť lietadlo, ktoré by na štart a pristátie potrebovalo len veľmi krátku dráhu (STOL). Sack postavil väčší model s priemerom 159 cm a výškou 65,3 cm, ktorý bol označený ako AS-5. Na tomto bezpilotnom modeli vyskúšal už všetky potrebné technológie potrebného na stavbu prvého pilotovaného lietadla Sack AS-6 V1.

To bolo postavené v továrni spoločnosti Mitteldeutsche Motorwerke v Liepzigu, odkiaľ ho previezli začiatkom roka 1944 na Flugplatz-Werkstatt, oblasti pričlenenej k leteckej základni Brandis. Celé lietadlo bolo z dreva a drevotriesky; kokpit a sedadlo pochádzali zo zastaralého Messerschmittu Bf 109B a motor Argus As-10C-3 s pevným podvozkom zasa z Messerschmittu Bf 108. Motor roztáčal dvojlistú vrtuľu s priemerom 250 cm. Rozpätie krídel činilo 5 m, stroj bol vysoký 2,56 metra a dlhý 6,4 m.

Obrázok


Skúšky sa začali vo februári 1944, pilotoval Baltabol z ATG/DFW Liepzig. Prvý let ukázal, že kormidlá neboli dostatočne pevné a stroj sa poškodil. Druhý let sa uskutočnil v Brandise a ukázal, že riadiace plochy boli nevyhovujúco umiestnené až na konci trupu a nepracovali správne. Taktiež sa zlomila pravá podvozková noha. Pilot navrhoval, aby sa podvozok posunul o 20 cm dozadu, čo ale nebolo možné kvôli štruktúre lietadla. Namiesto toho bol doplnený brzdami z Junkersu Ju 88, 70 kg závažím a došlo k úprave riadiacich plôch. Tretí let sa uskutočnil 16. apríla 1944 opäť v Brandise, lietadlo prešlo 500 m, avšak nedokázalo odlepiť chvost od zeme. Pri štvrtom pokuse stroj vzlietol, ale letel len veľmi nízko a kvôli úzkemu rozpätiu sa zle ovládalo. Skúšobní piloti nedávali stroju veľké nádeje, ak sa do neho nenainštaluje výkonnejšia pohonná jednotka. Odporúčali, aby sa návrh prepracoval a otestoval vo veternom tuneli. Sack sa však snažil problémy vyriešiť sám.
Do Brandisu v medzičase prišla jednotka raketových stíhačov Messerschmitt Me 163, I./JG 400, ktorej piloti mali bohaté skúsenosti s letom na klzákoch, tvrdými pristátiami a ťažko ovládateľnými strojmi. Oberstleutant Franz Rössle stroj otestoval a poradil Sackovi ako zlepšiť výkony lietadla, ale jeho rady sa viacmenej zhodovali s Baltabolovými. Navyše sa pri lete opäť poškodil podvozok. Rössle odporučil, aby bol AS-6 odoslaný firme Messerschmitt, ktorá by ho prepracovala. Tak sa aj stalo a vznikol návrh Sack AS-7, resp. Me 600 Bussard („Myšiak“). Ten mal mať vystužené krídla s väčším priemerom, výkonnejší motor, štvorlistú vrtuľu a výzbroj vo forme štyroch kanónov MK 108. K jeho realizácii však nikdy nedošlo. AS-6 bol napokon zničený spojeneckým náletom.

Horten Parabel
Klzák Horten Parabel bol postavený v roku 1938. Jeho tvorcovia, bratia Reimar a Walter Hortenovci dúfali, že jeho zvláštny parabolický tvar bude mať vo vzduchu minimálny odpor. Tvar klzáku bol odvedený od tvaru semena rastliny Zanonia Macrocarpia. Hoci nemal žiaden motor, pri predpokladanom letovom profile mal lietať vo veľkých výškach. Hmotnosť konštrukcie predstavovala 90 kg, pričom pilot mohol mať maximálne 80 kg. Najväčšie problémy napodiv spôsobovala stavba oblého krídla s rozpätím 12 metrov a tak sa nakoniec dokončenia dočkal jediný prototyp. Aj ten bol vyrobený z dreva, takže počas tuhej zimy sa jeho konštrukcia zdeformovala natoľko, že už nebol schopný letu. Reimar preto nepoužiteľný vrak spálil.

Obrázok



Omega Diskus
V roku 1939 navrhol nemecký inžinier Josef Andreas Epp radikálny návrh lietadla s kombinovaným prúdovým a vrtuľovým pohonom, ktorý pomenoval Helioplane. V tej dobe však ešte neboli vyvinuté potrebné prúdové motory a preto sa vo vývoji nepokračovalo. V roku 1943 Epp navrhol dopravné a pozorovacie lietadlo diskovitého tvaru so schopnosťou kolmého štartu a pristátia s označením Omega Diskus. Jeho trup mal priemer 19 metrov a nachádzal sa v ňom kokpit, palivové nádrže a osem vrtuľových pohonných jednotiek Argus, ktoré boli umiestnené v ôsmych tuneloch s priemerom 3 metre, aby sa zlepšil ich výkon. Nad trupom sa nachádzalo 22 metrov dlhé otočné rameno na ktorého koncoch sa nachádzali náporové motory Pabst. Toto rameno zabezpečovalo manévrovanie.

 

Obrázok

 

Na overenie koncepcie bol postavený model v mierke 1:10, ďalej práce nepokročili. Projekt však zaujal sovietov a Epp, ktorý si po vojne nevedel nájsť prácu, sa rozhodol, že pre nich bude pracovať. V roku 1950 prepracoval návrh na GDR Pirna. Otočné rameno zmizlo a nahradili ho dva prúdové motory RD-10 namontované oproti sebe na krajoch trupu. Namiesto ôsmych vrtuľových motorov bolo v tomto prípade len šesť. V zadnej časti trupu pribudli klasické riadiace plochy a dve vertikálne chvostové plochy. Podľa všetkého bol vo Východnom Nemecku postavený len jeden prototyp, ktorý pri skúškach havaroval a potom bol projekt ukončený. Epp sa potom vrátil na Západ a ponúkal svoje návrhy diskovitých lietadiel spojencom, tí ho ale odmietli. Snažil sa nejako zamestnať a popri tom v súkromí pracoval na návrhoch diskovitých lietadiel, napríklad Omega Diskus 58. Zomrel v roku 1997 ako 87-ročný.

 


 

Coandov disk
Rumunský vedec Henri Coandă bol autorom prvého prúdového lietadla na svete, ktoré vzlietlo v roku 1910. V roku 1934 objavil tzv. Coandov efekt prúdenia tekutiny- ak sa tekutina pohybuje vysokou rýchlosťou pri zakrivenom povrchu, prispôsobí sa jeho zakriveniu. Tento efekt platí aj pre plyny, avšak aby tento efekt nastal, rýchlosti musia byť oveľa vyššie, ako pri kvapaline. Coandă s týmto fenoménom experimentoval a do roku 1938 si dal patentovať päť pohonných systémov založených na ním objavenom efekte. Objav Coandovho efektu vzbudil záujem odborníkov, nie však jeho aplikácia v podobe lietajúceho stroja. Coanda od roku 1915 pôsobil v Paríži. Po obsadení Francúzska Nemcami v roku 1940 ho prinútili pracovať pre nacistický režim. Pracoval na vývoji turbovrtuľového pohonu pre pohon saní, ale navrhol aj lietadlo diskovitého tvaru s priemerom 20 metrov, ktorý bol poháňaný dvanástimi prúdovými motormi Jumo 004B v lúčovitom usporiadaní. Výtokové plyny z motorov vďaka Coandovmu efektu menili smer svojho toku podľa tvaru trupu kolmo nadol, čo zabezpečovalo kolmý štart. Smer letu sa menil regulovaním ťahu motorov na tej-ktorej strane. Do konca vojny však vznikol len model pre testy vo veternom tuneli. Príčinou bolo, že stroj potreboval priveľa prúdových motorov, ktoré mohli byť inak využité v už zavedených lietadlách Messerschmitt Me 262 a Arado Ar 234.

Obrázok

Po skončení vojny získali Coandovu dokumentáciu Američania, ktorí ju preskúmali a čiastočne otestovali s pozitívnymi výsledkami. Coandă navrhol po vojne ešte niekoľko ďalších lietadiel diskovitého tvaru, ale žiadne z nich nebolo zrejme nikdy postavené.

Repulsin
Možnosť využitia Coandovho efektu pri pohone lietajúceho stroja sa rozhodol preskúmať aj rakúsky filozof a konštruktér Viktor Schauberger, narodený 30. júna 1885. Schauberger bol lesník, ktorého od útleho veku fascinovala príroda, jej zákony a voda. V 20. rokoch 20. storočia si dal patentovať niekoľko vodných turbín a zaoberal sa splavovaním dreva po vodných tokoch. V roku 1934 sa osobne stretol s Adolfom Hitlerom a diskutoval s ním na tému poľnohospodárstva, lesníctva a vodného inžinierstva. Hitler bol ohromený Schaubergerovými radikálnymi nápadmi a víziami využitie vodnej energie úplne novými spôsobmi, avšak zároveň bol sklamaný, že tento múdry muž nesympatizoval s nacizmom a nebol ochotný pracovať priamo pre Tretiu Ríšu. Po Anšluse Rakúska mali Nemci záujem o jeho turbíny (Sogturbine/Heimkraftwerk), ktoré postavil pre firmu Siemens, tie však boli zničené pri skúškach.
Začiatkom roku 1940 začal vyvíjať vo Viedni v spolupráci s firmou Kertl nový druh pohonu. Pokusná jednotka dostala označenie Repulsin a dal si ju patentovať v marci 1940. V roku 1941 však bol vďaka intrigám Viedenského spolku inžinierov poslaný do liečebne pre duševne chorých v Mauer-Öhling, kde bol pod dohľadom SS. Potom ho poslali do koncentračného tábora Mathausen, kde ho na rozkaz samotného Heinricha Himmlera prinútili pracovať pre nemeckú vojnovú mašinériu. Dostal k dispozícii skupinu 20-30 technicky vzdelaných väzňov, s ktorými mal svoj projekt Repulsin rozvíjať. Výsledkom bol prvý skúšobný model označený ako Repulsin A. Ten mal medený trup tvorený akoby dvoma spojenými miskami s priemerom 80 cm, pripomínal bezlopatkovú turbínu. Nad trupom sa nachádzala eliptická nadstavba, v ktorej boli nasávacie otvory a v ktorej sa nasatý vzduch roztáčal do víru, podobnému tornádu. Nadstavba bola s trupom spojená dvojitou vlnovitou membránou, ktorou sa vzduch dostával do motora. Vo vnútri trupu sa nachádzal výkonný elektromotor. Keď sa naštartoval, vytváral rozdielny tlak vzduchu medzi vonkajšou a vnútornou časťou dvojitého trupu. Pri vysokých rýchlostiach vírenia vzduchu sa motor začal chovať ako generátor statickej elektriny (tú tvorili rýchlo rotujúce častice vzduchu). Vystupujúci vzduch má vysokú teplotu a veľkú rýchlosť. Vďaka silnej ionizácii vzduchu a Coandovmu efektu začal motor vytvárať vztlak.

Obrázok

Prvý test Repulsinu A sa skončil katastrofou- konal sa totiž v dielni a takmer ihneď po aktivácii motor vystrelil kolmo nahor a rozbil sa o strop. Táto udalosť takmer znamenala pre Schaubergera smrť- SS ho totiž podozrievala, že projekt sabotoval. Napokon však prežil a v programe pokračoval. Postavil náhradné stroje a dokonca aj vylepšenú verziu- Repulsin B. v tejto verzii bola turbína vylepšená, aby vytvárala implozívny efekt a tým vyšší vztlak. Repulsin B nemal nadstavbu- ako nasávací otvor slúžila priamo dvojitá membrána v hornej časti trupu. Jej spodná časť rotovala vysokou rýchlosťou. Práce na Repulsine B pokračovali na vo Viedni, Schaubergera prepustili z koncentračného tábora. Repulsin B sa podľa všetkého aj skúšal za letu. Očití svedkovia, ktorí sa zúčastnili letových testov, opisovali zvláštne zvukové a svetelné javy počas letu oboch typov Repulsinu. Rovnako spomenuli aj veľmi zlú manévrovateľnosť diskov. Na pochopenie si môžete predstaviť, aké letové vlastnosti by asi mala tehla, ktorú by nadnášala jediná dýza tlačiaca vzduch nadol. Výsledkom týchto pokusov bol návrh väčšieho disku, ktorý využíval na svoj pohon niekoľko prúdových motorov, umiestnených smerom von od ťažiska stroja. Po nasatí vzduchu v jeho hornej časti pod kabínou pokračoval až do rozdeľovača v strede disku, kde sa dostal k jednotlivým motorom. Výfukové splodiny ústili na jeho okraji cez niekoľko dýz do strán a tak zabezpečovali kolmý vzlet a pristátie. Zdá sa ale, že celý projekt Repulsin bol napokon Nemcami ukončený, pretože v krátkej dobe nesľuboval výsledky. Objavili sa ešte návrhy využiť Schaubergerov pohon v ponorkách (návrh s označením Forelle („Pstruh“)) a v konvenčných lietadlách (návrh Heinkel T), tie ale ostali len na papieri.

Obrázok

Po skončení druhej svetovej vojny padli plány a prototypy Repulsinov do rúk Američanom aj Sovietom. Tam bol rozpracovaný vo viacerých projektoch, ale žiaden z nich sa zrejme nerealizoval. Schauberger bol 9 mesiacov vypočúvaný americkými spravodajskými službami ohľadom svojej práce počas vojny. Musel im odovzdať všetky svoje náčrty, dokumenty a prototypy. Po prepustení sa venoval konštrukcii poľnohospodárskych strojov a vodných turbín. V roku 1952 sa na Stuttgardskej univerzite konali pod dohľadom západonemeckej vlády skúšky jeho prístrojov pracujúcich s prúdením vody. V roku 1958 bol Schauberger pozvaný do USA, aby tam pre americkú armádu rozvíjal svoje návrhy. Bol pod veľkým tlakom a napokon v Amerike strávil niekoľko mesiacov vypracovávaním návrhov a písaním článkov, napokon sa ale znechutený vrátil do rakúskeho Linzu. Tam po piatich mesiacoch, 25. septembra 1958, zomrel, sám, chudobný, obratý o svoje nápady.

Obrázok

Schaubergerov pohon je unikátny a dodnes nevznikol jemu podobný. Niektoré zdroje uvádzajú, že pracoval s tzv. „voľnou energiou“, či „energiou éteru“, poprípade že na svoje fungovanie potreboval len vzduch a vodu a elektromotor v ňom zabudovaný slúžil len na jeho naštartovanie. Tieto tvrdenia sa mi nepodarilo potvrdiť, skôr si myslím, že Schaubergerove motory mali „iba“ veľmi zložitý a nekonvenčný vnútorný systém obehu vzduchu. Schaubergerova rodina opatruje jeden nekompletný exemplár Repulsinu, ktorý sa zachoval dodnes a je hmotným dôkazom, že projekt skutočne existoval. Po Schaupergerovej smrti vydala niekoľko kníh o vode, ktoré čerpali z jeho poznámok. Jedna z nich vyšla v roku 2007 aj v češtine pod názvom „Tajuplná a léčivá síla vody“.

 Galériu k potvrdeným projektom nemeckých lietajúcich tanierov nájdete tu.


Projekty, ktorých existencia nie je potvrdená
Flugkreisel
Firma Heinkel o projekte Repulsin vedela a vznikol v nej návrh lietadla, ktoré malo používať Schuabergerov pohon, ale nerealizoval sa. V roku 1941 však jeden z jej inžinierov, Rudolf Schriever navrhol diskovité lietadlo s označením Flugkreisel, ktoré ale nepoužívalo Schaupergerov typ pohonu. Na prvý pohľad pripomínalo kompresor turbodúchadlovách motorov s priemerom 21 metrov: statická polguľovitá pilotná kabína sa nachádzala v strede a bola obkolesená 21 trojuholníkovitými lopatkami, ktoré mali slúžiť ako rotor na vrtuľníku. Lopatky rotovali okolo kabíny po obruči roztáčané troma prúdovými motormi umiestnenými na ich spodnej strane a zabezpečovali kolmý štart. Keď bola dosiahnutá potrebná výška, aktivovali sa ďalšie dva prúdové motory umiestnené na spodnej strane kabíny, ktoré zabezpečovali horizontálny let. Tento systém pohonu nebol nový, podobný návrh mal vzniknúť v medzivojnovom období u španielskeho konštruktéra Juana de la Ciervu.

Obrázok

 

Prvý let sa mal uskutočniť v júni 1942, ale v tej dobe neboli k dispozícii výkonné prúdové motory, iba Jumo 004A a HeS 08A, ktoré neboli veľmi spoľahlivé a preto sa tento údaj spochybňuje. Taktiež na Schrieverových náčrtoch, ktoré publikoval po skončení druhej svetovej vojny sú vyobrazené výkonné prúdové motory, ktoré sa objavili až neskôr a preto sa predpokladá, že Flugkreisel, ak vôbec vzlietol, tak sa tak stalo až po roku 1943. Výkony tohto stroja sú otázne, niektoré zdroje tvrdia, že sa vôbec neodlepil od zeme, ďalšie zasa, že vzlietol, ale vo vzduchu bol nestabilný a ťažko ovládateľný a iné pramene mu prisudzujú výkony, ktoré sú, jemne povedané, pritiahnuté za vlasy- maximálna rýchlosť 2000-4000 km/h a schopnosť vystúpiť do výšky 13,5 km za dve minúty.
Z technického hľadiska sa jednalo o veľmi komplikovaný spôsob, ako postaviť lietadlo s kolmým štartom a preto sa ohľadom výkonov prikláňam k prvej, resp. druhej možnosti.

BMW Flügelrad
Vývoj diskovitého lietadla začala v roku 1943 aj firma BMW. Je pravdepodobné, že sa inšpirovala Schrieverovým návrhom. Vývoj viedol Dr. Heinrich Richard Miethe a prvý prototyp dostal označenie BMW Flügelrad V1. Jednalo sa o malý bojový stroj pre jedného pilota, ktorý by mohol vzlietnuť a pristáť kolmo, podobne ako helikoptéra. Podobne ako Flugkreisel, polguľová kabína bola obklopená prstencom a nastaviteľnými čepeľami. Pohon zabezpečoval pod ňou namontovaný prúdový motor BMW 003 s koncovou tryskou so štyrmi deflektormi (tzv. Strahlrohr). Tie sa pri vzlete natočili smerom nahor a usmerňovali výtokové splodiny do šesnásťčepeľového nosného rotora s priemerom okolo 6 metrov, ktorý roztočili na 1800 otáčok za minútu. Ten zabezpečoval vztlak a stúpanie. Po dosiahnutí potrebnej výšky sa deflektory opäť narovnali a umožnili lietadlu let vpred, pričom nepoháňaný rotor slúžil ako nosná plocha. Stroj pristával na pevnom podvozku.
Skúšky Flügelrad V1 prebiehali v auguste a septembri 1943 na letisku Praha-Kbely. Stroj natretý striebornou farbou vyšiel z hangáru vlastnou silou, potom sa zdvihol do výšky jedného metra, preletel v nej asi 300 metrov a dosadol naspäť. Pozorovatelia a konštruktéri stroja stáli pri teste za betónovou stenou, obávali sa, že rotujúce listy by sa mohli oddeliť od trupu a zraniť ľudí, čo by stáli okolo. Svedkom tohto testu sa stal kadet leteckej školy Luftwaffe v Prahe Hans Mayer. To neboli ani zďaleka očakávané výsledky a tak v roku 1944 vznikol BMW Flügelrad V2, ktorý mal väčšiu dvojmiestnu pilotnú kabínu a pre lepšie ovládanie za letu bol vybavený zvislými aerodynamickým kormidlom. Stroj mal taktiež zaťahovateľný podvozok, priemer disku sa zväčšil na 8 metrov. Stroj bol otestovaný na jeseň roku 1944 v Neubiberg Aerodrome neďaleko továrni BMW v Mníchove. Letová stabilita bola stále veľmi zlá, kormidlo sa ukázalo byť nepoužiteľným.

 

Obrázok

Firma BMW sa kvôli problémom s prvou verziou Flügelradu rozhodla vypracovať nový variant diskovitého lietadla, ktorý označila Flügelrad II. Od prvej verzie sa príliš neodlišoval, priemer disku sa zväčšil na 12,6 metra a zmizlo nepoužiteľné kormidlo. Prvý prototyp, BMW Flügelrad II V1, bol otestovaný 14. februára 1945 v Prahe. Výkony sa nezlepšili- stroj „poskočil“, ale nevzlietol. V apríli bol dokončený a otestovaný druhý prototyp, BMW Flügelrad II V2. Ten mal opäť väčší priemer- 14,4 metra, väčšiu kabínu a pod ňou vedľa seba dva prúdové motory BMW 003 namiesto jedného.  Počet čepelí sa zvýšil na 24. Vie sa, že aj tento prototyp bol testovaný, ale bližšie informácie nie sú. Istý pán Urban tvrdí, že v marci 1945 pozoroval spolu s mladším bratom úspešný let lietajúceho taniera v Prahe, ale nie je jasné, či sa jednalo o Flügelrad, alebo o iný typ lietajúceho taniera. V rozhovore uviedol, že stroj vydával pri lete prenikavý vysoký a hlasný tón, ktorý bol až nepríjemný. Stroj vzlietol z letiska Kbely, chvíľu sa pohyboval okolo neho, na chvíľu zastal  vo vzduchu a iba sa vznášal na mieste, potom vyrazil vpred a zmizol za kopcami. Pán Urban pritom nijako nezdôrazňoval rýchlosť čí stúpavosť stroja, takže pravdepodobne sa jeho výkony príliš neodlišovali od bežného lietadla či vrtuľníka tej doby. Plánovala sa stavba tretieho prototypu, ktorý sa od druhého líšila len počtom rotujúcich čepelí (21), ten ale ostal len ako model.

Obrázok

Konečný návrh pre sériovú výrobu, BMW Flügelrad III malo byť stratosférické prieskumné lietadlo poháňané dvoma prúdovými motormi BMW 018, avšak do skončenia vojny v Európe sa začala len stavba prvého prototypu tohto typu motora. Jeden motor sa mal nachádzať pod samotným prstencom s čepeľami, druhý nad ním. Kabína mala poňať šesťčlennú osádku, priemer disku s 32 čepeľami činil až 24 metrov. V spodnej časti trupu sa nachádzal zaťahovateľný podvozok a fotoaparáty. Tretia verzia Flügelradu nikdy neopustila rysovacie dosky.

 

Obrázok

Celkovo panuje ohľadom nemeckých diskovitých lietadiel s „konvenčným“ pohonom, ich výkonov a napokon aj názvov (jednotlivé projekty sa zamieňajú) obrovský zmätok. Podľa dostupných prameňov sa na ich vývoji podieľali Rudolf Schriever, Heinrich Richard Miethe, Klaus Otto Habermohl a talian Guiseppe Belluzzo, senátor v Mussoliniho kabinete, minister národného hospodárstva a autor mnohých kníh technického zamerania, o. i. aj o parných turbínach. Belluzzo navrhol aj diskovitú bombu s vlastným pohonom, Turbo Proietti ale tá ostala len na papieri. Týmto mužom radil Josef Andreas Epp. Projekty lietajúcich tanierov boli pôvodne v réžii Luftwaffe, potom ich prebralo Speerovo ministerstvo (na ňom za ne zodpovedal Georg Klein) zbrojenia a napokon skončili pod správou SS a Hansa Kammlera. Koniec vojny sa však neúprosne blížil. Nemci zničili prototypy aj ich dokumentáciu, aby nepadla do rúk nepriateľským vojskám. Špekuluje sa, že časť dokumentácie a snáď aj prototypy lietajúcich tanierov skončili v podzemnej továrni Cheb; jej vstupy však Nemci vyhodili do vzduchu.
Po skončení druhej svetovej vojny zajali Sovieti Habermohla a odvtedy o ňom nie sú žiadne správy. Predpokladá sa, že ho prinútili pracovať na lietajúcich tanieroch v ZSSR. Belluzzo sa vrátil do Talianska; Kleina, Schrievera a Mietheho zajali Američania. Miethe sa vedúcim projektu Silverbug vo firme AVRO Canada. Bol to práve on, kto sa snažil presvedčiť Schaubergera, aby pracoval pre Američanov. Cieľom projektu Silverbug bol vývoj diskovitého lietadla, ale oficiálne sa skončil neúspechom. Schriever taktiež odišiel do USA a pracoval pre americkú armádu na vývoji diskoplánov, ale vrátil sa odtiaľ späť do Nemecka a nastúpil ako obyčajný vodič pre americkú okupačnú správu. Zomrel koncom 50. rokov a v jeho dome sa našlo veľké množstvo náčrtov diskovitých lietadiel.

27. marca 1950 sa v médiách objavuje prvá zmienka o nemeckých lietajúcich tanieroch- v časopise Il Giornale d´Italia o nich publikoval článok Giuseppe Belluzzo. Pravdepodobne v reakcii naň publikoval denník Der Spiegel 30. marca 1950 Schrieverov článok. 6. septembra 1952 vyšiel vo francúzskom časopise France-Soir rozhovor s Richardom Miethem, v ktorom opisoval diskovité lietadlo označené ako V-7. Tento rozhovor prebral a 6. septembra publikoval taliansky magazín Tempo spolu so zrnitými obrázkami údajného testu tohto stroja v roku 1944. V-7 nemal žiadne rotory, ale nie je jasné, čo ho poháňalo. Údajne mali jeho časti padnúť do rúk Sovietom v Breslau; o tomto projekte sa vie len veľmi málo. 26. apríla 1953 vyšiel v nemeckom časopise Welt am Sonntag článok s názvom „Erste Flugscheibe flog 1945 in Prag“, teda „Prvý lietajúci tanier vzlietol v roku 1945 v Prahe“, ktorý zahrňoval interview s Georgom Kleinom a opisoval BMW Flügelrad a jeho let v Prahe 14. februára 1945, ako aj ďalšie projekty lietajúcich tanierov. Klein im prisudzoval fantastické výkony (schopnosť dosiahnuť rýchlosť 2000 km/h,...) Roy Fedden, konštruktér väčšiny úspešných motorov britskej firmy Bristol sa vyjadril, že Nemci koncom vojny vyvíjali lietadlá, ktoré by svojimi výkonmi a správaním mohli odpovedať lietajúcim tanierom, ktorých pozorovanie sa v medzičase značne rozšírilo v Amerike aj v Európe. V roku 1956 sa k téme v podobnom duchu vyjadril aj kapitán Edward J. Rupert, vedúci projektu Blue Book („Modrá kniha“- systematická štúdia amerického letectva o UFO, ktorá prebiehala v rokoch 1952-1970). Josef Andreas Epp vydal knihu Die Realität der Flugscheiben („Realita lietajúcich tanierov“), v ktorej tvrdil, že prvý oficiálny test nemeckého lietajúceho taniera sa uskutočnil v Prahe vo februári 1945, ale pokusy prebiehali už v auguste 1944 (Epp pravdepodobne opisoval BMW Flügelrad). Epp v knihe tvrdil, že pri všetkých povojnových pozorovaniach lietajúcich tanierov sú pozorované ľuďmi postavené stroje, žiadni mimozemšťania.
V roku 1957 vyšla kniha Die Deutschen Waffen und Geheimwaffen des 2. Weltkriegs und ihre Weiterentwicklung od Rudolfa Lusara, ktorý prebral Kleinove fantastické tvrdenia ohľadom výkonov nemeckých lietajúcich tanierov a prisúdil ich strojom Flugkreisel, resp. BMW Flügelrad bez toho, aby v knihe vôbec spomenul Kleinovo meno či skutočnosť, že tieto údaje boli zverejnené až po vojne. Jeho údaje potom prebrali ďalší autori zrejme bez toho, aby sa snažili nejako si ich overiť. Tak sa s najväčšou pravdepodobnosťou zrodil mýtus o supervýkonných nemeckých lietajúcich tanieroch, teda aspoň tých s konvenčným pohonom...

Foo Fighters: projekty „Feuerkugel“ a „Kugelblitz“
Foo Fighter je pojem, ktorým označili spojeneckí piloti za druhej svetovej vojny malé žiariace lietajúce telesá guľatého tvaru, ktoré prenasledovali, či sprevádzali lietadlá nad nepriateľským územím. Nikdy na ne nevystrelili, ale posádky znervózňovali a v niekoľkých prípadoch pravdepodobne spôsobili problémy s motormi a elektronikou lietadiel. Gule mali oranžovú, bielu a červenú farbu a vďaka ich vysokej rýchlosti a dobrej manévrovateľnosti ich nebolo možné zostreliť. Samotné slovné spojenie má nejasný pôvod; Fighter znamená stíhačka a Foo má pochádzať z komixu Smokey Strover o hasičovi Smokeym, ktorý často prehlasoval „Where there's foo there's fire.“; Foo ma byť skomolenina francúzskeho slova le Feu, teda oheň. Osobne si myslím, že Foo mohlo vzniknúť odvodením od anglického slova Fool- hlupák, blázon a vznikla by nám tak „Hlúpa stíhačka“. Používala sa ešte prezývka Kraut Balls- kapustové hlavy.
Celkovo malo byť nahlásených niekoľko stoviek prípadov a aj to nemali byť všetky, pretože posádky, ktoré takéto prípady ohlásili sa často stávali terčom posmechu kvôli ich údajnej zbabelosti. Preto si často stretnutia s Foo Fighters nechávali pre seba. Tu je niekoľko hlásení:
Poručík Edward Schlueter z americkej 415. nočnej stíhacej letky pri prelete rieky Rýn v noci z 2. na 3. novembra 1942 bol prenasledovaný malými červenými guľami. Podobnú skúsenosť hlásil Schlueter a jeho osádka, poručíci vojenskej rozviedky Donald Meiers a F. Ringwald, 23. novembra 1944 pri prieskume Čierneho lesa. Vtedy mali zo svojho Beaufigtera spozorovať formáciu desiatich červených gulí.
Pilot stíhačky Hurricane B.C. Lumsden sa stretol s Foo Fighters nad ústím rieky Somma v noci v decembri 1942. Podarilo sa mu ich striasť, keď dosiahol rýchlosť 400 km/h a manévroval. Z toho možno usúdiť, že ak Lumsden naozaj stretol Foo Fighter, zrejme sa jednalo o jednu z prvých verzií, ktorá ešte nebola tak výkonná, pretože neskôr už svetelné gule stačili všetkým spojeneckým lietadlám, alebo ich dokonca predbiehali.
Pilot bombardéra Halifax G.N. Cockroft hlásil, že pri nálete na Kruppove továrne v Essene v noci z 26. na 27. mája 1943 videl on a jeho posádka veľký objekt zlatej farby v tvare valca, ktorý sa chvíľu vznášal na mieste pred nimi a potom „neuveriteľnou rýchlosťou, snáď niekoľko tisíc míľ za hodinu vyštartoval kolmo nahor a zmizol“. Po boku objektu sa mali nachádzať otvory. Nie j známe, či objekt videli aj osádky iných bombardérov, ktoré sa náletu účastnili.
14. decembra 1943 napísal britský pilot P. Wells do hlásenia „Letecký súboj so svetlom“ („Dogfight with the Light“). V rozhovore v roku 1987 Wells priznal, že mnoho pilotov videlo pri misiách nad Nemeckom svetelné gule, ktoré mali byť Foo Fightermi. Tak ich ale nevolali vždy, medzi sebou o nich hovorili ako o „Veci“ („The Thing“), alebo ako o „Svetle“ („The Light“).

 

Obrázok

2. januára 1944 hlásil Flt. Lt. Mortimer, že ho „prenasledovala raketa“. V snahe zbaviť sa jej Mortimer zmenil kurz o 90°, raketa ho nasledovala, čiže musela byť riadená. Podobnú skúsenosť mal aj pilot Simpson 29. januára toho roku.
V noci 24. apríla 1944 sa pilot Lancasteru Arthur Horton vracal z náletu na Essen. Odrazu sa v interkome ozval krik bočného strelca, ktorý oznamoval, že sa k nim blížia neznáme svetlá. Tie ich začali sledovať a vtedy ich zbadali aj ostatní členovia osádky. Jeden z nich si údajne všimol drobné krídla a výtokovú trysku motora, ktoré rozoznal v žiare objektov. Horton ani jeho osádka nevedeli, čo robiť, ešte sa s niečím takým nestretli. Strelci sa Hortona pýtali, či majú strieľať. Čo ak sú tie svetlá naložené výbušninami a ak by do nich strelili, odpálili by sa a zničili lietadlo? Horton sa rozhodol držať sa taktiky „Ak oni nechajú na pokoji nás, my necháme na pokoji ich“ a zakázal streľbu. Horton sa snažil striasť objekty manévrovaním, tie ale dokonale sledovali každú zmenu kurzu. Napokon sa mu podarilo dostať nad dánske pobrežie- tam objekty „vyhoreli“- a úspešne pristál v Anglicku. Do hlásenia Horton napísal, že boli „prenasledovaní raketami“.
Piloti Henry Gibbin a Walter Cearly vyhlásili, že dňa 27. septembra 1944 boli ožiarení veľkým oranžovým svetlom, ktoré ich predbehlo vo veľkej rýchlosti pri lete nad severnou Britániou. Obaja tvrdili, že v dobe preletu tajomného telesa vypadol radar a motory sa začali zadrhávať. Posádka pozemného radaru im vynadala do bláznov, pretože na obrazovke nič nevidela.
S tajomnými oranžovými svetelnými guľami sa 22. decembra 1944 stretli aj piloti David McFalls a Edward Baker nad Hagenau v oblasti Lorraine. Títo dvaja piloti sa s javom stretli aj o dva dni neskôr na d Porýním.
23. decembra 1944 boli červené a oranžové gule pozorované nad Hagenowom a žlté nad Neustadtom.
12. januára 1945 hlásilo niekoľko bombardovacích eskadier pozorovania svietiacich lietajúcich objektov. Američania sa s týmto fenoménom stretávali aj v Pacifiku, pri leteckej ofenzíve proti Japonsku a dokonca aj po skončení druhej svetovej vojny.
Oficiálne vlády Británie aj USA popierajú existenciu nemeckých zbraní, ktoré by mohli stáť za fenoménom Foo Fighters a tvrdia, že sa jednalo o halucinácie pilotov, alebo si si ich piloti splietli s atmosférickými javmi- Eliášovným ohňom alebo guľovým bleskom. Avšak Renato Vesco, taliansky bádateľ, autor kníh o UFO a zástanca názoru, že za tento fenomén je zodpovedný človek a nie mimozemšťania prišiel už v 50. rokoch s tvrdením, že Nemecko vyvinulo stroje s označením Feuerkugel a Kugelblitz, ktoré sú zodpovedné za väčšinu zjavení Foo Fighters. Jeho tvrdenia však neboli podložené žiadnymi spojeneckými dokumentmi, teda aspoň do roku 1990. Do tej doby boli americké archívy zahltené žiadosťami o vydanie dokumentov zaoberajúcich sa fenoménom Foo Fighters a hoci mnohé z nich veľmi podrobne opisovali dané javy a zariadenia, odpoveď znela, že nič také v archívoch nemajú. Avšak v roku 1990 sa na verejnosť dostal dokument s názvom An Evaluation of German Capabilities in 1945, teda „Odhad nemeckých možností v roku 1945“, v ktorom je o. i. opísaná zbraň pomenovaná „Phoo Bomb“. To bola v podstate Rossetská doska hľadačov pravdy o Foo Fighters, pretože potom už mohli svoje žiadosti konkretizovať a na povrch sa dostalo viacero amerických dokumentov o tomto fenoméne. Nepriamo sa tak potvrdili aj Vescove tvrdenia.
Pozrime sa teraz na vývoj prostriedkov zodpovedných za fenomén Foo Fighters v Nemecku. Ten sa mal začať už v roku 1941 v úplnej tajnosti a pod dohľadom SS a Speerovho ministerstva zbrojenia v malej továrni Wiener Neustadter Flugzeugwerk (WNF). Vývoj mal viesť Prof. Richard Haas asistovali pri ňom špecialisti z firiem Messerschmitt, Henschel a Zeppelin Werke a z ústavov Oberbayerische Forschungsanstalt a Verwertungsgesselschaft Salzburg. Vývoj však trval dlho kvôli mnohým technickým problémom.
Prvé primitívne stroje dostali označenie Feuerball („Ohnivá guľa“) a boli to zo zeme diaľkovo riadené bezpilotné strely poháňané Walterovou turbínou (niektoré zdroje ako pohonnú jednotku určujú špeciálny prúdový motor prispôsobený diskovitému tvaru stroja). Rakety boli stabilizované gyroskopicky a navádzací systém vyvinuli vo Flugfunkforschungsanstalt Reichpost v Oberbfaffehofene. Kvôli tvaru Nemci zariadenie prezývali Fliegende Schildkröte („Lietajúci korytnačí pancier“). Tieto verzie slúžili zrejme len na testy, do boja mali byť nasadené pokročilejšie varianty Feuerballu. Tie boli silne pancierované a mali v sebe zabudovaný systém pre samozničenie v prípade veľmi vážneho poškodenia. v prípade, že bol disk zasiahnutý, ale škody neboli veľké, Feuerball automaticky zamieril späť k zemi. V trupe sa nachádzali taktiež klystronové trubice, ktoré mali spôsobiť silnú ionizáciu atmosféry v okolí Feuerballu, vyvolať zvláštnu žiaru a poruchy elektroniky v jeho blízkosti a zabezpečiť jeho neviditeľnosť na radare (niektoré zdroje tvrdia zasa, že ionizáciu atmosféry spôsobovali špeciálne aditíva do paliva). Feuerball štartoval kolmo, k nepriateľským lietadlám bol navádzaný ručne a potom sa aktivoval infračervený riadiaci systém, ktorý stroj automaticky navádzal za výfukovými spalinami nepriateľských lietadiel. Maximálna rýchlosť stroja sa odhaduje na 800 km/h, pričom letieť mohol 25 minút. presný dátum prvého bojového nasadenia nie je známy, možno predpokladať, že to bola druhá polovica roku 1944, pričom už predtým sa konali skúšky (vysvetľovali by sa tým pozorovania v rokoch 1942 a 1943; vo veľkom množstve začali byť Foo Fighters pozorované až v rokoch 1944 a 1945).
Hoci Feuerball dokázal rušiť elektronické zariadenia a údajne prinútil niekoľko bombardérov k návratu na základňu, ba dokonca sa kvôli nemu vraj aj niekoľko strojov zrútilo, bol to stále v podstate skúšobný prostriedok, nie plnohodnotná zbraň. Preto začala firma Zeppelin Werke vývoj novej, väčšej verzie Feurballu, ktorá dostala pomenovanie Kugelblitz („Guľový blesk“). Tá mala novú pohonnú jednotku navrhnutú profesormi Wunibaldom Kammom a Ernstom vo firme Kreisleufbetrieb und Fahrzeugmotor D.W. a v ústave Forschungsinstitut für Kraftfahrtwesen und Fahrzeugmotoren Stuttgart (FKFS), ktorá mala používať ako palivo tekutý kyslík a recyklovať ho. S ňou mal byť stroj schopný dosiahnuť nadzvukovej rýchlosti. Ako výzbroj mali slúžiť bomby s výbušnými plynmi, ktoré Nemci počas druhej svetovej vojny skutočne vyvíjali.
Zbraň mala byť nasadená v januári 1945, je však otázne, či sa tak stalo. K Viedni sa pomaly blížila Červená Armáda a preto bola výroba presunutá do podzemnej továrne v pohorí Schwarzwald. Tesne pred koncom vojny Nemci zničili všetku dokumentáciu a vyrobené kusy Kugelblitzov aj Feuerballov. Keďže javy podobné Foo Fighters sa (v malej intenzite) objavili aj nad Pacifikom, špekuluje sa, že došlo medzi Japonskom a Nemeckom k transferu technológií a Japonci získali niekoľko strojov Feuerball/Kugelblitz. Určitý počet strojov získali pravdepodobne aj Američania, pretože svetelné gule hlásili piloti aj po vojne.

Ohľadom projektov Feuerball/Kugelblitz (a ostatne- aj okolo samotného Renata Vesca a jeho zdrojov) však vzniká tak veľké množstvo otázok, že nemožno tieto projekty považovať za potvrdené- napríklad: Čo sa dialo so strojmi, keď im došlo palivo? Ako pristávali? Ako vôbec lietali v tme vo formáciách, keď obsahovali len primitívne riadiace/samonavádzacie systémy? Nebolo by lepšie spraviť z nich obyčajné protilietadlové rakety s výbušnou hlavicou, resp. investovať prostriedky vynaložené na tieto dva projekty do protilietadlových rakiet, ktoré poskytovali zjavne väčšiu šancu na ničenie nepriateľských lietadiel? Ako Feuerball rozlišoval nepriateľské lietadlo od priateľského? Aj napriek týmto otázkam, na ktorých by teoreticky mohla padnúť celá teória o nemeckom pôvode Foo Fighters tu máme veľmi podozrivé chovanie americkej vlády, ktorá zamietala žiadosti o dokumenty zaoberajúce sa týmto fenoménom s tým, že žiadne neexistujú. Keď sa však podarilo nájsť termín „Phoo Bomb“, odrazu sa našli... Zdá sa teda, že aspoň niečo na správach o týchto projektoch bude pravdivé a že snáď aj skutočne existovali. Za zmienku snáď ešte stojí, že Foo Fighterom sa pripisuje aj rola „rakiet duchov“, ktoré sa objavili v roku 1946 a údajne majú byť zodpovedné za incident v Los Angeles v noci z 24. na 25. februára 1942, keď tamojšia protilietadlová obrana mala strieľať na neznáme lietadlá.


Raketa KM-2
Projekt rakety (ak ju tak môžeme nazvať) KM-2 je obostretý tajomstvom. Stroj mal mať diskovitý tvar a veľmi zvláštny druh pohonu- vpred ju mala hnať elektromagnetická sila. Motor strely pred ňou vytvoril s pomocou vysokého napätia kladne nabité pole, zatiaľ čo samotná strela bola nabitá záporne. Raketa sa pohybovala smerom ku kladne nabitej oblasti. Návrh má korene v Amerike, kde s myšlienkou pohonu s pomocou „energie polí“ prišiel v 20. rokoch 20. storočia fyzik T. Townsend Brown. Táto myšlienka sa mala dostať do Nemecka a tam sa rozvíjať, problém je v tom, že autori, ktorí o KM-2 informujú nič viac nešpecifikujú a preto je existencia celého tohto projektu veľmi otázna.

 

Obrázok


Die Glocke
Informácie projekte priniesol vo veľkom množstve pomerne nedávno poľský historik a žurnalista Igor Witkowski (predtým sa zmienky o Zvone objavili v knihách The Hunt for the Zero Point od Nicka Cooka a Hitler’s Terror Weapons od Geoffreyho Brooksa). Witkowského mal v auguste 1997 kontaktovať poľský dôstojník tajnej služby (na žiadosť tohto dôstojníka Witkowski neuvádza jeho meno), ktorý mal prístup k dokumentom poľskej vlády týkajúcich sa nemeckých tajných zbraní. Dôstojník mu opísal zariadenie menom Glocke („Zvon“) a jeho desivé účinky. Witkowski bol presvedčený, že muž ho neklame a začal sa projektom zaoberať, napokon sa rozlúštenie jeho záhady stalo jeho životným cieľom.
Celý projekt mal byť koordinovaný SS, resp. jej zvláštnym oddelením FEP (Forschungen, Entwicklungen, Patente- „Výskum, vývoj, patenty“) na ktorého čele stál istý admirál Rhein. Na projekt dohliadal SS-Obergruppenführer Emil Mazuw, jeden z najvyššie postavených členov SS.  Najvýznamnejšími vedcami, ktorí sa mali podieľať na vývoji Glocke mali byť Walter Gerlach (nositeľ Nobelovej ceny za svoju prácu na objave a dôkaze priestorového kvantovania elektromagnetického momentu atómu; expert na transmutáciu prvkov a fluorescenciu iónov ortuti v silnom magnetickom poli), Kurt Debus (údajne sa okrem raketovej techniky zaoberal separáciou magnetických polí), Otto Ambros (chemik, pracoval v IG Farben na vývoji bojových plynov a mal byť riaditeľom závodu Buna-Werke v Osvienčime; tento závod mal údajne slúžiť aj na obohacovanie uránu a Ambros mal byť expertom na izotopy), Elizabeth Adlerová (matematička z univerzity v Königsbergu; viac o nej ale nevieme), Hermann Oberth (významná postava raketového výskumu), Edward Tholen (pracovník v Peenemünde, odborník na zliatiny), Herbert Jensen (jadrový fyzik) SS-Gruppenführer Ernst Grawitz (šéf zdravotnej služby SS a polície a taktiež predseda nemeckého Červeného kríža), SS-Brigadeführer Heinrich Gärter (mal byť zodpovedný za dodávky elektrického prúdu a logistiku) a akýsi Richard Crämer (odborník na vysoké napätie pracujúci pre koncern AEG a Heereswaffenamt). Okrem nich sa mali na programe podieľalo niekoľko desiatok (snáď aj stoviek) ďalších vedcov, ktorých čakal neblahý koniec. Ale nepredbiehajme.
Projekt Glocke mal očividne obrovský význam, Witkowski tvrdí, že práve on bol onou Wunderwaffe, ktorá mala zvrátiť priebeh vojny v prospech Tretej Ríše. Aj preto mal dostať zvláštnu prioritu- Kriegsentscheident („Rozhodujúci pre vojnu“). Zatiaľ čo výraz Kriegswichtig („Potrebný pre vojnu“) zahrňoval zrušenie administratívnych reštrikcií, aby sa obstaral žiadaný vojnový materiál, pojem Kriegsentscheident sa objavuje len v tomto prípade a v prípade výskumu, ktorý robili Crämer a Debus pre AEG.
Laboratóriá určené pre Glocke sa podľa Witkowského mali nachádzať v mestách Neumarkt (dnes Środa Śląska) a Leubus (dnes Lubiąż) v Dolnom Sliezsku ukryté v podniku Schlesische Werkstätten Dr. Fürstenau & Co., GmbH. V skutočnosti tam prebiehali tajné výskumy firiem Siemens, AEG a Bosch, ktoré zabezpečovali všetky zariadenia a finančnú podporu.  S týmito laboratóriami spolupracovali aj ďalšie pracoviská: Heeresversuchsanstalt No. 10 (laboratóriá Wehrmachtu, do ktorých bol 1. novembra včlenený výskumný kolektív SS pod kódovým označením B II), podzemný objekt na vojenskom letisku Breslau-Stabelwitz (dnes Wroclaw) a laboratóriá spojené s jadrovým programom nachádzajúce sa v Torgau, Dessau a Joachimtale. Podzemné laboratóriá sa mali nachádzať aj pod zámkom Fürstenstein (dnes Książ) a v uhoľnej bani pri Waldenburgu (dnes Walbrzych). O čosi ďalej sa nachádza komplex v bani Václav v Ludwigsdorfe (dnes Ludwikowice Kłodzkie). Tam SS budovala podzemný komplex- spleť tunelov a bunkrov opäť v uhoľnej bani. Nachádza sa tam aj veľmi zvláštny betónový objekt kruhového tvaru, ktorý pripomína Stonehenge. Je umiestnený v betónovej jame („bazéne“) a vedú k nemu stopy po rúrach, alebo hrubej kabeláži. Igor Witkowski tvrdí, že slúžil na testovanie antigravitačného zariadenia, akým mal Glocke byť (trocha sme predbehli) a odôvodňuje to tým, že podobné zariadenia, „mucholapky“ sa používajú pri skúškach vrtuľníkov. Triezvejšie rozmýšľajúci ľudia v tom vidia základ chladiacej veže, ktorá mala patriť k neďalekej muničnej továrni Dynamit Nobel. Na druhej strane, tím fyzikov z univerzity v Giessene robil neskôr po vojne v Ludwikoviciach výskum, ktorý ukázal, že v betónovej konštrukcii sa nachádzajú izotopy, ktoré môžu vzniknúť len ako výsledok ožiarenia veľmi silným prúdom neutrónov...
Zatiaľ čo prvé experimenty so zariadením Glocke sa mali odohrať v máji a júni 1944, samotný projekt bol koncipovaný o dva roky skôr, čo znamená, že si vyžadoval veľa príprav a teoretickej práce. Počiatky projektu Glocke majú siahať až do januára 1942. Prvá fáza mala trvať až do augusta 1943 a mala mať označenie Tor („Brána“). Potom došlo pravdepodobne k akémusi rozdeleniu projektu na dva celky na základe fyzikálnych a lekársko-biologických aspektov- Chronos („Čas“; v kombinácii so slovom „Brána“ to môže navodzovať dojem, že cieľom projektu bola manipulácia s časom; Witkowski prináša tvrdenia údajných svedkov testu Zvonu, ktorí tvrdili, že pri ňom naozaj videli „výjavy z antických dôb“) a Laternenträger (doslova „Nosič lucerny“, teda osoba, ktorá rozsvecovala plynové pouličné lampy v dobe, keď ešte neboli elektrifikované; možno to však poukazuje na slovo „svetlonos“, teda Lucifer). Samotné zariadenie, ktoré bolo produktom týchto programov sa volalo Glocke, jeho pohon (opäť trocha prebiehame) zasa Charite-Anlage. V niektorých prípadoch nemeckých projektov naznačoval krycí názov ich podstatu; v tomto prípade názvy s ktorými sa stretávame poukazujú na veľmi exotickú sféru fyziky.
A čo je vlastne Glocke zač? na prvý pohľad sa javí ako jednoduché zariadenie, hoci tomu neodpovedali účinky jeho činnosti. Popis, ktorý získal Witkowski od svojho informátora je nepresný, pretože je podávaný z pohľadu vojaka bez vedeckého vzdelania, ktorý nemal prístup k všetkým materiálom, ale aj tak obsahuje mnoho cenných detailov. Hlavnú časť zvonu tvorili dva masívne duté valce s priemerom asi jeden meter, ktoré pri experimente protismerne rotovali pri vysokých otáčkach. Boli vyrobené zo „striebristého kovu“ a otáčali sa okolo spoločnej osi, ktorú tvorilo veľmi neobvyklé duté jadro s priemerom 12 až 20 cm, ktoré bolo dolným koncom pripevnené k masívnemu podstavcu. Ten bol vyrobený z ťažkého a tvrdého kovu. Pri každom teste bol do vnútra jadra umiestnený podlhovastý keramický kontajner („vákuová fľaša“)obložený 3 cm hrubou vrstvou olova. Kontajner bol dlhý asi 1 až 1,5 metra a bol naplnený zvláštnou metalickou substanciou s fialovozlatým odtieňom, ktorá mala pri izbovej teplote konzistenciu želatíny. Jej názov mal byť IRR XERUM 525 (alebo IRR SERUM 525) a nie je známe, o akú zlúčeninu sa jednalo, Witkowski predpokladá, že sa jednalo o nejaký amalgám ortuti, ktorý mal obsahovať aj oxidy tória a berýlia a ťažké izotopy. Joseph P. Farrel v knihe SS: Brotherhood of the Bell tvrdí, že sa malo jednať o tzv. červenú ortuť (pyroantimonit ortuťnatý, alebo oxid ortuťnato-antimoničitý- Hg2Sb2O7)- tajomnú substanciu, oficiálne predstavenú až v 70. rokoch, ktorú je údajne možné použiť na výrobu jadrových zbraní, ktoré tak budú účinnejšie. Čistá ortuť sa nachádzala aj v rotujúcich valcoch a počas experimentu mala byť prudko ochladzovaná- v súvislosti s projektom sa totiž spomína veľké množstvo kvapalného dusíka a kvapalného kyslíka, ktoré mohli byť použité ako chladiace médiá. Celé zariadenie- teda valce a jadro malo byť zakryté keramickým krytom v tvare zvonu a na jeho vrchu mal byť hák alebo nejaký zámok. K zakončeniu bol pripojený veľmi hrubý elektrický kábel. Stroj mal byť 2,5 metra vysoký a 1,5 m široký.

 

Obrázok

Každý experiment so zariadením Glocke sa odohrával v špeciálne pripravenej miestnosti- nádrži. Väčšinou bola v podzemí jej povrch bol pokrytý keramickými kachličkami a podlaha ťažkými gumovými rohožami. Tie boli po každom teste likvidované a kachličky umývané ružovou tekutinou pripomínajúcou soľný roztok. V prípade testov uskutočňovaných v roku 1945 v komore nevyužívanej časti bola takáto miestnosť po dvoch či troch skúškach zničená (vyhodená do vzduchu). Jeden z údajných účastníkov testov, Joachim Ibrom, pracovník Deutsche Reichsbahn v okrese Oppeln tvrdí, že existovala aj špeciálna súprava pre vonkajšie testy stroja. Nachádzala sa v troch železničných vagónoch s označením Červeného kríža a skladala sa z napájacej aparatúry, pripojenej k vedeniu vysokého napätia dostupného v danom mieste. Na konci vojny boli vagóny aj aparatúra zničené.
Pri samotnom experimente bol najprv pripravený samotný Glocke spolu so značným množstvom elektroinštalácie. Na zvláštnu rampu vo výskumnej komore bolo rozostavené veľké množstvo fotoaparátov, kamier a meracích prístrojov. V okolí zariadenia Glocke boli rozmiestnené vzorky a predmety, na ktorých sa mali skúmať účinky emitovanej energie. Išlo o živé organizmy (plazy, žaby, slimáky, hmyz a pravdepodobne aj ľudí- väzňov z koncentračného tábora Gross-Rosen), rastliny (paprade, machy, lišajníky, prasličky), huby, plesne a napokon celá rada substancií organického pôvodu (mlieko, mäso, krv, bielko, tuk). Tieto prípravy vykonávali technici a väzni z koncentračného tábora, dohromady išlo asi o stovku ľudí; skupina mala označenie RWS-1. Tesne pred začatím experimentu bol všetok personál odsunutý do vzdialenosti 150-200 metrov a zároveň si navliekol ochranné obleky z gumy a tvrdé klobúky vybavené veľkými červenými tienidlami. Potom došlo k roztočeniu valcov vo vnútri Glocke, čo si vyžiadalo určitú dobu. Po dosiahnutí potrebnej rýchlosti sa začala rozhodujúca časť testu, behom ktorej bolo zariadenie napojené na elektrický prúd s vysokým napätím a intenzitou. Pravdepodobne následkom toho musel byť stroj chladený. Táto fáza trvala od niekoľkých desiatok sekúnd do 1,5 minúty.
Zariadenie prejavovalo svoju činnosť dvoma dvomi spôsobmi- vyvolávaním krátkodobých a dlhodobých účinkov (a možno ešte ďalších, o ktorých nevieme). Tie prvé boli vnímateľné hneď po zapojení elektrického prúdu- jednalo sa o zvláštny zvuk podobný bzučaniu včiel uzatvorených vo fľaši, ako aj mnoho elektromagnetických účinkov. K nim patrili výboje v okolí 220 V elektroinštalácie (žiarovky „zhoreli“) pozorované do vzdialenosti vyše 100 metrov od Glocke, výrazná modrá žiara okolo zariadenia a emisie silného rádioaktívneho žiarenia a vznik silného elektromagnetického poľa. Účastníci experimentu pociťovali poruchy nervového systému, ako napríklad bolesť hlavy, brnenie, kovovú pachuť v ústach. Dlhodobé účinky boli rovnako zvláštne. Účastníci experimentov trpeli nespavosťou, poruchami pamäte, a rovnováhy, degeneráciou svalstva a tvorením vredov na pokožke. Zariadenie mal priamo zhubné účinky na organické materiály, ktoré sa nachádzali vo výskumnej komore. Rastliny, zvieratá a snáď aj nešťastní väzni z koncentračného tábora trpeli rôznymi „druhmi“ následkov, v ktorých dominoval rozpad tkanivových štruktúr, rôsolovatenie a separácia tekutín (o. i. aj krvi) na výrazne oddelené frakcie a podobne. Najviac zmien bolo pozorovaných v prípade zelených rastlín. V prvej fáze, asi 5 hodín po ukončení testu dochádzalo k vyblednutiu a zošednutiu, čo poukazuje na ich chemický rozklad, alebo stratu chlorofylu. Aj napriek tomu však rastlina ďalej žila zdanlivo normálne asi týždeň. Potom, veľmi náhle (8-14 hodín) dochádzalo k rozkladu celého tela rastliny na rôsolovitú hmotu. Tento proces nemal žiadne znaky bakteriálneho hnitia (bol veľmi rýchly, nevznikal pri ňom žiaden zápach a spôsoboval zánik všetkých štruktúr). V rovnakej dobe bola pri kvapalných organických substanciách pozorovaná tvorba neurčitých kryštalických štruktúr.
V prvej fáze testov (máj-jún 1944) boli vedľajšie účinky tohto druhu príčinou smrti piatich so siedmich vedcov, ktorí sa účastnili skúšok. Následkom toho bolo rozpustenie prvého tímu vedcov a hlavným cieľom bolo obmedzenie nežiaducich účinkov zariadenia. Približne do 10. januára 1945 sa podarilo neznámym spôsobom obmedziť počet poškodených vzoriek na 10-15%; 25. marca to boli už len 2-3%. Tento fakt najlepšie svedčí proti tomu, že by malo byť zariadenie Glocke využívané priamo ako zbraň. Witkowski tvrdí, že v súvislosti s ním nikdy nepadlo slovo zbraň. Čo ale bolo potom jeho účelom? V snahe zistiť to kontaktoval Witkowski poľského fyzika Marka Demianskeho, špecialistu na gravitačnú fyziku. Popísal mu zariadenie Glocke a Demanski dospel k presvedčeniu, že  vírivý pohyb môže byť kľúčom ku generovaniu gravitácie a dodal, že najlepšie sa k tomuto účelu hodí ortuť, pretože má vysokú hustotu a je to kvapalina. Pripúšťa, že Nemci mohli dôjsť k zásadnému objavu na poli gravitácie a že Glocke pravdepodobne vytváral plazmové víry (plazmidy; usudzuje to z toho, že zariadenie potrebovalo vysoké napätie) a lokálne zakrivenie priestoru.

Witkowski taktiež naznačuje, že inšpirácia pre tento projekt mohla pochádzať z okultného prostredia a ako je známe, SS sa okultizmu venovala. Ťažko povedať, či by sme to mali brať vážne, ale v indickom epose Mahabharáta sú opisované lietajúce stroje bohov, Vimany, ktoré sa pohybovali po vesmíre a nebesách vďaka „sile ukrytej v ortuti“. Je pozoruhodné, že sa takýto radikálny návrh, akým je Glocke podarilo zostrojiť prakticky behom dvoch rokov, zatiaľ čo vývoj rakiet, pokročilej elektroniky, raketových a prúdových lietadiel trval snáď aj trojnásobne dlhšie. Je možné, že nemeckí vedci v prípade Glocke vedeli, kam smerujú?
Účel projektu Glocke nie je jasný. Možno sa jednalo o pokusné zariadenie, ktoré malo overiť najnovšie, revolučné vedecké objavy nemeckých fyzikov. Možno sa jednalo o vzkriesenie starodávnych technológií, možno sa jednalo o pohonnú jednotku pre plánovaný lietajúci stroj a možno to sú všetky tieto možnosti dohromady. S týmito možnosťami počíta Witkowski a pripomína, že Glocke nebola zbraň, poukazuje na to snaha obmedziť jeho zhubné účinky na živé organizmy, ako aj skutočnosť, že v súvislosti s ním sa pojem „zbraň“ nevyskytuje v žiadnom zo zdrojov. Prečo ale projekt dostal označenie „Rozhodujúci pre vojnu“? Mohlo nejaké pokusné zariadenie či nový druh pohonu testovaný v posledných rokoch vojny zvrátiť jej priebeh? Joseph. P. Farrel v knihe SS: Brotherhood of the Bell tvrdí, že sa mohlo jednať o tzv. skalárnu zbraň- nový prostriedok hromadného ničenia pracujúci s tzv. fyzikou éteru, ktorý zatieňuje všetky ostatné, pretože má byť schopný zničiť celú planétu, vyvolať zemetrasenie či hurikán. Je však otázne, či môžeme brať Farrela a jeho špekulatívnu knihu plnú konšpiračných teórií vážne.
Čo sa stalo s celým projektom Glocke, samotným zariadením, vedcami a dokumentáciou? Väčšinu vedcov, technikov a väzňov z koncentračných táborov mala SS zastreliť skôr, než do oblastí, kde sa projekt vyvíjal a realizoval dorazila Červená Armáda. Podzemné objekty, kde sa mal Glocke vyvíjať boli zničené. Existuje viacero verzií ako skončili dokumenty a zariadenie Glocke. Prvá hovorí o tom, že na samom konci vojny boli evakuované do Prahy, kde ich naložili do lietadla Junkers Ju 390 a spolu s SS-Obergruppenführerom Hansom Kammlerom odleteli do Argentíny. Táto verzia má dve „podverzie“- prvá hovorí, že do Argentíny dorazil, spojil sa s ostatnými nacistami, ktorí tam neskôr dorazili a v projekte pokračovali pre vládu Juana Peróna, argentínskeho prezidenta a podporovateľa nacistov. Je pravda,  že osud Hansa Kammlera je neznámy- oficiálne sa predpokladá, že koncom vojny sa zdržiaval na území Protektorátu a tam spáchal samovraždu a tak možnosť, že odletel nie je celkom nereálna. V nemeckých dokumentoch skutočne existuje záznam, že Kammler si v apríli 1945 vyžiadal poskytnutie „transportéru Junkers“. Niektorí bádatelia dávajú do súvislosti príchod nacistov do Argentíny a rozvoj ich projektov s pozorovaním UFO v Južnej Amerike v období po skončení druhej svetovej vojny. Je ale otázne, či by Argentína mala dostatok prostriedkov na vedenie podobných programov. Druhá „podverzia“  Kammlerovho odletu z Prahy tvrdí, že Ju 390 sa zrútil neďaleko Drážďan a Kammler v ňom zahynul spolu s celým projektom. Druhá verzia o osude projektu Glocke tvrdí, že Kammler uskutočnil s Američanmi dohodu- predal im dokumentáciu a snáď aj samotné zariadenie spolu s informáciami o ďalších nemeckých tajných zbraniach (riadil totiž ich výrobu) výmenou za amnestiu a snáď aj novú identitu a finančné prostriedky. Americké experimenty s antigravitačným pohonom mali byť zodpovedné za „UFO šialenstvo“ v USA, najvýraznejším prípadom má byť zrútenie „žaluďovitého objektu“ v roku 1947 pri mestečku Keckburg v Pensylvánii, ktorý svojimi rozmermi odpovedal zariadeniu Glocke. Je veľmi zaujímavé, že hoci bol Kammler zodpovedný za stavbu plynových komôr a krematórií v koncentračných táboroch, zničenie Varšavského Geta v roku 1943 a smrť tisícov zotročených robotníkov v nemeckých továrňach na tajné zbrane, pri Norimberskom procese sa jeho meno prakticky vôbec nespomína. Je pravda, že sa ho nepodarilo nájsť, živého ani mŕtveho, ale iní dôstojníci SS s nižšími hodnosťami (teda „menšie ryby“), ktorí boli mŕtvi či nezvestní boli tribunálom súdení aj v neprítomnosti, Kammler však nie. Je nemožné, aby sa spojenci nedozvedeli o jeho zločinoch, tak prečo nebol súdený? Prečo sa neocitol na zozname hľadaných zločincov, či potenciálnych cieľov „lovcov nacistov“?.
Celý projekt Glocke, jeho účel a osud sú záhadou. Witkowského a Farrellove knihy sú špekulatívne, ale možno sú pravdivé, hoci táto pravda je priam šokujúca. V súčasnosti nie je možné určiť, či je projekt Glocke polopravdou, výmyslom, alebo skutočnou nacistickou Wunderwaffe.

Ríša Vril
Na konci bizarného zoznamu nemeckých lietajúcich tanierov sú kuriózne tvrdenia bádateľa v oblasti okultizmu Jana van Helsinga (vlastným menom Jan Udo Holey), ktorý tvrdí, že pre nacistov vytvárali lietajúce taniere a iné exotické technológie tajné okultné spoločnosti. S podobnými tvrdeniami prišiel aj William Torbitt (vlastným menom Fred Crisman), avšak na rozdiel od neho Helsing prejavoval sympatie s niektorými týmito organizáciami a tým nepriamo sympatizoval s nacizmom. Viacmenej, jeho tvrdenia nemožno opomenúť.
Edward Buwler-Lytton (1803-1873), člen parlamentu, člen tajnej ezoterickej spoločnosti Golden Dawn („Zlatý Úsvit“) a populárny viktoriánsky románopisec vydal v roku 1871 knihu The Coming Race („Prichádzajúca rasa“). V nej opisuje veľmi vyspelú rasu Vril-ya žijúcu v podzemí, kde sa náhodou dostal spolu s priateľom pri prieskume bane. Táto rasa má moc nad tajomnou a všadeprítomnou éterickou energiou, Vril, a plánuje sa vynoriť na povrch, aby prevzala riadenie planéty. Vril-ya bola predchodcom veľkého árijského rodu, z ktorého „v rôznych prúdoch vytryskli dominantné civilizácie sveta“. Vril-ya hľadeli na ľudstvo „s väčším pohŕdaním, než (kedysi) pozerali občania New Yorku na černochov“, verili v prežitie najsilnejších, pohŕdali demokraciou a ich cieľom bolo dosiahnuť „čistotu nášho druhu a vytlačiť všetky nižšie rasy, ktoré teraz existujú“. Desivá zhoda s myšlienkami nacizmu. Energia Vril mohla byť použitá k tvoreniu, zmene aj k ničeniu vecí a bytostí. Kniha The Coming Race je písaná tak presvedčivo, že ju mnohí čitatelia v dobe jej vydania začali považovať za pravdivú výpoveď.
Okrem toho inšpirovala niektorých ľudí až tak, že sa stala základom tajných spoločností. V roku 1917 sa vo Viedni, v kaviarni Schopenhauer stretli okultisti Karl Haushofer, barón Rudolf von Sebottendorff, letecké eso Lothar Waiz, prelát Gernot z tajného rádu Societas Templi Marcioni („Dediči Templárskych rytierov“) a Maria Orsic, transcendentálne médium; narodila sa v Rakúsku, ale jej otec bol Chorvát zo Záhrebu. Všetci dôkladne študovali Golden Dawn („Zlatý Úsvit“), jeho učenie, rituály a najmä znalosti o ázijských tajných spoločnostiach. Sebottendorff a Haushofer mali skúsenosti z ciest po Indii a Tibete a boli silne ovplyvnení učením a legendami týchto krajín. Haushofer mal mať styky s tibetskými Žltými čapicami (sektou Gelugpa) a japonským Rádom Zeleného Draka, mocnými tajnými organizáciami. Styky medzi Haushofferom a Gelugpa mali viesť k vytvoreniu tibetských kolónií v Nemecku počas 30. rokov 20. storočia. Orsic, Haushofer, Gernot a Sebottendorff dúfali, že zistia niečo o tajných Templárskych dokumentoch a o tajnom spolku Die Herren vom Schwarzen Stein (DHvSS- „Páni Čierneho Kameňa“), ktorý mal vlastniť mocný kameň čiernopurpurovej farby.
V decembri 1919 sa stretol v Berchtesgadene úzky kruh ľudí z okultných spoločností  (táto spoločnosť verila v existenciu kontinentu Hyperborea, ten sa mal nachádzať na severe a mal byť osídlený „starými Árijcami“- vesmírnymi pútnikmi z Aldebaranu, hlavnej hviezdy v súhvezdí Býka; tento kontinent mal ale zaniknúť- ponoriť sa do oceánu- a jeho obyvatelia sa mali presunúť do obrovských podzemných miest) a DHvSS. Na stretnutie dorazili aj Maria Orsic a ďalšie médium, známe len ako Sigrun. Tam prešli do tranzu a údajne sa skontaktovali so „starými Árijcami“ v Aldebarane, ktorí im predali informácie pre konštrukciu lietajúceho stroja a posolstvo v sumerskom jazyku, podľa ktorého sa farebné rasy nachádzajú na „nižšom stupni duchovného vývoja“ a „čím viac sa tieto rasy miešajú, tým hlbšie duchovne upadajú“. Thule sa spojila s DHvSS a pravdepodobne s ďalšími ezoterickými spoločnosťami. Jej členmi sa stali Adolf Hitler, Hermann Göring, Heinrich Himmler, Alfred Rosemberg a ďalší pohlavári budúcej Tretej Ríše, ale napríklad aj fyzik Winfried Otto Schumann, objaviteľ tzv. Schumannovej rezonancie. Haushofer jej členom nebol, ale udržiaval s ňou blízke spojenie. Po prevzatí moci nacistami v roku 1933 sa mali Nemci snažiť nájsť a kontaktovať „starých Árijcov“ v podzemí, uskutočnili sa expedície do Brazílie, Tibetu či Antarktídy, ale je veľmi nepravdepodobné, že ich našli.
Maria a ďalšie ženy založili čisto ženskú spoločnosť Alldeutsche Gesellschaft für Methaphysik („Všenemecká spoločnosť pre metafyziku“), čo bol oficiálny názov pre Vril-Gesellschaft. Spoločnosť Vril udržiavala úzky kontakt so spoločnosťou Thule a spoločne pracovali na alternatívnych zdrojoch energie, systémoch pohonu a konečne na stavbe prvého lietajúceho taniera podľa plánov, ktoré im dali „starí Árijci“ z Aldebaranu. Kvôli problémom s financiami bol dokončený až v lete roku 1922. Mal byť testovaný po dobu dvoch rokov, potom rozobraný a uskladnený v leteckej továrni v Augsburgu. Stroj dostal meno Jenseitsflugmaschine (JFM- „Stroj prelet na druhú stranu“) a skladal sa z troch diskov s priemerom 8, 7 a 6,5 metra a valcovitej pilotnej kabíny vysokej 2,4 m, ktorá spájala stredy diskov. V jej dolnej časti sa nachádzal motor a kyvadlo, ktoré slúžilo ako stabilizátor. Pri lete sa horný a spodný disk roztočili v opačnom smere a generovali tak vírivé elektromagnetické pole. Jeho výkony nie sú známe, zrejem slúžil len ako testovacia jednotka pre nový typ pohonu, ktorý pracoval s energiou Vril (možno ju stotožniť s „energiou éteru“, či „voľnou energiou“(?)), ktorý dostal označenie Schumann SM-Levitator. Jeho osud je neznámy, možno ho Nemci zničili, alebo bol zničený počas vojny, pri spojeneckom nálete.

Obrázok

Začiatkom roku 1937 sa v závode Arado Brandenburg začala stavba ďalšieho lietajúceho taniera s názvom Rundflugzeug 1 (RFZ-1- „Kruhové lietadlo 1“). Jednomiestne diskovité lietadlo malo riadiace plochy z Ar 196 a ako podvozok slúžili veľké lyže. Skúšky nedopadli veľmi dobre- disk odštartoval zo špeciálnej rampy, dosiahol výšku asi 60 metrov a potom nad ním pilot Lothar Waiz stratil kontrolu- riadiace plochy sa ukázali byť úplne neúčinné. Nasledovalo tvrdé pristátie, pri ktorom bol stroj zničený.
Do konca roku 1937 boli postavené RFZ-2 a RFZ-3, ktoré na riadenie smeru letu používali tzv. impulzér magnetického poľa. RFZ-2 mal mať priemer len 5 metrov, pristával na troch pevných nohách a mal byť vyzbrojený jedným guľometom MG-34 kalibru 7,62 mm. Počas Bitky o Britániu mal byť RFZ-2 nasadený do akcie ako prieskumné lietadlo. Stroj totiž mohol meniť smer iba v uhloch 90, 45 a 22,5 stupňov, kvôli tomu nemohol byť použitý ako stíhačka.
RFZ-4 bol hotový v roku 1938 a spolu s RFZ-3 slúžil na testy za účelom zlepšovania letových vlastností.
V roku 1939 vznikol nový typ pohonu- Thule Triebwerk („Pohonná jednotka Thule“), ktorý bol nainštalovaný do RFZ-5 (z neho boli postavené dva kusy) a následne do nového typu lietajúceho taniera- H-Gerät („Zariadenie H“), ktorý neskôr dostal označenie Haunebu I. Na tomto projekte sa podieľalo špeciálne vedecké oddelenie SS E-IV.
RFZ-6 bol posledný kus série Rundflugzeug, na ktorom sa skúšali pokročilé verzie Schumannovho SM-Levitatora. Skúšal sa v rokoch 1940-1942.

Cieľom spoločnosti Vril bolo postaviť medziplanetárny dopravný prostriedok, ktorý by jej členky dopravil k Aldebaranu. V roku 1941 Adolf Hitler zakázal všetky okultné a tajné spoločnosti, pre vývoj pohonov Thule a Vril to ale znamenalo iba toľko, že sa presunuli pod správu SS, resp. jej oddelenia Entwicklungsstelle IV (SS E-IV).
RFZ-7 sa začal stavať v zime roku 1942, čoskoro ale dostal nový názov- Vril 1 Jäger („Lovec“/“Stíhač“). Jednomiestne diskovité lietadlo malo priemer 11,5 metra. Výzbroj mali tvoriť tri kanóny MK 108 kalibru 30 mm a dva guľomety MG 17 kalibru 7,92 mm. Jeho výkony boli skutočne fantastické- mal byť schopný dosiahnuť rýchlosti 2900-12 000 km/h po dobu 5,5 hodiny! Z tohto dôvodu bol trup vyrobený zo špeciálnej zliatiny Viktalen (alebo Viktalon/Victalen), ktorá bola schopná odolať namáhaniu a teplu pri takej rýchlosti. Do roku 1944 malo byť postavených 17 kusov, s ktorými sa uskutočnilo 84 skúšobných letov.
Vril 2 Zerstörer („Ničiteľ“) bol veľmi pokročilý návrh oválneho diskoplánu, ktorého stavba sa plánovala na rok 1945/46 a teda sa nezačala. Nasledovať mali stroje Vril 2, 3, 4, 5 a 6- o nich sa síce dá nájsť veľké množstvo protichodných informácií, ale predpokladá sa, že neboli nikdy postavené.

 

Obrázok

Vril 7 Geist („Duch“) bol veľký disk s priemerom 45 metrov, na ktorého palubu sa malo vojsť 14 ľudí. Jeho stavba prebiehala v roku 1944 v továrňach Arado Brandenburgu. Dohliadala na ňu Sigrun. Keď sa jej inžinieri firmy spýtali, či by sa systém jeho pohonu nedal využiť v prípade ich návrhu bombardéra E.555. odpovedala stručne: „Nie“. Konštruktéri sa tak vrátili k plánovaniu a z E.555 napokon vzniklo osem verzií návrhov, z ktorých sa napokon ani jeden nerealizoval. SS požadovala, aby pri každom návrhu lietajúceho taniera vznikol aj návrh na jeho vyzbrojenie. V tomto prípade to mali byť štyri kanóny MK 108. Pri letových skúškach vo firme Arado stroj havaroval, čo si vyžiadalo dlhé opravy. Čo sa s ním ďalej stalo nie je známe.

 

Obrázok

Na Vianoce roku 1943 sa konalo významné stretnutie spoločnosti Vril v meste Kolberg. Hlavným bodom bol projekt cesty na Aldebaran. Médiá obdržali informáciu o dvoch obývateľných planétach obiehajúcich okolo Aldebaranu a začala sa plánovať cesta. 22. januára 1944 prebehlo stretnutie Hitlera, Himmlera a Schumanna, na ktorom sa o projekte hovorilo. Plánovalo sa vyslať k Aldebaranu stroj Vril 7 dimenzionálnym kanálom nezávislým na rýchlosti svetla. Prvý pokus s týmto kanálom sa mal uskutočniť v zime roku 1944, len taktak nedošlo k havárii...

Vril 8 Odin bol testovaný na jar roku 1945. Mal byť vyzbrojený akýmsi kanónom Oberon, o čo presne sa jednalo nie je známe. Krátko na to Nemecko kapitulovalo, čo sa stalo s Vril 8 nevieme.

Obrázok

Údajne vznikli návrhy strojov Vril 9 Abjäger („Viacúčelová stíhačka“), Vril 10 Fledermaus („Netopier“) a Vril 11 Teufel („Čert“), tie ale mali ostať len na papieri. Pred koncom vojny mali byť navrhnuté ešte bezpilotné stroje DORN Verteiger („Ochranca“; DORN zrejme odkazuje na firmu Dornier, ktorá ho mala vyrábať) a Gammagische Auge („Čarovné oko“)- prieskumná sonda vybavená televíznou kamerou. Tieto návrhy sa nikdy nerealizoval.

 

Obrázok

Konečným návrhom série Vril malo byť Andromeda-Gerät („Zariadenie Andromeda“), 139 metrov dlhý valec schopný poňať niekoľko lietajúcich tanierov. Koncom roku 1945 mali byť postavené dva kusy pomenované po severských bohoch Freya a Freyr a malo splniť sen členkám spoločnosti Vril- dopraviť ich na Aldebaran. Jeden stroj (Feyr) objavili Američania, osud druhého je neznámy. Dopravil vari Mariu a ostatné ženy do ich vysnívanej destinácie? Nikto nevie, ale všetky členky spoločnosti Vril tesne pred skončením vojny zmizli a už sa neobjavili.

Obrázok

SS E-IV v spolupráci so spoločnosťou Thule úspešne vyvinula nový typ elektromagnetického pohonu- Thule Triebwerk, alebo Tachyonator 7. Vývoj mal prebiehať od roku 1935 v tajnom zariadení na severozápade Nemecka s kódovým označením Hauneburg. Pre lietajúce taniere sa používalo označenie H-Gerät („Zariadenie H“), alebo Haunebu. Na rozdiel od spoločnosti Vril, cieľom SS a Thule bolo vyrobiť v prvom rade bojový prostriedok, až potom transportné lietadlo.
Haunebu I bol disk s priemerom 25 metrov, ktorý bol schopný dosiahnuť rýchlosť 4800 km/h, po vylepšení dokonca 17 000 km/h po dobu 18 hodín! Aby vydržal podmienky pri takýchto rýchlostiach bol dvojitý trup vyrobený zo špeciálnej zliatiny menom Viktalen. Výzbroj mal tvoriť tzv. Donar Kraftstrahlkanone („Hrom“; druhá časť názvu sa nedá preložiť doslovne, zrejme sa jedná o energetický kanón) namontovaný v spodnej časti trupu. Jeho inštalácia však spôsobovala pri skúškach v roku 1939 problémy so stabilitou letu a preto sa od jeho inštalácie upúšťalo. Dohromady vznikli dva prototypy, ktoré uskutočnili 52 skúšobných letov.

 

Obrázok

Haunebu II mal priemer 26 metrov a bol otestovaný v roku 1942. Stroj bol schopný dosiahnuť rýchlosť 6000-21 000 km/h po dobu asi 55 hodín. Kvôli zvýšeniu odolnosti mal trojitý trup. Dohromady vznikli 3 prototypy, ktoré v rokoch 1943-1944 podnikli 102 skúšobných letov. V roku 1944 vznikol Haunebu II Do-Stra (Dornier-Stratosphären Flugzeug- „Dornier- Stratosférické lietadlo“), ktorý mal byť bojovo nasadený (aj keď nepoznáme jeho výzbroj- zrejme to boli konvenčné kanóny, keďže kanón Donar spôsoboval problémy). Koniec vojny zabránil v stavbe sériových strojov.

 

Obrázok

Haunebu III mal priemer 71 metrov a do konca vojny bol postavený jeden prototyp. Ma osádku 32 mužov a údajne bol schopný dosiahnuť rýchlosť 40 000 km/h pri vytrvalosti 7 až 8 týždňov. Niektoré zdroje tvrdia, že bol použitý pre let do vesmíru, ale jeho účel je otázny.

 

Obrázok

Vznikol aj plán na stavbu 120-metrového Haunebu IV, ten sa ale kvôli nemeckej kapitulácii nerealizoval.

 

 

Obrázok

Osud postavených strojov nie je známy, možno ich Nemci pred koncom vojny zničili, možno ich získali spojenci a možno s ich pomocou nacistické špičky utiekli na neznáme miesto- nebodaj do Antarktídy, presnejšie do údajnej nacistickej kolónie v Novom Švábsku (Neu Schwabenland).
Celý príbeh o tajných spoločnostiach a ich lietajúcich tanieroch je plný nejasností a znie tak neuveriteľne, že je len veľmi ťažké prať ho vážne. Prečo by Nemecko malo stavať medziplanetárne lietajúce taniere pre nejaké ženy, ktoré údajne komunikovali s mimozemšťanmi? Prečo neboli diskoplány nasadené do boja? Veď by stačil jeden prelet cez formáciu nepriateľských bombardérov v rýchlosti 10 000 km/h a zrejme by tlaková vlna poslala všetky k zemi. A čo sa vlastne stalo s údajne postavenými strojmi?
Na záver treba dodať, že existencia spoločnosti Vril nebola nikdy potvrdená. Na internete koluje niekoľko dokumentov, ktoré vyobrazujú lietajúce taniere Vril a Haunebu, ich pravosť je však sporná- nezodpovedajú totiž štandardom nacistickej byrokracie. Taktiež existuje množstvo fotografií nemeckých lietajúcich tanierov, ich popisy si ale protirečia a v niektorých prípadoch sa jedná o očividné fotomontáže. Skoro všetky sú nekvalitné a zrnité a mnohé sú falošné- vyrobil ich ufofanatik Georg Adamski.

Objavili sa aj doslova vymyslené projekty- napríklad SS Fliegende Schildkröte (prvoaprílový žart; ale nepliesť s Feuerball), alebo V-7 Flakmine. Tieto projekty sú čisté výmysly.

Ako som povedal, konečné závery nad údajnými projektmi nemeckých lietajúcich tanierov nebudem vynášať. Je to totiž do určitej miery aj vec osobnej viery a taktiež dôverčivosti k podávaným informáciám. Verím ale, že tento článok priniesol viac svetla do tejto mnohými zavrhovanej problematiky.

 

 Galériu k nepotvrdeným nemeckým projektom lietajúcich tanierov nájdete tu.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.