Choď na obsah Choď na menu
 


Lietadlá s kolmým štartom a pristátím

22. 9. 2009

Lietadlá s kolmým štartom a pristátím

Skratka VTOL znamená Vertical Take-Off and Landing, teda kolmý štart a pristávanie. Do tejto kategórie sa dlho počítali iba vrtuľníky, funkčné lietadlá s kolmým štartom a pristávaním prišli až po roku 1957, keď vzlietlo prvé takéto lietadlo, britský Short SC.1. To ale neznamená, že už predtým nevznikali mnohé zaujímavé projekty.

 

Nemecko

V roku 1944 už bolo jasné, že nacistické Nemecko nie je schopné chrániť svoje územie pred leteckými útokmi konvenčnými prostriedkami. Cieľmi bombardérov sa čoraz častejšie stávali aj letiská, odkiaľ štartovali stíhacie lietadlá na obranu Tretej ríše. Závažnosť situácie si vyžadovala, aby boli do boja nasadené zbrane, ktoré na prevádzku nepotrebujú letiská, vďaka vysokej rýchlosti sú schopné viazať a eliminovať formácie nepriateľských bombardérov a dokážu ubrániť kľúčové priemyselné a vojenské objekty. Keďže v tomto období už boli zdroje pre priemysel značne obmedzené, vojenské velenie v rámci vyhlásenej súťaže vytýčilo nasledujúce vojenské kritériá: nízke výrobné náklady, malé rozmery, jednoduchá konštrukcia, schopnosť vertikálneho štartu, rýchla reakčná schopnosť (t.j. aby po vyhlásení poplachu mohol stroj vzlietnuť v najkratšom možnom čase) a dostačujúca výzbroj.

 

Focke-Wulf „Triebflügel“

Focke-Wulf Triebflügel (,,Hnacie krídlo“) alebo Triebflügeljäger (,,Stíhačka poháňaná krídlom“)  bol veľmi odvážny projekt stíhačky s kolmým štartom a pristátím, technický unikát, ak nie jeden z najambicióznejších projektov svojej doby. Návrh podobný Triebflüglu vznikol už v roku 1938, keď inžinier firmy Siemens, Otto Muck navrhol koleoptéru- rýchle lietadlo s možnosťou kolmého štartu, ktoré nemalo normálne krídla, ale namiesto nich okolo trupu rotovala prstencová nosná plocha. Tento projekt sa zrejme stal inšpiráciou pre profesora Kurta Tanka pracujúceho pre spoločnosť Focke-Wulf Flugzeugbau, ktorý sa rozhodol vytvoriť ďalšiu koleoptéru. Projekt Triebflügel vznikol v septembri 1944 a jeho cieľom bolo vytvoriť stíhačku, ktorá by pred spojeneckými náletmi chránila strategické objekty, v ktorých blízkosti by sa nenachádzali vzletové dráhy. Na projekte sa okrem Kurta Tanka podieľal aj Dr. Ing. Heinz von Halem.

Dizajn bol veľmi neobvyklý. Stroj mal tvar rakety a štartoval z chvosta. Poháňali ho tri rotujúce krídla umiestnené za kokpitom, ktoré sa otáčali okolo trupu na prstenci ako veľká vrtuľa. Na konci každého krídla bol jeden náporový motor navrhnutý Ottom Pabstom. Stoj štartoval podobne, ako vírnik. pri štarte vrtule roztočili 3 pomocné rakety na kvapalné palivo Walter alebo tri pomocné vedľajšie motory Walter 109-501, hlavné motory sa naštartovali až potom- stroj stúpal kolmo. Výšku pilot reguloval zmenami rýchlosti otáčania krídel okolo trupu a smer určoval s pomocou štyroch chvostových plôch. Keď pilot nabral dostatočnú výšku, stroj sa vyrovnal do vodorovnej polohy. Pri pristávaní pilot spomalil, aby sa trup dostal do vertikálnej polohy a potom pomaly znižoval rýchlosť otáčania krídel, aby stroj začal klesať. Jednalo sa o náročný manéver, pretože pilot pri klesaní nevidel na zem. Rotujúce krídla taktiež zhoršovali výhľad do bokov. Pilotná kabína sa nachádzala úplne vpredu a pilot riadil lietadlo v sediacej polohe. Podvozok tvorilo jedno veľké koleso na konci trupu a 4 menšie na rozťažných podperách, ktoré sa vysúvali z chvostových plôch.

Obrázok

 

 

 

Focke-Wulf Triebflügel mal dosahovať najvyššiu rýchlosť až 1000 km/h, na dĺžku mal merať 9,15m a rozpätie krídel malo činiť 11,5 m. Hlavnú výzbroj mali tvoriť dva kanóny MK 103 kalibru 30 mm doplnené dvoma kanónmi MG 151 kalibru 20 mm.

Vývoj tejto unikátnej stíhačky bol prerušený kvôli nákladnosti projektu a kvôli náročným materiálom, ktorých Nemci nemali koncom roku 1944 príliš veľa, takže projekt sa dostal len do štádia testov v aerodynamickom tuneli. Najväčšie prednosti tohto lietadla popri vysokej rýchlosti predstavovali zásluhou mohutných riadiacich plôch fungujúcich ako vrtuľa najmä vynikajúce manévrovacie schopnosti a účinná výzbroj.

Galériu k Fw Triebflügel nájdete tu.

 

Focke-Wulf „Rochen“

O tomto projekte lietadla s kolmým štartom a pristátím je len veľmi málo informácii. Lietadlo sa skladalo z tanierovitého trupu s dutou strednou časťou, kde boli umiestnené dve protismerne točiace sa vrtule, takže stroj nemal problémy, ktoré majú s točivou silo vrtuľníky. Pri štarte, pristávaní a nízkej rýchlosti sa na spodnej časti stroja otvorili žalúzie a ťah vrtúľ umožňoval stroju kolmo štartovať, pristávať alebo visieť vo vzduchu. Ak by došlo k výpadku motora, žalúzie sa mohli zavrieť a pilot by sa mohol pokúsiť kĺzavým letom núdzovo pristáť. Pri rýchlom lete sa zapli dva prúdové motory zapustené v trupe, ktorými sa zároveň ovládalo aj zatáčanie. Vrtule v strede mal poháňať turbohriadeľový motor, (Turbo-schaft) navrhnutý profesorom Heinrichom Fockem, ktorý sa vo vrtuľníkoch používa dodnes. Podvozok bol veľmi jednoduchý, pozostávajúci z dvoch hlavných nôh na bokoch trupu a jedného pomocného kolieska v zadnej časti. Stroj mal len jedného pilota sediaceho v presklenej kabíne vytŕčajúcej z trupu v prednej časti stroja.

Obrázok

 

Galériu k Fw Rochen nájdete tu.

 

Heinkel „Wespe“

Návrh stíhačky s kolmým štartom a pristátím Heinkel Wespe (,,Osa“) vznikol koncom roku 1944 v pobočke firmy Heinkel vo Viedni. Táto koleoptéra pri štarte používala prúdový motor, ale potom sa roztočila 6-listá vrtuľa poháňaná v trupe zabudovaným turbovrtuľovým motorom HeS 021 (kombinovaná verzia vrtuľového motora a prúdového motora HeS 011), ktorá umiestnená zhruba v strede lietadla a rotovala okolo trupu. Otovor pre prívod vzduchu do motora bol pod pilotnou kabínou v nose lietadla. Stroj mal kruhové krídlo, ktoré zakrývalo vrtuľu a vytváralo akýsi ,,veterný tunel“. Z konca trupu vychádzali malé riadiace plochy zakončené zalomenými krídlami. Zaťahovací trojkolesový podvozok bol umiestnený na konci týchto plôch. Pilot sedel v klasickej pozícii v pilotnej kabíne umiestnenej vpredu, pod ktorou mali byť namontované dva kanóny MK 108 kalibru 30 mm. Heinkel Wespe mal dosiahnuť maximálnu rýchlosť 800 km/h, mal byť dlhý 6,2 m a rozpätie krídle malo byť 5m.

Projekt sa nedostal ani do prototypovej fázy, nielen kvôli ukončeniu vojny, ale aj kvôli tomu, že bola vyvíjaná ďalšia podobná stíhačka- Heinkel Lerche.

Obrázok

 

 

Heinkel „Lerche II“ 

Heinkel Lerche II (,,Škovránok II“; o projekte Lerche I, ak vôbec existoval, sa nezachovali žiadne dokumenty) bol návrh stíhačky a stíhacieho bombardéra s kolmým štartom a pristátím založený na skoršom projekte Heinkel Wespe. Inžinier firmy Heinkel Reiniger pracoval vo Viedni na upravenej verzii Wespe od 25. februára 1945 do 8. marca 1945. Jednalo sa o návrh koleoptéry, ktorá štartovala a pristávala na chvoste, ale za normálneho letu bola vo vodorovnej pozícii. Pilotná kabína sa nachádzala v nose lietadla, pilot v nej ležal na bruchu. Pohon zabezpečoval motor Daimler Benz DB 605D, ktorý roztáčal dve vrtule rotujúce v protismere, okolo ktorých sa nachádzalo prstencové krídlo. Výzbroj tvorili dva kanóny MK 108 kalibru 30 mm.

Vďaka koncu vojny zostal projekt len na papieri. Koncepcia prstencového krídla bola vtedy novátorská a tak by sa konštruktéri museli vyrovnať s mnohými problémami, najmä ovládaním a náročnou výrobou, ktoré by projekt spravili veľmi nepraktickým.

Obrázok

 

Galériu k He Lerche II a He Wespe nájdete tu.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.