Choď na obsah Choď na menu
 


Dornier Do 335

22. 9. 2009

Dornier Do 335 „Pfeil“

Dornier Do 335 Pfeil („Šíp“) bol veľmi zaujímavý návrh ťažkej stíhačky. Jej výkony boli omnoho lepšie, ako pri iných dvojmotorových stíhačkách, vďaka unikátnemu tandemovému usporiadaniu motorov. Luftwaffe sa ich snažila zaradiť do výzbroje, ale kvôli problémom s dodávkami motorov k tomu nikdy nedošlo.

Pôvod tohto lietadla sa dá vystopovať až obdobia krátko po prvej svetovej vojne, keď Claudius Dornier navrhol množstvo hydroplánov poháňaných motormi v tandeme ako napríklad Dornier Do J a Do X. Toto usporiadanie motorov malo niekoľko výhod. Keďže motory v tandeme na seba tak povediac „nadväzujú“- jeden z nich pôsobí ako ťažný a druhý ako tlačný, možno dosiahnuť vyššej rýchlosti, lietadlo má lepšie ťažisko a pri poruche jedného motora nehrozí taký silný krútiaci moment. Lietadlo sa taktiež lepšie ovláda a má menší čelný odpor. Aby sa zadná vrtuľa chránila pred nárazom o pri zlom pristávaní alebo vzlete, bol stroj vybavený krížovými chvostovými plochami.

V roku 1939 pracovala firma Dornier na návrhu rýchleho bombardéra s vrtuľami v tandeme označeného P.59. Aby si Dornier overil schopnosti lietadla s tlačnými vrtuľami umiestnenými ďalej od motora a otáčané dlhými hriadeľmi, poveril Ulricha Hutera stavbou skúšobného lietadla, neskôr pomenovaného Göppingen Gö 9. Tento stroj bola v podstate upravená verzia stroja Dornier Do 17 poháňaná motorom Hirth HM 60 umiestnený približne v strede trupu, pri krídlach. Ďalšou novinkou bol výbežok na chvoste, ktorý mal dole koleso a to zabraňovalo zadnej vrtuli, aby sa pri štarte alebo pristávaní dotkla zeme.

Letové testy sa začali začiatkom roku 1940, najprv sa skúšali iba makety ťahané inými lietadlami, neskôr aj s vlastným pohonom. Výsledky potvrdili, že Dornierov nápad je dobrý a práce pokračovali.

Avšak začiatkom roku 1940 nariadil Hermann Göring zastaviť všetky projekty, ktoré by nebolo možné dokončiť do jedného roka a tak bol zrušený aj projekt P.59.

V máji 1942 bola vyhlásená súťaž o jednomiestny rýchly bombardér, do ktorej sa firma Dornier zapojila so zlepšeným projektom P.231 a vyhrala. Projekt bol pomenovaný Dornier Do 335. Na jeseň bolo Dornierovi povedané, že Do 335 má byť prestavaný na viacúčelovú stíhačku, nie bombardér, čo viedlo k úpravám, zdržalo vývoj a dodanie prvého prototypu. Do 335 V1 vzlietol až v októbri 1943, poháňaný motormi Daimler Benz DB 603A. Skúšobní piloti boli prekvapení dobrými letovými vlastnosťami tohto stroja, ale sťažovali sa na horší výhľad smerom dozadu a slabý podvozok. Pri ďalších prototypoch V2 a V3 bol upravený chladič a podvozok a do pilotnej kabíny boli namontované malé zrkadlá, vďaka ktorým pilot videl lepšie dozadu.

23. mája 1944 dostal Do 335 vysokú prioritu vďaka Jägernotprogramm („Núdzový program stíhačky“) , týmto sa v Nemecku zastavil vývoj a výroba všetkých bombardérov s výnimkou Arado Ar 234, Junkers Ju 287 a Heinkel He 343 a všetko úsilie malo byť sústredené na vývoj obranných stíhačiek) a tak bolo v záujme Nemecka dostať Do 335 čo najskôr do výroby. Tá mala prebiehať v meste Manzel, ale spojenecký nálet zničil tamojšiu továreň a tak bol vybraný Oberpfaffenhofen. Toto rozhodnutie padlo v čase, keď bolo zrušených mnoho ďalších projektov stíhačiek, aby uvoľnili výrobné kapacity. Medzi nimi bol aj návrh Heinkel He 219, ktorý mal uvoľniť miesto práve Do 335, ale Ernst Heinkel rozhodnutie čiastočne ignoroval a stále odkladal ukončenie svojho projektu.

Aj napriek zdržaniu bolo ešte v máji dodaných na testovanie prvých desať strojov označených ako Do 335A-0. Koncom roku 1944 sa začala výroba prvej verzie, Do 335A-1, ktorá bola prakticky totožná s A-0, ale poháňali ju výkonnejšie motory Daimler Benz DB 603E a pod krídlami mal závesníky na bomby, ďalšiu obrannú výzbroj alebo prídavné odhadzovacie palivové nádrže. Normálne výzbroj tvoril jeden kanón MK 103 kalibru 30 mm a dva MG 151 kalibru 20 mm. Rozpätie krídel činilo 13,8 dĺžka 13,85 metra. S maximálnou rýchlosťou 763 km/h vo výške 6500 m a výbornými letovými vlastnosťami prekonával všetky spojenecké stíhačky. Dokonca aj s jedným motorom dokázal vytiahnuť okolo 560 km/h.

Obrázok

 

 

 

Dodávky prvých Do 335A-1 začali v januári 1945 a keď spojenecké vojská dosiahli továrne v Oberpfaffenhofene, našli 11 strojov Do 335A-1 a dva cvičné Do 335A-12.

K bojovému použitiu podľa všetkého nikdy nedošlo, ale francúzsky pilot Pierre Clostermann opisuje svoje stretnutie s jedným strojom Do 335 nad severným Nemeckom. Do 335 letel najvyššou rýchlosťou nízko nad zemou. Keď pilot zbadal spojenecké stíhačky, rýchlo zmenil smer, aby unikol. Hoci letel Clostermann najvyššou rýchlosťou, akú bol schopný jeho stroj vyvinúť, nedokázal Do 335 dohnať a zostreliť.

Okrem Verzii A-0, A-1 a cvičnej A-12 vzniklo ešte niekoľko ďalších: Do 435, dvojmiestny nočný stíhač, Do 535 poháňaný prúdovými motormi a Do 635- prieskumná verzia s dlhým doletom. Žiadna z nich neopustila rysovacie dosky.

Dodnes sa zachoval iba jeden Do 335. ten bol spolu s ešte jedným kusom prevezený do USA na testovanie. Osud druhého stroja je neznámy, zachovaný kus je vystavený v National Air & Space Museum v USA, spolu s Arado Ar 234 Blitz a Heinkel He 219 Uhu. O výborných schopnostiach Do 335 vypovedá aj fakt, že keď boli stroje eskortované spojeneckými stíhačkymi P-51 z letiska Oberwiesenfeld do Chbougu vo Francúzsku, kde sa mali nalodiť, Do 335 bez problémov „unikol“ a pristál v Chebourgu o 45 minút skôr, než eskortné stíhačky.

Ak by bol Do 335 nasadený proti spojeneckým bombardérom vo väčších skupinách, je pravdepodobné, že by sa stal veľkou hrozbou. Na druhej strane, posledné mesiace druhej svetovej vojny znamenali úsvit tryskového veku a je pravdepodobné, že Do 335 by bol prekonaný ďalšími strojmi na nemeckej aj spojeneckej strane.

Galériu Do 335 nájdete tu.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.