Choď na obsah Choď na menu
 


Trpasličie ponorky

24. 10. 2009

Trpasličie ponorky

Trpasličia ponorka je ponorka malých rozmerov, ktorej posádku tvorí jeden, alebo aj viac ľudí. Tieto ponorky môžu plniť rôzne špecifické úlohy vo vojenskej aj civilnej oblasti dané jej malými rozmermi, ktoré umožňujú spustenie a opätovné vyzdvihnutie trpasličej ponorky na palubu materského plavidla na otvorenom mori.

Počas druhej svetovej vojny boli trpasličie ponorky používané k sabotážam proti kotviacim lodiam alebo operáciám v pobrežných vodách. Ich výzbroj zvyčajne tvorili jedno alebo dve torpéda, poprípade míny alebo prísavné nálože.

Snahy o vytvorenie trpasličích ponoriek siahajú až do americkej vojny za nezávislosť. V nej bola po prvý raz použitá ponorka, Turtle („Korytnačka“), ktorú zostrojila Američan David Bushnell. V tej dobe boli všetky ponorky vlastne trpasličie. Pohon zabezpečoval jeden človek, ktorý musel robiť niekoľko vecí naraz: navigovať a riadiť ponorku, ako aj šliapať do pedálov, ktoré otáčali lodnou skrutkou. Akonáhle sa Turtle dostala k cieľu, musela sa s pomocou druhej skrutky ponoriť pod loď, umiestniť pod trup mínu, ktorá mala časový spínač a odplávať preč. V roku 1776 sa v snahe prekonať blokádu New Yorkského prístavu odohral prvý ponorkový útok. Ponorku riadil brat konštruktéra, seržant Erza Bushnell.

Počas vojny sever proti juhu nastal rozmach konštrukcie trpasličích ponoriek. Mnohé z nich sa potopili, ale niektoré spôsobili nepriateľovi ťažké straty. Ďalším medzníkom vo vývoji veľkých, ale aj malých ponoriek bola prvá svetová vojna. Keď boje v Jadranskom mori uviazli v slepej uličke, pretože ani talianske ani rakúske loďstvo neopúšťalo svoje prístavy chránené mínovými poľami. Taliani sa preto snažili udrieť na rakúsku flotile priamo v jej prístavoch. Trpasličia ponorka Grillo neuspela, ale Mignatta svoj cieľ dosiahla, keď v 1. novembra 1918 potopila vojnovú loď Vibrus Unitis. Počas druhej svetovej vojny nasadila trpasličie ponorky do boja väčšina hlavných bojujúcich strán, okrem Francúzska, ktoré kapitulovalo už v roku 1940 a ZSSR, ktorého vrchné velenie miniatúrne ponorky nezaujali.

 

Talianske trpasličie ponorky

Taliani sa chopili iniciatívy vo vývoji miniatúrnych ponoriek ako prví. Na boj s pomocou trpasličch ponoriek bola vytvorená celá jedna námorná jednotka- Decima Mas, určená na špeciálne operácie.

 

SLC

Siluro a Lenta Corsa, skrátene SLC („Pomaly plávajúce torpédo“), bola jedna z najúčinnejších zbraní svojho druhu. Používal sa aj názov Maiale („Prasa“) alebo Siluro San Bartolomeo, skrátene SSB ("Torpédo svätého Bartolomeja"). Zbraň navrhol Teseo Tesei. Vznikla ďalším vývojom Mignatty v roku 1936. Jednalo sa o dvojmiestne ručne ovládané „ľudské torpédo“ vypúšťané z väčšej ponorky. Po priplávaní k cieľu (lodi) osádka na trup pripevnila časovanú nálož s hmotnosťou a odplávala.

Torpédo bolo dlhé 6,7 metra a elektrickým motor mu umožnil dosiahnuť rýchlosť 4,5 uzlu. Dvaja operátori v gumových oblekoch sedeli obkročmo na torpéde a na orientáciu im slúžil kompas. Doshah závisel o rýchlosti, pri najvyššej sa pohyboval len okolo 4 míľ, ale pri nízkych to mohlo byť až 75 míľ. Nálože, ktoré sa používali sa menili, najprv vážila iba 220 kg, potom 250 kg a neskoršie verzie už vážili 300 kg. Aby pri pobyte pod hladinou osádka nevydychovala bubliny, ktoré by mohli prezradiť pozíciu, dýchali čistý kyslík zo špeciálneho dýchacieho prístroja ARO.

Najznámejšou akciou, pri ktorých bola táto zbraň použitá, bol útok na Alexandriu v noci 19. decembra 1941, keď nálože poškodili vojnové lode Valiant a Queen Elizabeth spolu s torpédoborcom Jervis a tankerom Sagona. Okrem toho boli Maiale nasadené ešte proti spojencom v Španielsku, pri Gibraltáre.

Ako vlastne vznikla prezývka Maiale nie je známe, údajne pre zmätenie nepriateľa prebiehal vývoj tejto zbrane na farme. Iná teória hovorí, že počas výcviku na hladine operátorovi jeden kus ušiel a ten za ním zakričal „Tá sviňa uteká!“.

 

Trpasličie ponorky triedy CA a CB

Trpasličie ponorky triedy CA boli navrhnuté pre talianske námorníctvo spoločnosťou Caproni. Pôvodne mali slúžiť na ochranu pobrežia, ale neskôr boli upravené pre tajné misie v nepriateľských vodách a prístavoch. Prvá dodávka dvoch ponoriek CA 1 a CA 2 prebehla v rokoch 1938 a 1939. Druhá várka bola dodaná v roku 1942 a opäť činila dve ponorky (CA 3 a CA4), tie ale boli mierne upravené.

Ponorky druhej série boli dlhé 10 metrov a široké 1,96 m. Poháňal ich dieselelektrický motor, ktorý im dodával najvyššiu rýchlosť 6-7 uzlov. Výzbroj mali tvoriť dve torpéda alebo dve nálože s hmotnosťou 100 kg.

Zaujímavá je myšlienka vznikla v hlave veliteľa talianskeho námorníctva Junia Valeria Borgheseho, ktorý chcel po tom, čo v roku 1942 vstúpili do vojny USA, dopraviť väčšou ponorkou jednu CA aj s posádkou do New Yorku, kde by zaútočila na lode v prístave. Na tento účel bola vybratá ponorka Leonardo da Vinci a CA 2, ale materská ponorka bola koncom roku 1942 potopená a k realizácii plánu s iným plavidlom nedošlo, pretože v máji 1943 bolo podpísané prímerie.

Trieda CB bola ďalšia séria talianskych miniponoriek navrhnutá spoločnosťou Caproni v roku 1941. Poháňal ich dieselelektrický motor a mali slúžiť na ochranu pobrežných vôd. Výzbroj tvorili dve torpéda. Ponorka bola dlhá 15 metrov, široká 3 metre a dosahovala najvyššiu rýchlosť 7 až 7,5 uzla.

Bolo objednaných 72 kusov, ale iba 22 bolo spustených na vodu a do uzavretia prímeria so spojencami bolo kompletne dokončených napokon iba 12. 6 z nich bolo poslaných do Čierneho mora proti sovietom, po uzavretí prímeria bolo preživších 5 poslaných do Rumunska.

Galériu k talianskym miniponorkám nájdete tu.

 

Japonské miniponorky

Japonsko sa problematikou využitia miniponoriek zaoberalo už od prvej svetovej vojny. Vychádzalo pri tom z úspechov Talianov v Jadranskom mori. Vývoj miniatúrnych ponoriek počas druhej svetovej vojny dotiahli najďalej práve Japonci a mali niekoľko druhov určených na rôzne úlohy.


Sensuitei Ko/Ko-Hjoteki

Prvé dve ponorky Sensuitei Ko („Trpasličiaponorka Typ A“), označené ako A-1 a A-2 boli postavené v dielniach na Kure už v roku 1938, ale slúžili iba ako skúšobné stroje a nemali veliteľskú vežu. Testy dopadli dobre a tak mohla byť zbraň zavedená do výroby.

Posádku tvorili dvaja muži, veliteľ a kormidelník. Sériové kusy sa označovali už Ha.1, Ha.2 a tak ďalej. Tie už mali veliteľskú vežu a ich výzbroj sa skladala z dvoch torpéd na boku trupu. Okrem toho niesla ponorka ešte nálož dostatočne silnú na to, aby mohla byť teoreticky použitá ako samovražedná zbraň, ale k takému prípadu zrejme nedošlo. Trup bol dlhý 23,9 m s priemerom 1,8 metra. Pohon zabezpečovali alkalické batérie, ktoré poháňali elektromotor s výkonom 60 koní. Ten otáčal dvoma protibežnými lodnými skrutkami. Najvyššia rýchlosť bola 19-23 uzlov. Dosah pri rýchlosti 2 uzly bol 100 námorných míľ, pri 6 uzloch 80 míľ a pri 19 uzloch len 18 námorných míľ.

           Sériová výroba sa začala číslom Ha.3 a do roku 1942 bolo vyrobených 42 kusov, do konca vojny Japonci postavili 50 ponoriek tejto triedy. Výroba sa sústredila do továrne v blízkosti základne Ourazaki. Do akcie ich mohli prevážať hydroplány, alebo bežné nákladné lode, na vodu trpasličie ponorky spúšťali palubné žeriavy. Najčastejšími nosičmi však boli ponorky triedy I-16.

Obrázok

S touto výnimočnou zbraňou chceli Japonci masovými torpédovými útokmi znížiť americkú prevahu v ťažkých vojnových lodiach. Jednalo sa o vynaliezavú koncepciu, ktorá by mohla fungovať, ale rozhodnutie zničiť loďstvo USA útokom z palúb lietadlových lodí túto myšlienku odsunulo na druhú koľaj. Namiesto toho boli tieto útoky používané k prenikaniu do prístavov, jednalo sa však o úlohu, pri ktorej neboli veľmi úspešné.

5 týchto strojov bolo nasadených pri útoku na Pearl Harbor. Minimálne jedna sa dostala až do prístavu, kde odpálila torpéda. Jedna taktiež uviazla na južnom brehu ostrova Oahu. Jednu poškodenú ponorku Ko-Hjoteki našli potápači v Keehi Lagoon. Bola poškodená hlbinnými náložami a posádka ju opustila ešte predtým, ako stihla vypáliť torpéda.

          26. mája 1942 priplávalo 5 veľkých japonských ponoriek na vzdialenosť 56 km od mesta Sydney. Na druhý deň skoro ráno jedna z nich vypustila prieskumné lietadlo, ktoré nahlásilo, že v prístave sú vojnové lode a krížniky. V noci toho dňa sa do prístavu v Sydney doplížili 3 trpasličieponorky. Prvá ponorka zničila samovražedným útokom HMAS Yarroma, druhá torpédovala krížnik USS Chicago, ale torpédo nevybuchlo. Svoje druhé torpédo nasmerovala na HMAS Kuttabul, ktorú poškodilo a zabilo 21 námorníkov. Potom zamierila von z prístavu. Tretia ponorka bola zničená hlbinnými náložami bez toho, aby stihla vypáliť jediné torpédo.

Okrem týchto dvoch akcii je ešte zaznamenané nasadenie týchto ponoriek proti spojencom na Madagaskare. O ďalšom použití sa nevie.

Okrem toho sa v lete 1944 japonské velenie rozhodlo používať tieto trpasličieponorky k obrane dôležitých prístavov. V nich boli postavené koľajnicové sklzy, na ktoré bolo nainštalovaných 16 týchto strojov.

Galériu k ponorke Ko-Hjoteki nájdete tu.

 

Sensuitai Ocu

Sensuitai Ocu („Trpasličiaponorka Typ B“) vzniká v októbri 1942. Valcovitý trup má dĺžku 24,5 metra. Hlavným rozdielom oproti predchádzajúcemu modelu je inštalácia dvojitého pohonu. Palubné batérie boli dobíjané naftovým motorom Micubishi Ru s výkonom 40 koní. Tým sa zvýšil dosah, posádku tvorili traja muži. Postavený bol však iba jediný kus, o bojovom použití sa nevie.

 

Sensuitai Hei

Sensuitei Hei („Trpasličiaponorka Typ C“) bola v podstate totožná s predchádzajúcim typom, ale posádka bola opäť dvojčlenná. Tento typ bol určený na obranu pobrežia, predovšetkým japonských prístavov. Bolo objednaných 15 kusov, ale ich výroba sa pretiahla až do októbra 1944, až potom mohli byť tieto zbrane zaradené do služby. Prevážali ich transportné plavidlá Typ 1, každé mohlo niesť dve miniponorky a do vody ich spúšťali s pomocou palubných žeriavov.

 

Sensuitei Tei/Korju

Po skúsenostiach s predchádzajúcimi typmi trpasličích ponoriek, kde bol najväčší problém slabý výkon pohonnej jednotky, začalo Japonsko v júni 1944 skúšky s novými typmi pohonu. To viedlo k návrhu úplne novej miniatúrnej ponorky. Práce na jej konštrukcii prebiehali až do januára 1945. Sensuitei Tei („Trpasličiaponorka Typ D“), alebo aj Korju („Šupinatý drak“) bola oveľa väčšia, než jej predchodkyne a mala až 5-člennú posádku.

Skúšky prebiehali úspešne, takže sa urýchlene začalo s výrobou. Korju bola zostavovaná z piatich dielov, takže sa skrátil čas výroby na 2 mesiace. 26,2 m dlhá ponorka bola vyzbrojená dvoma torpédami. Základnou pohonnou jednotkou bol automobilový motor Hitachi s výkonom 120 kW, ktorý poháňal elektromotor s výkonom 100 kW. Výrazne sa zlepšili plavebné vlastnosti, pri rýchlosti 16 uzlov pod vodou mala ponorka dosah približne 400 námorných míľ. Na hladine, pri rýchlosti 8 uzlov mohla preplávať až 1000 námorných míľ. Maximálna hĺbka ponoru bola 100 metrov. Nabité batérie jej umožňovali plávať pod hladinou až 8 hodín.

Plánovalo sa vyrobiť až 540 kusov, ponorka sa totiž mala stať jedným z pilierov japonskej pobrežnej obrany. Do kapitulácie Japonska bolo vyrobených iba 115 kusov Korju a žiadna z nich sa už nedočkala bojového nasadenia.

Obrázok

Galériu k ponorke Korju nájdete tu.

 

Kairju

Kairju („Morský drak“) bola ďalšia trieda miniatúrnych ponoriek. Jednalo sa o samovražednú zbraň, ktorá niesla dve torpéda alebo jednu nálož s hmotnosťou 600 kg. Tieto ponorky boli dlhé 17,2 metra, trup mal priemer 1,3 m, ako pohon slúžil dieselový motor Isuzu s výkonom 62,5 kW a pod hladinou zasa klasický elektromotor s výkonom 80 kW, ktorý napájali batérie. Plavidlo mohlo dosiahnuť najvyššiu rýchlosť 7 uzlov pod a 10 uzlov na hladine. Dosah činil približne 500 námorných míľ, ponorka sa mohla ponoriť najviac do hĺbky 100 m. Posádku tvorili dvaja muži.

Kairju bola navrhnutá na konci roku 1943 a po skúškach v roku 1944 bolo objednaných 760 kusov. Výroba prebiehala od februára 1945 v lodeniciach v Jokosuke. Trup sa skladal z troch hlavných častí, ktoré vyrábali tri rôzne závody a tak sa výroba urýchlila. Do konca vojny bolo vyrobených 212 kusov tejto zbrane, žiaden z nich sa nedočkal bojového použitia.

To malo prebiehať tak, že do cieľovej oblasti by bol Kairju dopravený s pomocou väčších ponoriek triedy I-16. Plánovalo sa ich masové nasadenie proti spojencom pri invázii do Japonska, najmä pri obrane Tokijského zálivu.

Galériu k ponorke Kairju nájdete tu.


Kaiten

Kaiten („Ten, ktorý otrasie nebesami“, alebo „Obrat k nebesiam“) bolo samovražedné „ľudské torpédo“, ktoré vychádzalo z tajného projektu torpéda Typ 93, s prezývkou „Dlhá kopija“.

Tajný výskum japonského cisárskeho námorníctva so zameraním na torpéda s veľkým priemerom a netradičným pohonom sa datuje až do 30. rokov minulého storočia. V roku 1926 bola firme Fiume zadaná úloha vyvinúť pokusné torpédo s priemerom 610 mm, ktoré by poháňal stlačený vzduch.

Aj Briti experimentovali s torpédami s netradičným pohonom- peroxidom vodíka a kyslíkom, ale vzhľadom na problémy pri konštrukcii tejto zbrane ako aj chemickú nestabilitu pohonnej zmesi bolo v roku 1928 od tohto návrhu v Anglicku upustené. Japonský námorný atašé však na palube britskej vojnovej lode Rodney videl kyslíkový generátor a tak dospel k názoru, že Britské vojnové námorníctvo používa torpéda na kyslíkový pohon. Vývoj podobnej zbrane v Japonsku tak mohol začať, hoci si to vyžiadalo nejaký čas. Prvé veľké torpédo kalibru 610 mm s pohonnou zmesou tvorenou benzínom a tekutým kyslíkom bolo vypustené v roku 1933. torpédo Šiki Sanso Gyorai Typ 93 sa stalo jedným z najutajovanejších zbrojných projektov. Pri skúškach sa ukázalo, že má neštandardne vysokú rýchlosť pod hladinou a že nezanecháva stopu v podobe vzduchových bublín.

Torpédo bolo dlhé 8990 mm, priemer bol 610 mm. Zložky pohonných hmôt, benzín a kyslík, boli uložené v samostatných nádržiach a následne dopravované sústavou čerpadiel do spaľovacej komory, kde sa aktivovali. Vzniknutá energia bola prenášaná na hriadeľ, ktorý otáčal dvomi protibežnými lodnými skrutkami. Nálož tvorilo 498 kg trhaviny. Maximálna rýchlosť sa pohybovala okolo 49 uzlov, pričom sa rýchlosť torpéda dala nastaviť. Od toho potom závisel dosah. Pri 48 uzloch to bolo približne 14 míľ, pri 40 uzloch približne 21 míľ a pri „ekonomickej“ rýchlosti 36 uzlov činil dosah až 25,2 námorných míľ. Vznikla aj verzia pre ponorky s menším priemerom, ale toto torpédo bolo v prvom rade dodávané hladinovým plavidlám. Dostalo ho všetkých 16 ťažkých japonských krížnikov, všetky torpédoborce a niekoľko vybraných ľahkých krížnikov.

Torpédo bolo zaradené do služby v roku 1935. Briti ani Američania povestiam o novej japonskej zbrani neverili a preto boli spojenci prvým použitím tejto zbrane v Jávskom mori v roku 1942 prekvapení a spôsobilo im ťažké straty. Ďalej bola použitá v bitkách pri ostrove Savo, Tassafarongy, v zálive Kula a Kolombangary. Jednalo sa o veľmi úspešnú zbraň, ale v námorných bitkách začínali čoraz významnejšiu úlohu zohrávať lietadlové lode a letectvo. Navyše, Američania vyvinuli radary, ktoré boli schopné tieto torpéda včas zachytiť. Okrem toho trpela táto zbraň častou poruchovosťou. Postupne tak jej význam upadal.

S nápadom, ako prednosti tohto torpéda využiť aj pri leteckej prevahe protivníka, prišli v roku 1942 námorní dôstojníci Kuroki a Nishima. Spoločne s konštruktérmi navrhli vybaviť torpédo Typ 93 kabínou pre vodiča. Projekt dostal označenie Kaiten. Prototyp bol skúšaný v roku 1943, ale v generálnom štábe, ktorému bol horlivo ponúkaný, nenašiel veľkú podporu a bol zamietnutý. Neúspechy v bojoch v Pacifiku v roku 1943 však donútili vrchné velenie prehodnotiť svoj postoj. Podmienkou však bolo, aby boli Kaiteny vybavené núdzovým únikovým prielezom. Konštruktéri túto úlohu splnili a do podlahy torpéda umiestnili „prepadlisko“, cez ktoré bol vodič vymrštený do vody po tom, čo svoju zbraň nasmeroval na nepriateľskú loď vo vzdialenosti 50 m. Samozrejme, jednalo sa iba o psychologickú „podporu“, pretože sila výbuchu hlavice s hmotnosťou 1550 kg nemohla nešťastníka ušetriť. Viacmenej, oveľa praktickejší sa tento prielez stal, keď bolo torpédo vypúšťané z paluby ponorky. S pomocou priechodových tunelov sa vodič dostal do svojej zbrane bez toho, aby sa ponorka musela vynoriť nad hladinu, takže odpadla jedna z najnebezpečnejších fáz prípravy vypustenia Kaitenu, keď hrozilo vyzradenie ľudskému torpédu aj materskej ponorke.

Do výzbroje boli Kaiteny zaradené v roku 1944 pod celou škálou krycích mien. Na výrobe sa podieľali továrne v Kure, Hikari a Jokosuke. Výcviková základňa s označením „Základňa P“ bola založená na Ocudžime.

Vznikli 4 vývojové verzie tejto zbrane. Najpočetnejšou a v boji najčastejšie používanou verziou bol Kaiten Typ I. Jeho osádku tvoril 1 muž. Dĺžka trupu bola 14,75 m, priemer 1 m. Pohonná jednotka spaľovala zmes benzínu a tekutého kyslíka a dodával výkon 404 kW. To dovoľovalo dosah 78 km pri rýchlosti 22 km/h a ak sa rýchlosť zvýšila na 55,5 km/h, doah klesol na 23 km.

Pre dopravu Kaitenov bolo upravených 15 bojových ponoriek a množstvo transportných lodí. Pre pobrežnú obranu bolo postavených niekoľko koľajníc so špeciálnymi dvojnápravovými vozíkmi, na ktorých bolo torpédo umiestnené a pozvoľna spúšťané do vody. Japonci vyrobili približne 400 Kaitenov tohto typu a 100 z nich bolo vyslaných do boja.

Kaiten Typ II bol skúšaný od polovice roku 1944 do jari nasledujúceho roku. Ako pohon slúžil nový motor, ktorý spaľoval peroxid vodíka a hydrazín a dodával výkon 1102 kW. Dĺžka plavidla vzrástla na 16,47 a priemer na 1,4 metra. Trup bol zbavený malej nadstavby pri periskope, ktorú mal Typ I. Pri rýchlosti 37 km/h bol dosah až 82 km, pri rýchlosti 74 km/h 24 km. Hmotnosť bojovej nálože bola alternatívna, pohybovala sa medzi 1500 a 1800 kg. Tento typ nebol použitý v boji.

Obrázok

Podľa dostupných informácii bol vyrobený iba jeden prototyp Kaiten Typ III, ktorý však neprešiel všetkými plánovanými testami. Dĺžka sa opäť zväčšila na 16,77 m a priemer na 1,67 m. Upravený motor z Typu II dodával výkon 1323 kW. Dosah sa zmenšil- pri rýchlosti 37 km/h to bolo 62 km, pri 50 km/h 40 km a pri 55 km/h iba 38 km.

Kaiten Typ IV vychádzal z prvej verzie tejto zbrane. Táto verzia však bola dvojmiestna. Používala motor z verzie II, ale ako palivo slúžil opäť tekutý kyslík a benzín. Motor mál tak výkon 1102 kW. Pri najvyššej rýchlosti 74 km/h činil dosah 27 kilometrov.

Obrázok

        Kaiten bol veľmi pokročilý návrh s nadpriemernými výsledkami v tej dobe. Na druhej strane sa však nejednalo o nijak účinnú zbraň. Kaiteny potopili iba dve plavidlá- tanker USS Mississinewaa torpédoborec USS Underhill. Proti tomu zničili spojenci približne päťdesiat Kaitenov a 8 materských ponoriek.

Galériu k ponorke Kaiten nájdete tu.

 

Britské miniponorky

         Británia sa na začiatku druhej svetovej vojny nesnažila vyvinúť trpasličie ponorky, pretože disponovala najsilnejšou hladinovou flotilou na svete. Až potreba zaútočiť na nemecké vojnové lode v Nórsku prinútila admiralitu zmeniť názor.


Chariot

       Chariot („Vojnový voz“) bol názov dvojmiestneho britského „ľudského torpéda“ odvodeného od talianskeho Maiale. Malo podobný tvar, ako štandardné torpédo kalibru 533 mm. Bolo dlhé 6,8 metra, priemer činil 0,88 m. Pohon zabezpečoval elektrický motor, ktorý umožňoval plaviť sa rýchlosťou 2,5 uzla po dobu 5 hodín. Maximálna hĺbka, do ktorej bolo možné ponoriť sa bola 27 m Okrem motora bola ešte vo vnútri trupu záťaž pre vyváženie. Výbušná hlavica obsahovala 272 kg nálože, dala sa odmontovať a magnetickými držiakmi pripevniť na trup nepriateľskej lode. Dvojčlenná posádka v špeciálnych oblekoch a dýchacími prístrojmi sedela na torpéde obkročmo. Charioty boli do určeného bojového priestoru dopravované ponorkami, hoci sa uvažovalo použiť na tento účel hydroplán Sunderland. Hoci posádky dostávali výcvik, ako uniknúť a skrývať sa, počítalo sa s tým, že pri plnení úlohy obaja členovia obsluhy zahynú alebo padnú do zajatia. Skoršie verzie tohto stroja, vyrábaného od začiatku roku 1942, boli označené ako Chariot Mk I a neskoršie ako Chariot Mk II.

Obrázok

         S touto zbraňou sa Briti neúspešne pokúsili v novembri 1942 potopiť nemeckú vojnovú loď Tirpitz. V lete 1943 prišiel najväčší úspech tejto zbrane, poškodenie talianskeho krížnika Ulpio Trainano a osobnej lode Viminale v Palerme v januári 1943. v októbri 1944 boli Charioty nasadené na ďalekom východe proti Japoncom pri nájazde na Phuket. Kvôli slabým výsledkom v boji ako aj kvôli tomu, čo by sa mohlo stať obsluhe zbrane, keby ich zajali Japonci nebola zbraň v Pacifiku s výnimku Phuketu nikde nasadená.

          Chariot predstavuje neúspešný britský pokus napodobniť talianske Decima Mas a ich Maiale. Napriek tomu sa jedná o zaujímavé, vynaliezavé zbrane, ale investície vložené do ich vývoja a výroby sa jednoducho nevyplatili.


Welman

          Táto britská miniponorka bola navrhnutá Johnom Dolphinom pracujúcom pre SOE a jej úlohou bolo opäť dopraviť nálož pod nepriateľské plavidlo. Trup bol dlhý 5,3 metra, s náložou sa „predĺžil“ na 6,2 m. Na rozdiel od Chariota, mal Welman len jedného operátora, ktorý sedel vo vnútri ponorky. Namiesto periskopu mal iba presklenú a opancierovanú veliteľskú vežu. Nálož, ktorú Welman niesol, vážila 193 kg a magnetmi sa mala pripevniť pod trup nepriateľskej lode. Časovaná nálož ju potom odpálila. Pohon zabezpečoval elektrický motor, ktorý umožňoval dosiahnuť maximálnu rýchlosť 3 uzly s dosahom 36 námorných míľ. Odporúčaná maximálna hĺbka bola 30 metrov, ale pri skúškach sa stroj ponoril až do 91 m.

         Testy v roku 1942 okrem toho však ukázali množstvo nedostatkov, najmä krátky dohľad a neschopnosť prekonať protiponorkové siete. Aj napriek tomu bolo vo februári 1943 objednaných 150 kusov, ktorých výroba bola v októbri zastavená. Dovtedy vyrobili niečo cez 100 plavidiel.

         Rovnako, ako pri všetkých jednomiestnych ponorkách sa ukázal byť celý návrh nepraktický a ťažkopádny, pretože kormidelník mal jednoducho na starosti príliš mnoho činností.

       Welman bol nasadený iba raz, a to v novembri 1943 proti plávajúcemu doku Laksevåg v nórskom Bergene. Vyslané boli štyri plavidlá, nevrátilo sa ani jedno. Počas misie jedno z nich dokonca narazilo na protiponorkovú sieť a muselo sa vynoriť na hladinu. Tam ho zazrel nemecký hliadkový čln a operátor sa vzdal. Stroj padol nepoškodený do rúk Nemcom, ktorí podľa neho neskôr navrhli niekoľko vlastných trpasličích ponoriek.

       Je priam neuveriteľné, že námorníctvo skutočne dostalo viac, než 100 týchto ponoriek úbohej konštrukcie. Dodnes sa zachoval iba jediný exemplár tohto typu miniatúrnej ponorky, ktorý je vystavený v Royal Navy Submarine Museum v britskom Gosporde.

      Prezývka pochádza zo spojenia slov Welwyn a man. Návrh totiž vznikol v skúšobných priestoroch SOE vo Welwyn Garden City- „vo Welwyne postavená jednomiestna ponorka“ one-man submarine made in Welwyn.


Ponorky triedy X

       Úspešnejšie už boli ponorky triedy X (taktiež označované ako X-Craft), ktoré boli ťahané za materskou ponorkou. Posádka miniponorky by sa viezla v materskej ponorke a po dosiahnutí cieľovej oblasti by jednoducho prestúpila do svojho plavidla. Po skončení misie by sa miniponorka vrátila k materskej ponorke a nechala sa odtiahnuť.

      Ponorky triedy X boli dlhé 15,62 m a ich trup mal priemer 1,75 metra. Pohon zabezpečoval upravený dieselový motor Grander z londýnskych autobusov s výkonom 42 koní a elektrický motor s výkonom 30 koní. Tie umožňovali dosiahnuť rýchlosť 6,5 uzla na hladine a 5,5 pod ňou. Dosah bol celkom slušný- 500 námorných míľ pod vodou a k tomu 82 námorných míľ na hladine pri rýchlosti 2 uzly. Na boku trupu sa nachádzali oproti sebe dve nálože, každá obsahovala dve tony amatolu. Úlohou ponorky bolo dostať sa pod cieľ a odhodiť pod ním nálože. Tie sa aktivovali časovanou rozbuškou.

Obrázok

       Predtým, než vstúpila prvá ponorka do služby bolo odskúšaných množstvo prototypov. Prvým plavidlom, ktoré vstúpilo do služby bol HMS X3, spustený na vodu v noci 15. marca 1942. Ponorky triedy X boli po prvý raz bojovo nasadené v septembri 1943 v rámci operácie Source, ktorej cieľom bolo zničenie nemeckých vojnových lodí v severnom Nórsku. Bolo poslaných 6 ponoriek triedy X, 4 boli stratené, ale dve úspešne uvoľnili nálože pod loďou Tirpitz a vážne ju poškodili. Toto bola zároveň posledná skupinová akcia týchto miniponoriek. 15. apríla 1944 bolo jedno plavidlo vyslané zaútočiť na plávajúci dok Laksevåg v Bergene. Bohužiaľ však ponorka odhodila nálože pod obchodnou loďou kotviacou vedľa doku, ktorá sa potopila, ale dok utrpel iba ľahké poškodenie. 11. septembra sa akcia zopakovala, tentoraz sa Laksevåg potopil. Pred operáciou Overlord robili tieto ponorky prieskum pláží v Normandii.

        Dodnes sa zachoval iba jediný exemplár tohto typu miniatúrnej ponorky, X24 vystavený v Royal Navy Submarine Museum.


Ponorky triedy XE

        6 ponoriek triedy XE boli vlastne vylepšené miniponorky triedy X postavené v roku 1944. trup sa predĺžil na 16,23 m, priemer zostal rovnaký. Pohon a výkony sa taktiež nezmenili. Posádka sa však zvýšila na 4 mužov a okrem dvoch náloží mohla niesť aj 6 mín, ktoré umiestňoval potápač.

       Tieto ponorky slúžili iba na ďalekom východe. V auguste 1945 boli dva stroje vybraté, aby zaútočili na japonské krížniky kotviace v Singapurskom prístave. Cieľmi boli krížniky Takao a Myōkō, ale napokon obe plavidlá odhodili nálože pod Takaom a bezpečne sa vrátili k materskej ponorke. Krížnik bol veľmi vážne poškodený a už nikdy nebol opravený. Okrem tejto operácie boli ponorky triedy XE nasadené do operácii Sabre a Foil, ktorých cieľom bolo prerušiť komunikačné káble spájajúce Tokio, Singapur, Saigon a Hong Kong. Obe sa skončili úspechom.

Galériu k britským miniatúrnym ponorkám nájdete tu.

 

Nemecké miniponorky

 

Nemci sa v obore stavby trpasličích ponoriek angažovali ako poslední. V dobe, keď veľké ponorky dosahovali v Atlantiku významné úspechy nepovažovalo Kriegsmarine za potrebné vyvíjať malé plavidlá. Svoj postoj Nemci zmenili až keď čelili tvárou v tvár hrozbe spojeneckej invázie do Európy. Nemecké miniatúrne ponorky boli zbraňami vzniknutými zo zúfalstva a ktorých konštrukcia vychádzala z nádeje, že ak budú nasadené v dostatočnom množstve, mohli by prerušiť spojenecké zásobovacie trasy vedúce cez kanál La Manche. S výnimkou vynikajúcej ponorky Seehund boli nemecké trpasličieponorky úbohej konštrukcie a pre svoje posádky boli možno ešte viac nebezpečné, ako pre nepriateľa.

 

Biber

Biber („Bobor“) bola nemecká jednomiestna trpasličia ponorka, ktorá vychádzala z britskej ponorky Welman ukoristenej v Bergene v roku 1943. Trup sa skladal z troch častí s 3 mm hrubým oceľovým plášťom, bol dlhý 9 metrov a niesol dve torpéda G7 alebo míny T3 upevnené na boku. Z neho vyčnievala veliteľská vežička so sklenenými priezormi. Pohon zabezpečoval benzínový motor Opel Blitz s výkonom 24 kW a elektrický motor s výkonom 9,7 koní. Tie dávali stroju najvyššiu rýchlosť na hladine 6,5 uzla a pod hladinou 5,3. Dosah činil 100 námorných míľ, maximálna hĺbka ponoru 20 metrov. Ponorné nádrže boli dve, avšak stroj nemal kompenzačné nádrže, takže plavidlo bolo prakticky nemožné udržať v hĺbke vhodnej na sledovanie cieľa periskopom. V praxi tak operovala väčšina ponoriek Biber na hladine, kde boli pomerne pohyblivé. Vtedy ale posádke hrozilo priotrávenie oxidom uhoľnatým z výfukových plynov benzínového motora.

Stavba prvého prototypu sa začala vo februári 1944. Skúšky prebiehali na rieke Trave v Nemecku a po ich skončení 29. mája bolo objednaných 24 plavidiel.

Obrázok

Misiami s Biberom a inými trpasličími ponorkami, ako aj výbušnými motorovými člnmi, bola poverená Kleinkampfverbande, alebo K-Verband („Malá bojová jednotka“). Výcvik osádky trval približne osem týždňov, plánovalo sa zriadiť flotilu 30 plavidiel s pilotmi a 200-členným pozemným personálom. Misie zvyčajne trvali jeden až dva dni a cieľom útokov boli spojenecké zásobovacie lode pohybujúce sa v pobrežných vodách. Prvé bojové použitie tejto ponorky sa datuje na 30. augusta 1944, vtedy malo ísť do akcie 22 ponoriek, ale iba 14 opustilo prístav Fécamp a iba dve dosiahli určeného priestoru. Neskôr boli Bibery stiahnuté do Mönchengladbach. V decembri 1944 bolo rozhodnuté Bibery nasadiť proti námornej doprave v spojencami okupovanom prístave Antwerpy. Jednotka sa tak presunula do holandského Rotterdamu. Bola však do očí bijúcim spôsobom neúspešná, údajne potopili iba jedno plavidlo kladúce siete, jednu výsadkovú bárku a jednu obchodnú loď, pričom straty boli veľmi veľké, najväčším problémom bolo spojenecké letectvo, ktoré úspešne ničilo miniatúrne ponorky neschopné ponoriť sa do bezpečia veľkých hĺbok. Posledná misia týchto strojov sa konala 26. apríla 1945, spojenecké lietadlá cestou k cieľu potopili dva zo 4 Biberov. K-Verband sa podieľala taktiež na zamínovaní rieky Šeldy a neúspešne sa pokúsila zničiť náložami most pri Nijmengene.

Plánovalo sa vyrábať zlepšené verzie, Biber II a Biber III, ale tie zostali na rysovacích doskách. Dnes môžeme vidieť v múzeách v Nórsku, Nemecku a Veľkej Británii  vystavených dohromady osem plavidiel tohto typu.

Molch

         Molch („Mlok“) bola nemecká jednomiestna trpasličia ponorka vyvinutá v roku 1944. Jednalo sa o konštrukčné pokračovanie ponorky Biber, ale mal výlučne elektrický pohon. Dĺžka plavidla bola 7,6 metra a výzbroj tvorili dve torpéda G7e namontované na bokoch trupu. Molch mal operovať v pobrežných vodách, čomu zodpovedal aj dosah- iba 35 námorných míľ pri rýchlosti 5 uzlov. V prednej časti stroja sa nachádzali elektrické batérie, za nimi sedel operátor a vzadu bol elektrický motor s výkonom 9,7 kW s jedinou hriadeľou, benzínový motor chýbal. Zložitý systém vyrovnávacích a ponorných nádrží na bokoch robil stroj len ťažko ovládateľným.

Obrázok

 

Dohromady bolo postavených 393 týchto plavidiel, prvé bolo dodané 12. júna 1944 firmou AG Weser v Brémach. K prvému bojovému nasadeniu došlo 25. septembra 1944 proti spojencom v Stredomorí. Koľko ponoriek presne bolo stratených nie je známe, ale jednalo sa o neúspešnú zbraň. Väčšina z 363 dokončených ponoriek bola do konca roku 1944 stiahnutá z operačného nasadenia a používala sa ako cvičné plavidlo. Po vojne boli objavené stroje v Nemecku, Holandsku, Dánsku aj Nórsku.

 

Galériu k ponorkám Biber a Molch nájdete tu.

 

U-Boot XXVIIA „Hecht“

U-Boot typ XXVIIA , alebo aj Hecht („Šťuka“) vznikol po tom, čo Nemci získali vraky dvoch britských miniponoriek triedy X, ktoré boli potopené počas útoku na vojnovú loď Tripitz. Rovnako, ako britská trpasličia ponorka, mal Hecht niesť nálože, ktoré by vypustila pod nepriateľskou loďou. Bol však menší, na dĺžku meral iba 10,4 m. Pohon zabezpečoval elektrický motor AEG, ktorý používali aj nemecké torpéda, ktorý však dodával málo energie a pri rýchlosti 4 uzly mohol Hecht preplávať iba 69 námorných míľ. Posádku tvorili dvaja muži.

Aby mohla ponorka preplávať protiponorkovými sieťami, nebola vybavená kormidlami, ale smer sa mal ovládať prenášaním umelej záťaže. Ako sa ukázalo, tento systém bol veľmi nepraktický a tak sa pri neskorších rozhodlo predsa len montovať kormidlá. Aj tak sa však plavidlo dosť zle ovládalo, pretože nemalo vyrovnávaciu záťaž.

Obrázok

Keď sa o návrhu dozvedel admirál Dönitz, nariadil, aby namiesto náloží Hecht niesol pod trupom jedno torpédo, s ktorým by útočil na ciele v pobrežných vodách. Okrem torpéda mohol niesť aj mínu. Keďže mal stroj pracovať takmer výlučne pod hladinou, stal sa Hecht prvou nemeckou trpasličou ponorku vybavenou krúživým kompasom.

18. januára 1944 Dönitz predložil návrh Hitlerovi, ktorý ho schválil. 9. marca 1944 dostala lodiarska spoločnosť Germaniawerft objednávku na stavbu prototypu, v máji ďalšiu objednávku na 52 kusov, ktorých stavba sa skončila v auguste 1944. zlé výsledky tohto stroja však spôsobili, že nebol bojovo nasadený a používal sa iba pri výcviku posádok iných trpasličích ponoriek.

 

U-Boot XXVIIB „Seehund“

Oproti svojmu predchodcovi bol U-Boot typ XXVIIB Seehund („Tuleň“) technicky najpokročilejšia nemecká trpasličia ponorka druhej svetovej vojny. Bola 11,9 metra dlhá, poháňal ju dieselový motor Büssing s výkonom 60 konských síl a elektrický motor AEG s výkonom 25 koní. Najvyššia rýchlosť na hladine bola 7,7 uzlu, pod ňou 6 uzlov. Dokázala sa potopiť behom piatich sekúnd. Výzbroj tvorili dve torpéda G7 e upevnené na bokoch trupu, alebo míny. Posádku tvorili dvaja muži.

Návrh bol hotový koncom júna 1944 pod označením U-Boot XVIIB5 alebo Typ 127. Prvý kontrakt na výrobu 30 kusov Seehund bol podpísaný 30. júla 1944. Dohromady bolo objednaných 1000 strojov, spoločnosti Germaniawerft a Schichau-Werke mali vyrobiť 25, resp. 45 kusov mesačne. Viacmenej, Seehund sa nepáčil admirálovi Dönitzovi, potreboval veľa vzácnych materiálov, ktorými Nemecko koncom vojny príliš neoplývalo, doba výroby bola tiež pomerne dlhá a nezhodoval sa ani s prioritami nemeckej vojenskej výroby, čo viedlo k zníženiu výroby. Do konca vojny bolo vyrobených dokopy len 285 týchto miniponoriek, 93 zostaslo nedokončených.

Obrázok

 

„Tuleň“ však bol takmer nezachytiteľný. Bol príliš malý na to, aby sa od neho odrážali sonarové vlny a zároveň sa pohyboval veľmi potichu, takže ho mali problém zachytiť pasívne hydrofóny. Seehundy operovali najmä pri pobreží Nemecka a Holandska a v kanáli La Manche z prístavov v Holandsku a na Helgolande. Od januára do apríla 1945 sa tieto miniatúrne ponorky zúčastnili 142 akcii a potopili alebo poškodili značné množstvo lodí. Vynútili si taktiež nasadenie 500 doprovodných lodí a viac, než 1000 lietadiel, ktoré mali brániť ich bojovým operáciám. Seehund bolo ťažké odhaliť a bol odolný voči hlbinným náložiam, ale keď už bol poškodený, často dochádzalo k unikaniu oxidu uhoľnatého vo vnútorných priestoroch, čo bolo najčastejšou príčinou úmrtí. Do skončenia vojny bolo stratených 35 týchto miniponoriek. Posledná akcia, v ktorej bol Seehund použitý bol pokus zásobiť nemeckú základňu v Dunkerque 28. apríla 1945. Ponorka niesla namiesto torpéd dva kontajnery s potravinami, ktoré cestou naspäť naplnila poštou.

Okrem XVIIB sa plánovala ešte verzia XVIIK, ktorá mala byť odolnejšia a mala mať uzavretý obeh v motore.

Po skončení vojny dostalo francúzske námorníctvo 4 kusy tohto plavidla, jedno sa zachovalo dodnes a je vystavené v námornom múzeu v Breste.

Galériu k trpasličím ponorkám Hecht a Seehund nájdete tu.

 

Neger

Prvé nemecké torpédo s ľudskou osádkou navrhol inžinier Torpedo Versuchsanstalt (TVA- „Výskumný ústav pre torpéda“) Richard Mohr v roku 1943. Jeho nechvalne známe meno Neger („Černoch“) bolo slovnou hračkou, Mohr bol nemecký výraz pre Maura. Plavidlo bolo veľmi jednoduché- z torpéda G7e bola odstránená nálož v prednej časti trupu a namiesto nej bol do neho namontovaný malý kokpit s plexisklovou kupolou pre jediného muža osádky. V ňom sa nachádzali najnutnejšie navigačné prístroje, ale žiaden periskop. Ako zameriavacie zariadenie slúžila stupnica na kupole kokpitu s zo zámerného hrotu na prednej časti torpéda (podobne, ako pri puške). Viacmenej, vzhľadom na nestabilitu plavidla a zlý výhľad z kabíny bola šanca na zasiahnutie pohybujúceho sa cieľa prakticky nulová. Operátor mal k dispozícii ešte dýchací prístroj Drager.  Motor torpéda G7e ostal zachovaný, ale polovica kapacity batérií musela byť odstránená, aby sa dosiahlo dostatočnej vzplývavosti k uneseniu váhy výzbroje, ktorú tvorilo torpédo G7e podvesené pod trupom horného. Motor bol preto vybavený špeciálnym ovládačom, ktorý znižoval jeho maximálnu rýchlosť na 18,5 km/h a umožňoval tak prijateľný akčný rádius približne 78 km.

Obrázok

Neger sa nemohol potopiť a pohybovať sa mohol len na hladine- vzplývavosť bola tak malá, že sediaci operátor mal hlavu a ramená len 46 cm nad hladinou. Tak mohol byť poľahky oslepený olejovými škvrnami a plávajúcimi troskami- to bolo obzvlášť nebezpečné pri prvých výrobných vzorkách bez vnútorného otváracieho mechanizmu pre uvoľnenie plexisklovej kupoly. Tento problém sa vyriešil urýchlením pridaním rýchleho uvoľňovacieho systému pri neskorších kusoch, ale vznikol tak ďalší problém- pri neopatrnom otvorení kabíny hrozilo potopenie plavidla.

 V marci 1944 vstúpil Neger do služby. Do konca vojny bolo vyrobených 200 kusov tejto zbrane, 140 z nich bolo stratených v boji. Ako nasvedčujú straty, jednalo sa prakticky o samovražednú zbraň. Operátor sa v tichosti priblížil k cieľovej oblasti a keď zvolil cieľ, jednoducho odistil dolné torpédo a odpálil ho. Často sa však stávalo, že sa dolné torpédo odistilo, ale neuvoľnilo sa od hlavného a nešťastníka potom nieslo do záhuby. Problémom bola aj skutočnosť, že Neger nedisponoval cirkulačným prívodom vzduchu a operátor preto vdychoval čistý kyslík, ktorý však po čase spôsoboval narkózu a znižoval koncentráciu.

Stroj bol nasadený proti spojencom pri Anziu a v Normandii. Negre potopili britský torpédoborec HMS Quorn, slobodný poľský krížnik ORP Dragoon, a ešte tri britské mínolovky: HMS Magic, HMS Cato a HMS Pylades. Straty na strane trpasličích ponoriekvšak boli katastrofálne.

Vojnu prežili iba dva exempláre tohto plavidla- jeden je v Nórsku a druhý v nemeckom Speyeri.

 

Marder

Marder („Kuna“) bola vylepšená verzia Negra. Horné torpédo sa trocha predĺžilo (8,3 metra), aby mohlo poňať nádrž, ktorá sa napĺňala vodou a umožňovala tak stroju ponoriť sa do hĺbky približne 30 m. Do plavidla bol taktiež zabudovaný cirkulačný prívod vzduchu, takže operátor už nemusel vdychovať čistý kyslík. Inak sa však táto zbraň od svojho predchodcu v podstate nelíšila- stále nemala periskop a tak musela útočiť až po vynorení. Bolo postavených 300 kusov, počty stratených plavidiel nie sú známe. Po prvý raz boli Mardery použité v boji 2. augusta 1944 proti spojeneckej flotile v Normandii a používali sa do konca vojny. Za cenu značných vlastných strát sa im podarilo potopiť jednu loď triedy Liberty, torpédoborec HMS Quorn a poškodiť niekoľko ďalších spojeneckých lodí.

Dodnes sa zachoval iba jediný kus tejto zbrane vystavený v Marinemuseet v nórskom Hortene.

Hai

Hai („Žralok“) bola vylepšená verzia Mardera. Trup bol predĺžený na 10 metrov, aby sa mohla zvýšiť kapacita batérii. Vďaka tomu mohlo torpédo dosiahnuť najvyššiu rýchlosť 20 uzlov a dosah sa pri rýchlosti 3 uzly zvýšil na 63 námorných míľ. Okrem toho mohol zostať pod vodou po dobu dvoch hodín. Skúšky prototypu však dopadli zle a tak nebolo toto plavidlo nikdy masovo vyrábané.

Galériu k nemeckým "ľudským torpédam" nájdete tu.

 

Delphin

Delphin („Delfín“) bol ďalší návrh nemeckej trpasličej ponorky. Vznikla z dôvodu, že väčšina predošlých miniatúrnych ponoriek bol príliš pomalá a nedokázala prenasledovať rýchlejšie spojenecké lode. Delphin dostal svoj názov zjavne podľa svojho tvaru, ktorý skutočne pripomínal delfína. V hornej časti trupu sa nachádzal sklenený štít, vďaka ktorému videl operátor okolo seba, pretože podobne ako pri Marderovi, stroj nemal periskop. Návrh vznikol v roku 1944, skúšky prvého prototypu sa konali v januári 1945. Pri nich stroj dosiahol rýchlosť 17 uzlov, ale krátko na to sa zrazil s loďou a vážne poškodil, takže skúšky sa zastavili. Ďalšie dva rozostavané prototypy boli zničené 1. mája 1945, keď sa k skúšobnému areálu v Pötenitze priblížili spojenecké vojská.

Obrázok

Schwertwal

Schwertwal („Kosatka“), označovaná aj ako SW 1, bola ďalšia nemecká rýchla trpasličia ponorka. Vznikol len jeden prototyp, ktorý bol odskúšaný v apríli 1945. posádku tvorili dvaja muži. Údaje o najvyššej rýchlosti pod hladinou sa rôznia, zdroje väčšinou uvádzajú 56 km/h. Vysokú rýchlosť mala zabezpečovať Walterova turbína s výkonom 597 kW. Výzbroj tvorili dve torpéda. Ponorka opäť nemala periskop, ale sklenenú kupolu na vrchu trupu.

Obrázok

Po skončení vojny padol prototyp do rúk Britom, ktorí ju otestovali a následne zošrotovali.

Galériu k miniponorkám Delphin a Schwertwal nájdete tu.

 

Seeteufel

Seeteufel („Morský diabol“), označovaný aj ako Elefant alebo Lödige Projekt (podľa tvorcu návrhu Aloisa Lödigeho) vznikol v prvej polovici roku 1944. Tím vedený inžinierom Lödigem pracoval v pobočke vojenských námorných továrni spadajúcich pod velenie Kriegsmarine v Lübecku.

Na samotnom plavidle zasa nebolo toho až tak veľa zvláštneho, pretože dodržiavalo klasickú koncepciu podmorských člnov tej doby. Valcový trup bol dlhý 13,5 metra a v najširšom bode mal priemer 2 m. Vnútorné priestory sa delili na predné balastné nádrže a sekciu pre dvojčlennú osádku so všetkými ovládacími, riadiacimi a kontrolnými systémami. Nasledovali motorové priestory a zadné balastné nádrže. V hornej časti trupu sa nachádzala palubná nástavba, ktorá slúžila ako vlnolam, a aj pre upevnenie periskopov, nasávačov vzduchu pre pohonnú jednotku a odvod spalín. Za ňou sa nachádzal poklop s priezormi, ktorým na palubu vstupovala osádka. Na konci trupu bolo kormidlo krížového tvaru. Ďalšie riadiace plochy boli umiestnené horizontálne na bokoch prednej časti trupu. Pohon zabezpečoval buď spaľovací motor, alebo elektromotor. Keď bežal spaľovací motor, ponorka vysunula nad hladinu šnorchel. V prototype sa skúšal kvapalinou chladený štvorvalec od firmy Daimler-Benz s výkonom 80 koní, ale v sériovej výrobe mal byť použitý lepší, dieselový motor s výkonom až 250 koní. Pre činnosť pod hladinou preberal funkciu pohonu elektrický motor s výkonom 30 koní, napájaný z akumulátorov. V sériovej výrobe mala byť táto jednotka nahradená silnejšou, s výkonom 100 koní.   

Najväčšou technickou zaujímavosťou celého projektu však bol pásový podvozok, ktorý bol súčasťou plavidla. Skladal sa z dvojice pásových ústrojí umiestnených vedľa seba a vystupujúcich pod kýlom plavidla. O tom, že by vozidlo behom bojových akcií jazdilo po dne sa síce neuvažovalo, ale pásy slúžili na to, aby sa samo dokázalo dostať z vody a do vody. To malo urýchliť opravy a prezbrojovanie. Rýchlosť na suchu nie je presne známa, rôzne zdroje uvádzajú 10 až 30 km/h. Vo vode sa pohybovalo o čosi svižnejšie, na hladine dosahovala rýchlosť 10 uzlov, pod ňou 8. dosah pri rýchlosti 6 uzlov na hladine mal činiť skoro 300 míľ a pod hladinou 35 míľ. Behom skúšok sa plavidlo ponorilo do hĺbky 20 metrov. Výzbroj tvorili dve torpéda alebo míny. Pre obranu na súši sa uvažovalo o lafetovanom ľahkom guľomete alebo plameňomete.

Testy zbrane dopadli veľmi dobre a hneď bola objednaná sériová výroba, ku ktorej však už nedošlo. Postavený a odskúšaný bol jediný prototyp, ktorý bol po vojne zničený.

 

Grundhai

Toto označenie („Žralok býčí“) sa vzťahuje k ďalšiemu projektu nemeckej trpasličej ponorky. Ktorá sa taktiež mala vyrábať na sklonku vojny. Rovnako, ako Seeteufel, mala pásy, ktoré ale slúžili po pohyb po dne i po súši. Plavidlo nemalo byť ozbrojené, ale malo slúžiť na záchranné účely vo veľkých hĺbkach, až do 1000 metrov. Pohon mala zaisťovať dvojica elektromotorov, ktoré roztáčali dve lodné skrutky umiestnené v pohyblivých horizontálnych stabilizátoroch na bokoch. K zmene smeru slúžilo mohutné kormidlo v zadnej časti trupu. Jeden člen osádky sedel úplne vzadu a ovládal dlhú teleskopickú ruku vybavenú elektromagnetom pre ľahšiu manipuláciu s kovovými predmetmi a s mechanickým strižným zariadením. Pre osvetlenie prostredia hlboko pod vodou slúžili tri svetlomety. Stroj mal slúžiť na uvoľňovanie rôznych plavidiel alebo ponoriek alebo manipuláciu s kotvovým systémom podmorských mín. Presné technické parametre nie sú známe- mechanická ruka mala byť dlhá okolo 6 metrov, trup mal mať priemer približne 1,8 m a rozpätie stabilizátorov malo byť 4 m. Či bol vyrobený vôbec prototyp sa nevie.

Galériu k miniatúrnym ponorkám Seeteufel a Grundhai nájdete tu.

 

Moderné trpasličie ponorky

Operácie trpasličích ponoriek počas druhej svetovej vojny patria medzi najpozoruhodnejšie prípady hrdinstva a odvahy v histórii. V období po roku 1945 zaujímali miniatúrne ponorky rozporuplné miesto v bojových zostavách vojnových námorníctiev. Británia a USA mali po vojne záujem o vývoj tohto druhu plavidiel, ale rýchlo ho stratili. Trpasličie ponorky potom zaradili do svojej výzbroje námorníctva niektorých iných štátov, napríklad Juhoslávie, Kolumbie alebo Pakistanu, ale do nákupu miniponoriek investovala aj Severná Kórea, Líbya alebo Irán. Najväčším dodávateľom trpasličích ponoriek sa stalo ZSSR, resp. aj dnes ním je Rusko. USA sa po vlastných neúspechoch vo vývoji tohto typu zbraní preorientovalo na výrobu lietadlových lodí a veľkých ponoriek s jadrovým pohonom. Po skončení studenej vojny však začalo americké námorníctvo pracovať na Advanced SEAL Delivery System, ASDS („Vylepšený systém pre dopravu týmov SEAL“), čo je trpasličia ponorka pripomínajúca britské ponorky triedy X, ktorá prepravuje žabích mužov. Na podobný účel slúži aj Swimmer Delivery Vehicle, SDV („Plavidlo pre dopravu žabích mužov“), ktoré sa však skorej ponáša na britský Chariot alebo talianske Maiale. Nech už však sú materiálne zmeny trpasličích ponoriek akékoľvek, zásady ich nasadenia zostávajú prakticky rovnaké, s akými úspešne operovali Decima Mas.

Miniponorky majú na svojej strane mnoho výhod: moment prekvapenia, teda si môžu vybrať miesto a čas útoku. Druhá je neexistencia takmer žiadnych prístavných obranných zariadení, trámové uzávery ako zložka prístavnej obrany boli po roku 1945 úplne zrušené. Treťou výhodou je skutočnosť, že tieto plavidlá riadia nebojácni, odhodlaní a väčšinou aj dobre vycvičení muži, ktorí sú ochotní pre svoju misiu obetovať vlastný život. Nesmieme zabudnúť, že trpasličie ponorky sa dajú postaviť rýchlo a vo veľkých množstvách a ak majú dobre trénovanú posádku, dokážu spôsobiť veľké škody. Príkladom sú talianske a britské miniponorky, ktoré mali dobrú osádku a dosiahli významné úspechy, zatiaľ čo nemecké miniponorky so slabo vycvičenými operátormi dosiahli iba nepatrné úspechy. Je nutné si uvedomiť že skoro každá väčšia loď alebo ponorka môže byť upravená tak, aby mohla niesť trpasličiu ponorku. Tá je navyše ťažko zistiteľná.

Vývoj však stále napreduje a je veľmi pravdepodobné, že sa čoskoro dočkáme bezposádkových, robotických miniatúrnych ponoriek ktoré budú pripomínať samonavádzacie torpéda, ale budú mať svoje vlastné pasívne aj aktívne pátracie prístroje. Britská firma Scion vyvinula prostriedok Scion´s Patrolling Undersea Robot, SPUR („Hliadkový podhladinový robot firmy Spur“), Američania zasa experimentovali so Small Mobile Sensor Platform, SMSP („Malé pohyblivé senzorové plošiny“). Americká DARPA, Defence Advanced Research Projects Agency („Agentúra pre výskum pokročilých obranných projektov“) otestovala v roku 1990 plavidlá označené ako UUV, Undersea Unmanned Vehicle („Podhladinový čln bez posádky“). UUV mal byť vypúšťaný z materskej ponorky hladinových lodí, alebo priamo z pobrežia a môže vykonávať radu činností: detekcia mín, podhladinový prieskum, vyhľadávanie ponoriek. UUV je dlhé 11 metrov a má priemer 1 m.

Je nepochybné že s nástupom nových technológii sa trpasličie ponorky vrátia a budú predstavovať silu, s ktorou sa bude musieť počítať a proti ktorej je väčšina prístavov bezbranná.

Galériu k moderným trpasličím ponorkám nájdete tu.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Jmén Maiale

(Ruda, 17. 11. 2014 17:17)

Název Maiale podle knihy Záludné miniponorky vznikl tak, že jeden z prvních absolventů školy osádek poručík Luigi Durand de la Penne při výcviku poznamenal:"Jakápak ponorka. Já na tom sedím jak na praseti."

ponorky

(michal, 15. 4. 2011 18:15)

tie trpasličie ponorky sú úžasné nikdy by som si nemyslel ze take nieco naozaj existovalo