Choď na obsah Choď na menu
 


Bezprojektilové zbrane

21. 9. 2009

Bezprojektilové zbrane

Je nepochybné, že nacistické Nemecko predbehlo svoju dobu v mnohých ohľadoch a vyvinulo zbrane založené na revolučných princípoch. Niektoré však pôsobia veľmi zvláštne, priam komicky, faktom ale zostáva, že skutočne existovali. Hoci na začiatku vojny by sa podobné plány stretli u vojenského velenia s odporom, v posledných dvoch rokoch vojny už bol podporovaný v podstate akýkoľvek projekt, ktorý bolo možné uskutočniť z existujúcich zdrojov a pri ktorom sa predpokladalo aspoň minimálne praktické využitie. Medzi tieto projekty patria aj tzv. bezprojektilové kanóny, ktoré k ničeniu cieľov využívali umelý vietor či zvukové vlny.


Windkanone

Veterné delo“ vzniklo v snahe vyvinúť účinnú zbraň proti spojeneckej vzdušnej ofenzíve. Vývoj prebiehal koncom vojny v Hermann Göring Stahwerke v Heerte pod vedením rakúskeho vedca, doktora Zippermeyera. Nápad na zostrojenie tejto zbrane vychádzal z experimentov v aerodynamickom tuneli, pri ktorých sa ukázalo, že silné vzdušné víry môžu mať výrazný vplyv na konštrukciu lietadiel. Ukázalo sa, že môže dôjsť k strate kontroly, poškodeniu, alebo rozlomeniu trupu stroja. Skladalo sa z hrubostennej kovovej rúry v tvare písmena L, dlhej 10,8 metra a širokej 1 m. Dlhší koniec bol položený na zemi, kým kratšia časť bola namierená šikmo nahor, k predpokladaným cieľom. K rúre boli pripevnené bočné trysky, ktoré do nej vstrekovali kyslík a vodík (alebo amoniak) v pomere 2:1. Látky sa vo vnútri rúry premiešali a táto mimoriadne výbušná zmes sa potom zapálila elektrickou iskrou. Na konci rúry sa nachádzal kužeľ zakončený akousi ,,tryskou“ s priemerom 13 mm. Vďaka intenzívnemu spaľovaciemu procesu vo vnútri rúry unikal touto tryskou prúd vzduchu pod vysokým tlakom, teda v podstate mimoriadne silný umelý vietor. Podľa plánov mala byť táto zbraň montovaná na korby nákladných áut a železničné vagóny a mohla sa otáčať o 180°. Predpokladalo sa, že vzniknú silné tlakové vlny a tie mali poškodiť nepriateľské lietadlá letiace v malých výškach, poprípade im narušiť aerodynamiku a spôsobiť ich zrútenie na zem.

Boli uskutočnené pokusné streľby proti pozemným cieľom, ktoré dokázali, že tlaková vlna veterného kanónu dosahujúca rýchlosť až 1000 m/s skutočne dokáže zničiť drevené dosky hrubé 10 cm na vzdialenosť 200 m. Pri ďalších pokusoch bol do zmesi pridávaný peroxid dusíka, ktorého hnedá farba umožnila sledovať dráhu vzdušného prúdu. Problém však spočíval v tom, že kanón nebol ani zďaleka taký silný, ako jeho tvorcovia predpokladali a proti rýchlym vzdušným cieľom by sa zrejme neosvedčil, nehovoriac o tom, že konštrukcia lietadiel sa stále zdokonaľovali, aby odolali nepriaznivému počasiu a tlaku vzduchu. Aj napriek tomu bol koncom roku 1944 jeden veterný kanón údajne nainštalovaný k ochrane jedného mostu cez rieku Labe, ale do konca vojny nebol použitý. Ďalší veterný kanón bol nájdený spojeneckou XII. armádou v oblasti Hillersleben 18. apríla 1945.

Teoreticky by mohlo byť veterné delo použité aj proti pechote, ale jeho dosah by bol nedostačujúci.

Obrázok

 

 

Vielhäftige  Windkanone

 

Vielfältigwindkanone

Viacúčelový veterný kanón“ bol v podstate podvesné Veterné delo pre lietadlá. Pozostával zo skupiny menších rúrok, vložených do jednej veľkej. V každej rúrke boli malé krídelká, ktorá spôsobovali rotáciu spaľovanej zmesi kyslíka a vodíka zapaľovanej elektrickou iskrou. Osi menších rúrok boli sklonené tak, aby sa v určitom bode pred lietadlom pretínali a ich sila tak bola v tom bode najväčšia. Rýchlo po sebe idúce explózie vyvolávali sériu rázových vĺn s rýchlosťou okolo 1000 m/s, ktorým nemohlo odolať žiadne lietadlo. Problémom však bol spätný ráz, ktorý pri ,,streľbe“ z kanóna vznikal a mohol vážne poškodiť stíhacie lietadlo. Preto sa uvažovalo umiestniť túto zbraň na masívnejšie stroje- Dornier Do 217 alebo Heinkel He 177.

 

Obrázok

 

Wirbelringkanone

,,Kanón vytvárajúci ohnivý vzdušný vír“, známejší pod názvom Himmelfeger- ,,Nebeská metla“, bol projekt vyvíjaný Heereswaffenamt („Zbrojný úrad armády“) v Kummersdorfe. Pozostával z oceľového valca, ktorého dĺžka bola variabilná a ku ktorému boli pripojené vstrekovače. Tie do valca pumpovali s pomocou stlačeného vodíka uhoľný prach nasiaknutý petrolejom pod vysokým tlakom, ktorý bol zapálený elektrickým zapaľovačom. Vstrekovače boli umiestnené tangenciálne, čo zabezpečilo, že spaľovaná zmes rotovala a na konci rúry vznikol obrovský ohnivý vír. Pri testoch v Hillersleben v zime roku 1944 sa ukázalo, že prototyp má účinný dosah iba 400 m. Dúfalo sa však, že ak bude postavená väčšia verzia, dosah sa zvýši až na 5 kilometrov, čo je ale nepravdepodobné. Projekt sa zrejme nikdy nedočkal ďalšej realizácie. Prototyp bol nájdený spojeneckými vojskami 28. apríla 1945.

 

Schallkanone

Zvukové delo“ bola ďalšia nemecká tajná zbraň, ktorá využívala vysokofrekvenčné zvukové vlny. Tie dokážu spôsobiť smrť, ťažké zranenia a vážne materiálne škody. Ich vojenské využitie však komplikuje skutočnosť, že ich prakticky nemožno presne nasmerovať na určitý cieľ. Úlohou „Zvukového dela“ bolo zastaviť obrovskú materiálnu prevahu Červenej armády. V roku 1944 prebiehali pokusy s rôznymi typmi trhavín, pri ktorých sa merala intenzita zvukových vĺn vznikajúcich pri ich explóziách. Ukázalo sa , že intenzita zvukových vĺn rýchlo klesá a je ťažké ich sústrediť. Na tieto účely boli vyrobené parabolické disky schopné sústreďovať a smerovať zvukové vlny, ale nemecké úrady projekt potom zrušili.

Viacmenej, doktor Richard Wallauchek pracujúci v už spomínanom laboratóriu v Loferi bol úspešnejší a skutočne sa mu podarilo zostrojiť Schallkanone. Jeho základom bola špeciálne tvarovaná spaľovacia komora, do ktorej prúdil metán a kyslík zapaľovaný elektrickou iskrou. Spaľovanie tejto zmesi vytváralo zvukové vlny o frekvencii 800-1500 Hz, ktoré boli ďalej usmerňované na cieľ s pomocou dvoch parabolických diskov. Ak tieto explózie nasledovali po sebe dostatočne rýchlo, vznikal nepočuteľný, ale prenikavý tón, ktorý dokázal na 60 m behom 30 sekúnd usmrtiť človeka a ešte na 300 metrov vyradiť vojaka z boja, zničiť elektronické vybavenie a poškodiť motory vozidiel. Predpokladalo sa aj, že zvukové vlny budú schopné rozlomiť trup lietadla, ale ukázalo sa, že efektívny dostrel rastie len podľa druhej mocniny sily explózii, takže prakticky nebolo možné dopraviť zvukové vlny do výšky, kde lietali spojenecké bombardéry. Ďalším problémom bola neschopnosť akokoľvek usmerniť zvukové vlny- pri jednom teste kanón zabil stádo kráv, ktoré sa páslo neďaleko, hoci „kanón“ mieril do neba.

Obrázok

Vznikli dva prototypy, prvý bol zložený z parabolických diskov s priemerom 3,2 metra a druhý s priemerom 2,1 metra oba boli nainštalované na vozidlách. Teoreticky ho mohli dopraviť na územie, kde by bol aktivovaný a pozabíjal by nechránenú pechotu alebo zničil veľmi nízko letiace lietadlo. Nevýhodou by bola ich zraniteľnosť a nemožnosť zamaskovať ich. Plánovalo sa postaviť aj protilietadlovú verziu s priemerom 50 (!) metrov, ale projekt bol v januári 1945 zastavený.

Na strelnici v Hillerslebene našli americké jednotky jeden prototyp, ale nezachovala sa o ňom žiadna dokumentácia, takže nevedno, či sa jedná o menší, alebo väčší typ. O jeho ďalšom osude nie je nič viac známe.

V roku 1964 zostrojil Gavereau pracujúci pre Výskumný ústav pre akustiku a elektroniku v Marseille zvukové delo pracujúce s frekvenciou 196 Hz, ktoré dokázalo poškodiť múry laboratória. Zvuková zbraň bola údajne nasadená sovietmi proti čínskej armáde v roku 1969.

Účinky infrazvuku na nervovú sústavu sú známe, nesmrtiace zvukové zbrane sa dnes pomerne bežne používajú pri nepokojoch. Je taktiež dokázané, že infrazvuk môže spôsobiť halucinácie, depresie, alebo naopak pocit úľavy. Infrazvuk s frekvenciou 1-10 Hz dokáže okamžite zabiť, ale takýto vysielač by mal zrejme obrovské rozmery, nebolo by možné zvukové vlny usmerňovať a tak by zrejme zasiahli aj posádku. Je však celkom možné, že sa jedná o klamstvo, ktoré šíria armády, aby odradili od výskumu amatérov alebo iné štáty. Vplyv zvuku na organizmus sa intenzívne skúmal v 60. a 70. rokoch v USA, využite zvuku sa plánovalo v polícii aj v armáde. Nízke frekvencie spôsobovali pocit úzkosti a paniku, kým vysoké stav podobný epileptickému záchvatu.

Špeciálne a protiteroristické jednotky dnes majú vo svojej výbave akustické generátory, ktoré vydávajú sonické vlny o sile stoviek decibelov a frekvencii 10 Hz. Človek najprv pociťuje nepríjemné vibrácie po celom tele, rýchlo sa dostavia brušná nevoľnosť a závrať. To preto, že vibrácie narušujú tekutinu v labyrinte stredného ucha a zasahujú aj orgány v brušnej dutine (nevoľnosť, kŕče vnútorných orgánov), útočia aj na kardiovaskulárny systém a spôsobujú zníženie výkonnosti, zhoršenie sústredenia, malátnosť a dezorientáciu. Na bojisku majú veľký psychologický vplyv, ale môžu byť použité aj proti jednotlivým inštitúciám alebo dokonca osobám.

 

Sonnenlinse

 

Slnečná šošovka“, alebo ,,Slnečné delo“ bol ďalší zúfalý pokus nemeckých inžinierov vytvoriť ničivú protilietadlovú zbraň. Vynálezca, ktorého identita je dodnes neznáme, sa pravdepodobne inšpiroval slávnym Archimedom, ktorý údajne zapálil rímske lode odrážaním slnečného svetla pomocou dutých zrkadiel. Nemecká zbraň pozostávala taktiež z viacerých zrkadiel, ktoré sústreďovali slnečné svetlo do veľkej šošovky, ktorá ho odrážala a zacieľovala na spojenecké bombardéry.

O tomto projekte sa podľa všetkého nezachovala jediná snímka, náčrt, či nahrávka z testovania a podľa všetkého nedošlo nikdy ani k bojovému použitiu. Jediný kus tejto zbrane údajne padol do rúk Američanom a tým sa aj všetky hodnoverné pramene končia.

O účinnosti tejto zbrane hoci aj za slnečného letného dňa mám veľké pochybnosti, nehovoriac o dňoch, keď je zatiahnuté. 

Kanóny, ktoré nepotrebovali žiadnu muníciu neboli jedinými „zbraňami zúfalstva“ vyvíjanými pre pozemné sily. Medzi ne patria aj delá, ktoré síce strieľali náboje, ale tie sa svojou náplňou alebo spôsobom odpálenia odlišovali od klasickej delostreleckej munície.

 

Wirbelkanone

Kanón vytvárajúci ohnivý vír“, alebo aj Turbulenzkannone, bol ďalší z návrhov doktora Zippermeyera. Skúšky prebiehali v stredisku v Loferi v Tirolsku. Jednalo sa o obrovský mínomet, zapustený do zeme, ktorý z ktorého boli odpaľované 250 kg vážiace ,,balíky“ jemného uhoľného prachu (zrejme sa jednalo o hnedé uhlie, lebo má prekvapivo vysokú energetickú hodnotu) napusteného petrolejom. Projektil vďaka vlastnej rotácii a výbuchu malej vnútornej nálože vo vzduchu rozprášil prach, ktorý sa následne vznietil. Nasledovala séria malých výbuchov, ktoré neboli ani tak silné, ale trvali dlho a postupne vytvorili ohnivé tornádo.

Obrázok

Skúšky prebiehali v roku 1942, ale s rozporuplnými výsledkami. Výbuchy mali ohromnú, ale absolútne nekontrolovateľnú silu a nevytvárali očakávaný ohnivý vír. Taktiež dosah činil iba okolo 100 metrov.

Každopádne, myšlienka nábojov s uhoľným prachom nezostala mŕtva a bola použitá pri hrozivej zbrani s názvom ,,Pandora“, ktorá bola nasadená proti povstalcom vo Varšave v roku 1944. Zippermeyer v podstate vynašiel princíp dnešných palivovzdušných bômb, keď je zápalná látka rozprášená do vzduchu a až potom dôjde k k jej vznieteniu.

 

Luftwirbelkanone

Kanón vytvárajúci vzdušný vír“ bol ďalší návrh doktora Zippermeyera skúšaný v Loferi. Jednalo sa o bežné protilietadlové delo, ktoré ale strieľalo upravené náboje s uhoľným prachom a malou rozbuškou namiesto klasickej nálože. Podobne ako pri kanóne vytvárajúcom ohnivý vír, rotácia projektilu rozprášila uhoľný prach, tentoraz ale do valcovitého oblaku, ktorý bol zapálený vďaka rozbuške. Zmes uhoľného prachu a kyslíka bola extrémne výbušná a explózia by zrejme prekonala účinky akejkoľvek klasickej protileteckej munície. Zbraň by bola zrejme nasadzovaná proti celým formáciám bombardérov, keďže ničivá tlaková vlna by mala veľký ničivý dosah. Názov ,,Kanón vytvárajúci vzdušný vír“ dostala zbraň zrejme preto, lebo Zippermeyer predpokladal vytvorenie malého tornáda v mieste výbuchu. Čas, kedy bol projekt vyvíjaný nie je známy a podľa všetkého nebol nikdy žiaden postavený ani použitý.

 

Protilietadlové delo na elektrický pohon

Snaha o vyvinutie dela, ktoré by namiesto tradičných výbušnín používalo elektrinu sa sporadicky objavuje už v 19. (!) storočí, ale k skutočnej snahe o realizáciu tejto myšlienky došlo až v 20. storočí. Touto myšlienkou sa zaoberali vedci v mnohých krajinách- v roku 1901 sa o to pokúšal istý inžinier v Nórsku, počas prvej svetovej vojny Andre Louis Octave Fauchon-Villeple vo Fracúzsku, neskôr aj Rusi a Japonci. V nacistickom Nemecku viedol výskum Joachim Hänsler.

Delá mali spoločnú hnaciu jednotku- lineárny elektromotor. Mechanizmus pracuje s cievkou vytvárajúcou dutý valec, do ktorej je púšťaný elektrický prúd. Vo vnútri sa nachádza kovový projektil, ktorý je vyvrhnutý von z valca vzniknutým elektromagnetickým poľom. Na podobnom princípe je založený aj lineárny motor, ktorý dnes poháňa rýchlovlak na magnetickom vankúši MAGLEV v Nemecku, ibaže namiesto cievky je použitý magnetický podklad.

Fauchon-Villeple si dal vynález patentovať v roku 1922, ale jeho projekt francúzsku armádu nezaujal, keďže už bol a tak projekt zapadol prachom.

V Nemecku bol nápad oživený koncom roku 1944. projekt získal podporu Luftwaffe, takže Reichsluftfahrtsministerium, RLM („Ríšske ministerstvo letectva“) čoskoro zadalo objednávku. Požadovalo úsťovú rýchlosť projektilov 2000 km/h, pri čom mal jeden niesť pol kilogramu výbušniny. Upravené kanóny FlaK 40 kalibru 128 mm mali byť montované v batériách po šiestich. Každá batéria bola zásobená energiou generátorom, ktorý bol vyvinutý špeciálne pre tento účel.

Hoci inžinieri pracovali na projekte s maximálnym vypätím, dostali sa iba do fázy laboratórnych experimentov, keď ďalšiu prácu zastavil koniec vojny. Zachovalo sa len veľmi málo dokumentácie, respektíve na verejnosť sa veľa informácii nedostalo, pretože aj v súčasnosti prebiehajú minimálne v Spojených štátoch amerických experimenty s týmto druhom zbrane. V správe vypracovanej americkou armádou v roku 1947 sa píše, že projekt by bolo možné realizovať, ale jedna batéria spotrebuje elektrinu, ktorá by stačila na osvetlenie polovice mesta Chicago.

Je teda veľmi otázne, či sa vôbec niekedy podarí postaviť elektrické delo. Ohromné množstvo elektrickej energie, ktorú je nutné vyprodukovať robí problém aj Američanom dnešnej dobe, pri ich pokusoch. Z toho vyplýva, že by sa v krvácajúcej Tretej ríši nikdy nepodarilo túto myšlienku posunúť von z laboratória.

Za zmienku ešte stojí návrh austrálskeho fyzika Sira Marka Oliphanta z roku 1950 postaviť obrovský generátor, ktorý by zásoboval elektrinou obrovské stacionárne delo, ale jeho projekt sa samozrejme nerealizoval.

 

Ľadová bomba

Podľa niektorých dokumentov z obdobia druhej svetovej vojny sa nemeckí vedci seriózne zaujímali o ničivé zbrane využívajúce namiesto konvenčných výbušnín tepelnú energiu. Tieto zbrane by sme mohli porovnať s dnešnými neutrónovými bombami s „čistým“ účinkom, teda s pôsobením výlučne na živé organizmy, bez vplyvu na techniku, vozidlá či budovy. Návrh spočíval v myšlienke vyrobiť zbraň, ktorá by bola schopná prostredníctvom rozličných chemických reakcií odobrať teplo z prostredia do takej miery, že by spôsobila zamrznutie všetkých živých organizmov. Hoci sa v niektorých hláseniach objavujú správy o takýchto zbraniach, nikdy sa nenašli nákresy či prototypy. Je pravdepodobné, že vývoj takejto zbrane sa aj napriek sympatiám armádneho velenia nikdy nezačal.

Za zmienku však stojí fakt, že vo vojenskej správe vtedajšiemu prezidentovi Harrymu Trumanovi z roku 1954 sa spomína termická zbraň zabíjajúca odoberaním tepla z okolia. Podľa tejto správy Sovietsky zväz takúto zbraň vyvinul a odskúšal, aj keď vojenská hodnota zbrane bola oproti očakávaniam malá.

Galériu k nemeckým bezprojektilovým kanónom nájdete tu.

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

tlaková vlna

(bufaloze@gmail.com, 12. 12. 2011 16:33)

Bezprojektilovou streľbou z Crosmanovej vzduchovky = tlakovou vlnou bežne zabíjam muchy.
Ten blbec program pýta email, ale na to nie je rubrika. Sa na to radšej .......

Bezprojektilové zbrane

(Gabo, 7. 8. 2010 10:22)

Fantastické projekty, až niekedy ľutujem, že som sa nenarodil v Nemecku ako výskumník :-)