Focke-Wulf Ta 183
Focke-Wulf Ta 183 „Huckebein“
Koncom roku 1942 začal tím inžiniera Hansa Multhoppa, ktorý robil pre spoločnosť Focke-Wulf, pracovať na návrhu novej prúdovej stíhačky. Vývoj v roku 1945 vyústil do návrhu s prezývkou Huckebein (kreslený havran, ktorý robí ostatným zle), oficiálne označenie bolo Projekt V (niektoré zdroje však uvádzajú Projekt VI) alebo Návrh II. Konečný názov však znel Focke-Wulf Ta 183.
Začiatkom roku 1945 musela Luftwaffe čeliť spojeneckým prúdovým stíhačkám Gloster Meteor a tak bol (konečne) v rámci Jägernotprogramm („Núdzový program stíhačky“) zastavený vývoj bombardérov a stíhacích bombardérov, aby sa všetko úsilie sústredilo na vývoj nových prúdových stíhačiek, ktoré by nahradili stroje Messerschmitt Me 262 a Heinkel He 162. Vznikla tak rada návrhov rôznych pokročilých prúdových lietadiel (niektoré už mali byť dokonca nadzvukové) so šípovitými krídlami, do ktorej patrí aj Ta 183.
Stroj mal byť poháňaný vylepšenými prúdovými motormi Heinkel HeS 011, ale pri prvých prototypoch sa mali použiť motory Junkers Jumo 004B. Uvažovalo sa aj o používaní pomocných štartovacích raketových motorov s dobou horenia 200 sekúnd, ktoré by boli namontované pod krídlami.
Ta 183 mal krátky valcovitý trup dlhý 9,2 metra s otvorom pre prívod vzduchu v nose, bol to stredoplošník s tenkými krídlami, ktoré mali šípovitosť 40°. rozpätie krídel činilo rovných 10 m Pôvodný návrh počítal s použitím chvosta v tvare T s pozoruhodne dlhým vertikálnym stabilizátorom a zdanlivo poddimenzovaným horizontálnym stabilizátorom. Vertikálne chvostové plochy mali šípovitisť 60° a horizontálne mali tvar písmena V.
Pilot sedel v jednomiestnej pretlakovej kabíne, ktorá mala tvar bubliny, takže mal výborný výhľad na všetky strany. Hlavnú výzbroj mali tvoriť 4 kanóny MK 108 kalibru 30 mm umiestnené okolo otvoru pre prívod vzduchu. Stroj mohol taktiež niesť 500 kg bômb alebo fotoaparát
Multhoppov tím vytvoril aj upravenú verziu Návrhu II, Návrh III (aký stroj nesie označenie Design I nie je známe), ktorý mal, okrem iných menších zmien, upravený podvozok, krídla mali menšiu šípovitosť- 32° a kokpit bol posunutý viac dozadu. Došlo taktiež k úpravám chvosta, horizontálne chvostové plochy boli posunuté nižšie. Výzbroj tejto verzie tvorili dva kanóny MK 108. Návrh III už vyzeral „konvenčnejšie“, ale bola kratšia.
27. februára 1945 bolo na porade najvyššieho velenia Luftwaffe rozhodnuté, že Ta 183 nebude vyrábaný a hlavnou prioritou sa stal stroj Junkers EF128. Avšak neskôr, na stretnutí v Bad Eilsene, bol pre výrobu predsa len zvolený Ta 183. vtedy sa do projektu zapojil Kurt Tank. Bolo objednaných 16 prototypov. Prvé tri mali byť poháňané motormi Jumo 004B, prototypy V4 až V14 mali tvoriť nultú sériu a posledné dva mali byť použité pri statických testoch. Prvý let Ta 183 bol naplánovaný na koniec mája alebo začiatok júna 1945 a plánovalo sa skúšať obe verzie (Návrh II aj III). Sériová výroba sa mala začať v októbri 1945 a plánovalo sa vyrábať 300 kusov mesačne. Avšak v apríli boli továrne Focke-Wulf obsadené spojeneckými vojakmi. Dovtedy vznikli iba makety pre testy vo veternom tuneli. Stroj mal dosiahnuť najvyššiu rýchlosť približne 1000 km/h.
Niektoré zdroje uvádzajú, že sovietska stíhačka MiG-15 bol minimálne inšpirovaný Ta 183, pretože sovietom padli do rúk plány stroja. V skutočnosti sú si tieto dva stroje podobné iba navonok (podobný tvar trupu a kokpitu, chvostové plochy, otvor pre prívod vzduchu v nose a výzbroj okolo neho), pretože MiG-15 má iné vnútorné usporiadanie. Ostatne, podobne, ako Ta 183 vyzerali aj ďalšie stroje: Republic F-84/F či francúzsky Dassault Ouragan a Mystèrie. Detailný popis vývoja stíhačky MiG-15 bol publikovaný ruským historikom Yefim Gordonom, v ktorom vyvracia akékoľvek spojenia s Ta 183 a ukazuje, že MiG-15 bol úplne iný návrh. MiG-15 má šípovité krídla preto, lebo sovietski konštruktéri sa chceli odlíšiť od západných dizajnov.
Na druhej strane, stíhačku IAe Pulqui II možno nazývať skutočným pokračovateľom Ta 183. Po vojne totiž Kurt Tank emigroval do Argentíny, kde vývoj pokračoval. Avšak nový stroj bol z neznámych dôvodov hornoplošník, čo viedlo k problémom pri lete v strmom uhle. Tieto problémy však boli riešiteľné a tak sa plánovalo postaviť upravenú verziu. Viacmenej, finančná kríza v roku 1953 a pád diktátora Juana Peróna v roku 1955 znamenali definitívny koniec projektu.
Po skončení vojny bol Multhopp v rámci operácie Paperclip prevezený do USA, kde pokračoval vo vývoji lietadiel. Výsledkom jeho práce boli stroje so šípovitými krídlami F-84 a F-86.
Ďalšie lietadlo ovplyvnené Ta 183 bol švédsky SAAB Tunnan. Inžinieri z firmy SAAB sa dostali k dokumentácii nemeckých projektov lietadiel so šípovitými krídlami vďaka Švajčiarom. Vďaka nim sa podarilo vytvoriť výborný stroj SAAB Tunnan, ktorý dobyl svet a slúžil až do 70. rokov.
Galériu k Fw Ta 183 nájdete tu.