Choď na obsah Choď na menu
 


Messerschmitt Me 262

22. 9. 2009

Messerschmitt Me 262

História prvej v boji použitej prúdovej stíhačky, Messerschmitt Me 262 sa začala písať v roku 1938. Technické údaje z 15. decembra toho toku popisujú projekt P.1065 ako „rýchle stíhacie lietadlo pre nasadenie proti vzdušným cieľom“. Tento stroj mal byť poháňaný novým axiálnym prúdovým motorom, ktorý v tej dobe vyvíjala firma BMW. Vývoj však spomalili malé pokroky v nových technológiách prúdových motorov, o ktoré nemalo vrchné velenie záujem, pretože si myslelo, že Nemecko bude viesť rýchle vojny, ktoré dokáže vyhrať aj s vrtuľovými lietadlami. Medzi nich patril aj Hermann Göring, hlava Luftwaffe, ktorý vo februári 1940 urobil výrazný škrt cez rozpočet vývoju prúdových motorov, keď na nich dovolil pracovať len 35 inžinierom. Ďalšími odporcami boli generálmajor Adolf Galland, ktorý začal projekt podporovať až v neskorších fázach vojny po tom, čo si na Me 262 v roku 1943 osobne zalietal. Paradoxne, projekt nepodporoval ani riaditeľ firmy, Wilhelm Messerschmitt, ktorý chcel udržať stíhačku Bf 109 čo najdlhšie vo výrobe a zaviesť do nej aj plánovaný Me 209. Ďalšie spomalenie vývoja spôsobil v polovici roku 1943 Hitler, keď požadoval namiesto stíhačky rýchly bombardér. Nariadil výrobu verzie stíhacieho bombardéra Sturmvogel („Útočný vták“),čím pravdepodobne oddialil začiatok výroby stíhacej verzie Schwalbe. Albert Speer, terajší minister zbrojenia, vo svojich pamätiach hovorí, že Hitler blokoval výrobu stíhačky Me 262 a schválil ju až neskôr, začiatkom roku 1944 aj napriek tou, že prúdové lietadlo by malo byť omnoho efektívnejšie proti spojeneckým bombardérom, ktoré ničili nemecké mestá a vďaka vysokej rýchlosti by ho malo byť omnoho ťažšie zostreliť.

Napriek počiatočným nezdarom a odporu vyššieho velenia program pokračoval a prvé letové skúšky sa mohli začať už v apríli 1941. Avšak vtedy ešte neboli k dispozícii prúdové motory BMW 003 a tak bol pri prvom lete Me 262 V1, ktorý sa konal 18. apríla, použitý vrtuľový motor Jumo 210G namontovaný v nose lietadla. Po dodaní prúdových motorov BMW 003 boli tieto pohonné jednotky nainštalované pod krídla, vrtuľový motor  bol ponechaný ako bezpečnostná poistka pre prípad núdze, čo sa ukázalo byť veľmi múdre. Typ BMW 003 sa totiž prejavil ako veľmi nespoľahlivý, oba motory pri prvom lete s prúdovým pohonom zlyhali a stroj musel núdzovo pristáť práve s vrtuľovým motorom Junkers. Po ďalších skúšobných letoch padlo rozhodnutie nahradiť motory BMW sľubnejšími pohonnými jednotkami Junkers Jumo 004, s nimi bol prvý skúšobný let podniknutý 18. júla 1942 na prototype Me 262V3 v Leipheime, neďaleko Günzburgu, p Pilotoval Fritz Wendel. Prvý štart plnohodnotného Me 262 sa teda konal skoro 9 mesiacom pred prvým letom britskej prúdovej stíhačky Gloster Meteor. Avšak aj motory Jumo 004 trpeli problémami a ich dodávky sa oneskorovali. Veľkou nevýhodou bola krátka životnosť týchto motorov, prvé pohonné jednotky mali predpísanú životnosť 50 hodín, ale mnohé končili už pri 12 hodinách. Hlavným problémom boli lopatky turbín. Konštruktéri nemali žiadne skúsenosti s chovaním materiálov pri takých vysokých teplotách. Dochádzalo k deformáciám kovových častí, čo ovplyvňovalo celkovú životnosť motora. Tieto problémy by sa dali vyriešiť tak, že niektoré časti motora by boli vyrobené zo špeciálnych zliatin, na ich výrobu ale Nemecko nemalo dostatok vzácnych kovov. Ďalšou nevýhodou bola malá rýchlosť pri nižšom ťahu, ktorá pri vzlete a pristávaní robila lietadlo veľmi zraniteľným.

Na druhej strane, prúdové motory dávali lietadlu úžasnú rýchlosť viac než 900 km/h, výbornú stúpavosť a Me 262 dokázal bez väčších problémov letieť rýchlosťou okolo 500 km/h aj v prípade, že jeden motor vypadol, alebo bol poškodený. Me 262 mohol stráviť vo vzduchu 60-90 minút.

Pôvodne sa plánovalo vybaviť Me 262 dvojkolesovým podvozkom a pevným zadným kolesom a prvé prototypy (V1 až V4) ním aj boli vybavené. Ukázalo sa však, že s týmto podvozkom sa stroj na zemi veľmi ťažko ovláda a tak bol na piatom prototype nainštalovaný pevný trojkolesový podvozok s hlavným kolesom vpredu a Me 262 V6 už mal zaťahovací trojkolesový podvozok, čím sa problém vyriešil.

Projekt sa dlho netešil záujmu Luftwaffe, významný pokrok znamenal až let Adolfa Gallanda s Me 262 dňa 22. apríla 1943. Gallanda stroj zaujal a hneď začal vyjednávať o sériovej výrobe. Tá mala prebiehať od 30. júla v Regensburgu, ale kvôli spojeneckým náletom sa musela presunúť do Bavorska, kde znova nabehla 30. novembra 1943. Postupne sa výroba rozbehla v Obertraublingu, Leipheime a Neubergu. Avšak spojenecká vzdušná ofenzíva neustále komplikovala výrobný proces a preto sa produkcia začala presúvať do podzemných tovární ako B8 Bergkristall-Esche II v Rakúsku, koncentračnom tábore Gusen II alebo tuneli Engelberg pri Stuttgarte. Do konca vojny bolo vyrobených približne 1400 Me 262 rôznych verzií.

Obrázok

V apríli 1944 bolo založené Erprobungskommando 262 na letisku Lechfeld v Bavorsku pod vedením Wernera Thierfeldera. Tam mal prebiehať výcvik nových pilotov prúdových stíhačiek a ďalšie skúšky. V júli 1944 veliteľ Thierfelder zomrel a na jeho miesto nastúpil major Walter Nowotny. Podľa neho bolo Erprobungskommando 262 premenované na Kommando Nowotny.

26. júla 1944 poškodil Alfred Schreiber so svojím strojom Me 262A-1 spojenecké prieskumné lietadlo Mosquito. Jednalo sa o prvé vzdušné víťazstvo prúdového lietadla v dejinách letectva.

Skúšky v Lechfelde prebiehali pomaly, útoky na spojenecké bombardovacie zväzy sa objavovali len sporadicky. V auguste malo byť zostrelených 19 spojeneckých lietadiel pri strate 6 Me 262.

8. novembra 1944 sa Nowotny rozhodol vzlietnuť so svojím Me 262 proti formácii spojeneckých bombardérov, hoci rozkaz znel zostať na zemi. Vo vzduchu Nowotnému zlyhal jeden motor a potom ho zostrelili a Nowotny zahynul. Letka bola potom stiahnutá a bolo jej nariadené viac cvičiť bojovú taktiku.

Koncom roku 1944 bola sformovaná Jagdgeschwader 7 (JG 7), ktorá disponovala výlučne prúdovými stíhačkami Me 262. Medzitým bola ešte Kampfgeschwader 54 (KG 54) vybavená stíhacími bombardérmi Me 262A-2, viacmenej, táto jednotka však mala minimálny úspech a stratila behom dvoch týždňov až 12 lietadiel.

Jagdverband 44 (JV 44) bola ďalšia stíhacia jednotka vyzbrojená Me 262. Vola vytvorená vo februári 1945 Adolfom Gallandom, ktorý do nej posielal najlepších stíhacích pilotov z iných jednotiek, ktorí nemohli lietať kvôli nedostatku paliva.

V marci boli konečne jednotky používajúce Me 262 schopné podnikať masovejšie útoky na nepriateľské formácie.18. marca 1945 JG 7 zaútočila na formáciu 1221 bombardérov a 632 eskortných stíhačiek, pričom zostrelili 12 bombardérov a jednu stíhačku pri strate troch Me 262. hoci pomer strát a zostrelov bol slušný, zničili len minimum lietadiel z celej formácie.

Elitný útvar Jagdverband 44 (JV 44) bol ďalšou peruťou stíhačiek Me 262 vytvorenou vo februári 1945 generálporučíkom Adolfom Gallandom. Jednotka regrutovala najskúsenejších pilotov z jednotiek, ktoré pre nedostatok pohonných hmôt nemohli vzlietnuť. Do konca vojny zostrelila približne 47 spojeneckých lietadiel, najúspešnejší pilot bol Heinz Bär so 17 zostrelmi.

Letka nočných stíhačov Nachtjagdgeschwader 11 (NJG 11) sídliaca v okolí Berlína bola vybavená strojmi Me 262B-1a/U1, jednalo sa dvojmiestnu cvičnú verziu Me 262B-1 prerobenú na nočnú stíhačku vybavenú radarom FuG 218 Neptun. Táto letka zostrelila v prvých troch mesiacoch 13 lietadiel Mosquito nad Berlínom. Viacmenej, pri týchto zostreloch nebol väčšinou použitý radar, ale taktika Wilde Sau.

Najlepšími stíhacími pilotmi Me 262 boli Franz Schall so šestnástimi zostrelmi (6 bombardérov a 10 stíhačiek) a Heinrich Bär, taktiež so 16 zostrelmi. Najlepším však bol Kurt Welter, ktorý v noci zostrelil 25 lietadiel Mosquito a dva bombardéry a cez deň zostrelil ešte ďalšie 2 Mosquito. Hoci väčšina zostrelov prebehla bez použitia radaru, Welter testoval aj FuG 218 Neptun.

Vysoká rýchlosť stíhačiek Me 262 vyžadovala odlišnú taktiku napádania bombardérov, než boli čelné útoky, ktoré robili klasické piestové stíhačky. Me 262 sa mal priblížiť k bombardérom zhora a zozadu, potom sa strmhlavo vrhnúť na formáciu, strieľať a po klesnutí pod jej úroveň nabrať rýchlosť a opäť vystúpať a zahájiť paľbu. Palubný strelci spojeneckých bombardérov čoskoro zistili, že ich paľba je proti tak rýchlemu cieľu, ako Me 262, neúčinná. Nemci vybavili niektoré stíhačky gyroskopickými zameriavačmi EZ 42 a neriadenými raketami typu vzduch-vzduch R4M, čím sa palebná sila Me 262 výrazne zvýšila. Tieto zlepšenia sa ale začali používať až v posledných týždňoch vojny, takže nemohli mať na jej priebeh väčší vplyv.

Spojenci pomerne rýchlo vymysleli taktiku boja proti prúdovým stíhačkám. Eskortné stroje leteli nad formáciou bombardérov a keď sa objavili Me 262, zaútočili na ne za strmhlavého letu, aby zmenšili rozdiel v rýchlosti. Ďalšou metódou, ako zvýšiť rýchlosť bolo pridať do motora oxid dusičný, keď sa blížili Me 262. Najúčinnejšou stratégiou však bolo zaútočiť na vzlietajúce alebo pristávajúce stroje, pretože prúdový motor mal pri nízkych rýchlostiach slabý ťah. Spojenecké stíhačky preto často hliadkovali nad nemeckými letiskami. Hoci Luftwaffe odpovedala rozmiestnením protilietadlových diel a hliadkovaním vrtuľových stíhačiek Fw 190 a Ta 152 v okolí letísk, spojenecké stíhačky zostrelili touto taktikou množstvo strojov.

 

Verzie

Počas vývoja vzniklo skutočne pôsobivé množstvo variant.

Me 262A-0- 23 predsériových strojov poháňaných motormi Jumo 004B.

Me 262A-1a Schwalbe- sériovo vyrábaná stíhacia verzia vyzbrojená štvoricou kanónov MK 108 kalibru 30 mm namontovaných v nose.

Me 262A-1a/R1- verzia vybavená neriadenými raketami vzduch-vzduch R4M naomontovanými v závesoch pod krídlami.

Me 262A-1a/U1- táto verzia bola vyzbrojená dvoma kanónmi MG 151/20 kalibru 20 mm, 2 MK 103 kalibru 30 mm a párom MK 108 kalibru 30 mm, všetky namontované v nose. Vznikol len jeden prototyp.

Me 262A-1a/U2- verzia nočnej stíhačky vybavená radarom FuG 220 Lichtenstein SN-2 a anténou Hirschgeweih. Vznikol len jeden prototyp.

Me 262A-1a/U3- prieskumný variant vyrábaný v malých množstvách, vybavený dvoma fotoaparátmi Reihenbilder Rb 20/30 (niektoré stroje mali jeden fotoaparát Rb 20/20 a jeden Rb 75/30). niektoré lietadlá dostali aj jeden 30 mm kanón, ale väčšina zostala nevyzbrojená.

Me 262A-1a/U4- ťažký ničiteľ bombardérov vybavený kanónom MK 214 kalibru 50 mm (alebo   Bordkanone BK 5 ) namontovaným v nose. Vznikli dva prototypy.

Me 262A-1a/U5- ťažká stíhačka vyzbrojená šesticou kanónov MK 108.

Me 262A-1b- pokusná verzia vybavená motormi BMW 003. Vie sa o dvoch strojoch, ktoré určite existovali.

Me 262A-2a Sturmvogel- rýchly bombardér vyzbrojený párom kanónom MK 108.

Me 262A-2a/U1- taktiež rýchly bombardér, vybavený lepším zameriavačom. Vznikol len jeden prototyp.

Me 262A-2a/U2- dva prototypy s upraveným kokpitom.

Me 262A-3a- plánovaná verzia stíhacieho bombardéra.

Me 262A-4a- prieskumná verzia.

Me 262A-5a- konečná prieskumná verzia vyrábaná v malých počtoch na konci vojny.

Me 262B-1a- dvojmiestnacvičná verzia.

Me 262B-1a/U1- dvojmiestna cvičná verzia prestavaná na provizórnu nočnú stíhačku vybavenú radarom FuG 218 Neptun.

Me 262B-2- plánovaná verzia nočnej stíhačky.

Me 262C-1a- jeden prototyp prestavaný z Me 262A. Pohon tvoril okrem prúdových motorov aj jeden raketový motor Walter HWK 109-509 namontovaný v chvoste. Stroj vzlietol s kombinovaným prúdovým a raketovým pohon 27. februára 1945. Stroj mal prezývku Heimatschützer I („Ochranca vlasti I“).

Me 262C-2b- jeden prototyp prestavaný z Me 262A. Jednalo sa o stíhačku poháňanu zmiešanými motormi BMW 003R (prúdový motor BMW 003 s raketovým motorom BMW 718 nainštalovaným nad spaľovacou komorou prúdového motora). Stroj vzlietol s kombinovaným pohon len raz, 26. marca 1945. Stroj mal prezývku Heimatschützer II („Ochranca vlasti II“).

Me 262C-3a- plánovaný stroj so zmiešaným pohonom, pričom raketový motor bol umiestnený v gondole pod bruchom lietadla. Stroj mal prezývku Heimatschützer III („Ochranca vlasti III“).

Me 262D-1- plánovaná verzia, ktorá by niesla zbraň SG 500 Jagdfaust („Stíhacia päsť“).

Me 262E-1- plánovaná verzia vyzbrojená ťažkým kanónom.

Me 262E-2- plánovaná verzia vyzbrojená 48 kusmi rakiet R4M.

Me 262W- provizórna verzia poháňaná náporovými motormi.

 

Po vojne boli Me 262, podobne, ako väčšina ďalších pokročilých projektov, súčasťou vojenskej koristi ZSSR, USA a Veľkej Británie. Pri testoch sa ukázalo, že Me 262 je rýchlejší a lepšie vyzbrojený, než Gloster Meteor a z kokpitu má pilot lepší výhľad na strany a dozadu. Ne druhej strane však má kratší dosah. Pri porovnaní s americkým P-80 Shooting Star má Me 262 lepšiu stúpavosť, zrýchlenie a je rýchlejší. Američania testovali aj neozbrojenú prieskumnú verziu Me 262A-1a/U3. Stroje boli testované aj v Sovietskom Zväze.

Československé letecké firmy pokračovali vo výrobe jednomiestnej stíhačky Avia S-92 a dvojmiestnej CS-92, ktoré vychádzali z Me 262. do služby vstúpili v roku 1947 a definitívne vyradené boli až v roku 1957. obe verzie sú vystavené v múzeu Kbely v Prahe.

Ďalšie stroje sú vystavené v múzeách po celom svete: Me 262A je vystavený v Deutsches Museum v Mníchove, jeden Me 262A-1 sa nachádza v Luftwaffenmuseum der Bundeswehr, ďalší Me 262A-1 môžeme vidieť v National Museum of the United States Air Force, jeden Me 262A-1a/U3 vlastní Paul Allen vo svojej zbierke zaujímavých lietadiel, Me 262A-1a vlastní aj Smithsonian Institution, Me 262A-2a sa nachádza v RAF Museum v Británii, ďalší Me 262A-2a sa nachádza v Australian War Memorial, Me 262B-1a/U1 je vystavený v South African National War Museum v Johannesburgu v Juhoafrickej republike a posledný Me 262B-1a sa nachádza v Naval Air Station Joint Reserve Base Willow Grove.

Galériu k Me 262 nájdete tu.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.