Choď na obsah Choď na menu
 


Nukleárne tanky

22. 11. 2009

Tanky s nukleárnym pohonom

Atómové elektrárne predstavujú dôležitú súčasť energetickej sústavy mnohých krajín a všetko nasvedčuje tomu, že ich význam porastie. Zvláštnosťou nie sú ani jadrové reaktory na palubách lietadlových lodí či ponoriek. Ale v dobách keď jadrová energia iba prichádzala na scénu, vyvolala na oboch stranách Atlantiku niečo, čo možno nazvať priam „nukleárnym šialenstvom“. 50. roky minulého storočia predstavovali vrchol studenej vojny a obe superveľmoci vyvíjali nové zbrane, ktoré im mali v prípade reálneho konfliktu priniesli konečné víťazstvo. S nukleárnou energiou sa v tej dobe počítalo ako pohonom rôznych dopravných prostriedkov. Ako je známe, napokon sa presadila iba pre pohon lodí a ponoriek, ale uvažovalo sa aj o použití energie jadra taktiež pre lietadlá a pozemné vozidlá. Dôkazom toho sú americké projekty „nukleárnych tankov“.

Vízia jadrového pohonu lietadiel či vozidiel vlastne nie je až taká absurdná, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Kedysi sa jej realizácia považovala za veľmi pravdepodobnú. Dôvody boli v podstate rovnaké v porovnaní s tými, ktoré stáli za zahájením vývoja jadrového pohonu námorných plavidiel. Na prvom mieste to bol v prvom rade neobmedzený dosah, ďalej pomerne vysoký výkon a nezávislosť na fosílnych palivách (ktorých dodávky sa v prípade dlhotrvajúceho konfliktu mohli stať problematické). Medzi hlavné problémy patrilo nebezpečenstvo rádioaktívneho žiarenia, veľké rozmery a hmotnosť reaktoru a vysoká cena zariadenia. Americká armáda, námorníctvo aj letectvo došli k záveru, že prednosti prevažujú nad nevýhodami a pustili sa do vývoja nukleárneho pohonu. Armáde najprv nešlo o pohon vozidiel, ale skôr o reaktory schopné dodávať energiu vojenským základniam v zahraničí. S týmto cieľom bol v roku 1952 stredisku jadrového výskumu v Oak Ridge zadaný vývoj reaktoru APR (Army Package Power Reactor). Mal generovať 10 MW tepla, respektíve s parnými generátormi 2 MW elektriny. Prototyp bol skúšaný od marca 1957 a požiadavky v podstate splnil, dodával 1,855 MW elektriny a s náplňou uránu o rozmeroch bežného barelu mohol pracovať 18 mesiacov. Ďalšie typy podobných reaktorov boli skúmané od roku 1954 v rámci projektu ANPP (Army Nuclear Power Program) a čoskoro bolo jasné, že mobilný reaktor neznamená väčší technologický problém. Potom už chýbal len krôčik k nukleárnemu pohonu vozidiel.


Tracked Vehicle 1

Návrhy „atómových tankov“ sa zrodili ako súčasť širších snáh americkej armády vytvoriť nový tank, ktorý by nahradil obrnencov série Patton (M47, M48 a M60). Výsledkom sa neskôr stal problematický nemecko-americký projekt MBT70, po ktorého neúspechu bol vytvorený známy M1 Abrams. To však bola v 50. rokoch vzdialená budúcnosť a pri hľadaní koncepcie nového tanku sa objavovali najrôznejšie bizarné návrhy. Ich zhodnotenie mala zabezpečiť séria konferencií, ktoré od marca 1952 sponzorovala armádna zbrojovka Detroit Arsenal pod označením Operation Questionmark („Operácia Dotazník“). Na treťom stretnutí tohto druhu (Questionmark III), ktoré sa uskutočnilo v júni 1954 bol predstavený pôsobivý model tanku s názvom Tracked Vehicle 1, TV-1 („Pásové vozidlo 1“). jednalo sa o štúdiu ťažkého vozidla s hmotnosťou približne 70 ton, chráneného pancierom silným 35,5 cm a vyzbrojeného kanónom T140 kalibru 105 mm a troma guľometmi v menších otočných vežičkách. Ako pohon mal slúžiť jadrový reaktor so vzduchovým cyklom, ktorý by ohrievalo jadro reaktoru alebo tepelný výmenník- tento systém bol plánovaný aj pre prúdové a turbovrtuľové motory veľkých lietadiel. Reaktor uprostred korby tanku TV-1 mohol zaistiť vytrvalosť 500 hodín. Posádku malo tvoriť 5 mužov, pričom traja mali pracovať vo veži, štvrtý pri zásobe munície v zadnej časti korby a piaty, vodič, v prednej časti korby.

Obrázok

 


Štúdia Rex R-32

Ďalšou iniciatívou smerujúcou do budúcnosti bol projekt ASTRON, ktorý zahájil Ordnance Technical Committee („Technický výbor pre vyzbrojovanie“) 24. apríla 1953. V rámci neho mali americké zbrojovky predstavovať svoje návrhy perspektívnych tankov. Ordnance Tank Automotive Command, OTAC („Armádne velenie tankovej výzbroje“) navrhlo okrem iného radu štúdií s kódovým označením Rex. Väčšina variant mala spoločné základné usporiadanie, ktoré počítalo s trojčlennou osádkou (včetne vodiča) umiestnenou vo veži. Výzbroj mal tvoriť kanón T208 kalibru 90 mm s čiastočne automatizovaným nabíjaním a dvojica guľometov kalibru 7,62 mm, z ktorých prvý bol namontovaný vo veži ako koaxiálny a druhý sa mal nachádzať v malej otočnej vežičke. Postupne vzniklo takmer 40 rôznych návrhov obrnencov Rex, z ktorých boli niektoré prevedené v auguste 1955 na konferencii Questionmark IV. Medzi nimi bol aj projekt tanku s jadrovým pohonom R-32. Predpokladaná bojová hmotnosť bola 50 ton a celková dĺžka približne 5,6 m. Čelo tanku mal chrániť pancier s hrúbkou 12 cm sklonený pod uhlo 60°. v prednej časti korby sa mal nachádzať tlakový reaktor s vodným cyklom, teda ohrevom vodnej pary, ktorá by roztáčala parnú turbínu. Vďaka tomu by dosah stroja činil až 6400 km!

Obrázok

 


Chrysler TV-8

TV-1 zostal iba na úrovni malého modelu a R-32 neopustil rysovacie dosky, ale ďalší projekt tanku s nukleárnym pohon sa dostal až do štádia makety v skutočnej veľkosti. Jednalo sa o vozidlo TV-8, ktoré júni 1955 prezentovala spoločnosť Chrysler. Už na prvý pohľad bolo toto vozidlo netradičné. Riadilo sa totiž koncepciou „všetko vo veži“ a tak z celkovej hmotnosti 25 ton mal iba 10 ton tvoriť podvozok a 15 ton by pripadlo na vežu. V tej mala byť umiestnená všetka výzbroj, celá osádka, ako aj pohon. Veža a podvozok sa mali od seba dať oddeliť, aby ich bolo možné prepravovať samostatne. Hlavnú výzbroj tvoril kanón T208 kalibru 90 m, s hydraulickým nabíjaním a muníciou uloženou v zadnej časti veže. Doplnková výzbroj sa skladala z dvoch koaxiálnych guľometov kalibru 7,62 mm a diaľkovo ovládaného guľometu kalibru 12,7 mm na veži. Osádku mali tvoriť štyria muži.

Obrázok

 

Ďalším zaujímavým prvkom bola pohonná sústava založená na elektrickom prenose výkonu, čo bol vzhľadom na umiestnenie primárneho zdroja energie vo veži v podstate nutné. Zdroj bol prepojený s generátorom, ktorý produkoval elektrinu pre dva elektromotory v prednej časti korby, ktoré poháňali dve hnacie kolesá pásov širokých 71 cm. V prvej fáze vývoja sa plánovalo ako primárny zdroj použiť vidlicový osemvalec s výkonom približne 220 kW, ale v neskorších verziách sa počítalo s turbínami. Najprv to mala byť bežná plynová turbína, potom parná turbína s ohrievačom pary spaľujúcim fosílne palivá a napokon sa dospelo k tomu, že paru má ohrievať jadrový reaktor.

TV-8 bol ďalej pozoruhodný svojou obojživelnosťou, ktorú zabezpečoval zvláštny tvar veže s medzivrstvou vzduchu, ktorá okrem toho, že vytvorila dostatočný výtlak, aby stroj mohol plávať, obmedzovala účinky kumulatívnych hlavíc. Vo vode mal pohon zabezpečovať vodomet v spodnej časti veže. TV-8 mal byť približne 8,94 metra, široký 3,4 m vysoký a 2,92 m vysoký. Armáda ale nakoniec usúdila, aj cez množstvo výhod, že náklady na vývoj neodpovedali výsledkom a preto projekt zamietla.


V roku 1959 sa ešte objavila štúdia, ktorá zvažovala možnosť stavby pokusnej „jadrovej verzie“ ťažkého tanku M103. Z vozidla mala byť odmontovaná veža, na ktorej miesto bol umiestnený jadrový reaktor, ale ani tento nápad sa nerealizoval. Postupne totiž začínalo byť jasné, že pojazdný jadrový zdroj v ťažkom vozidle je jedna vec, ale inštalácia takéhoto zdroja do tanku je vec druhá. Reaktor v tanku by pravdepodobne nemohol mať adekvátne tienenie, čo by pre posádku znamenalo vystavenie sa nebezpečnému žiareniu. Pravdou však je, že až do ukončenia projektu ANPP v roku 1974 sa občas objavovali návrhy nepriameho využitia jadrovej energie pre pohon vozidiel. Napríklad generálmajor James B. Lampert, ktorý projekt ANPP viedol, v roku 1963 publikoval štúdiu The Nuclear Powered Field Army of the 1970´s, v ktorej navrhol použiť pojazdné atómové generátory ako zdroje elektriny, s ktorej pomocou by sa z vody elektrolýzou získaval vodík pre motory tankov a automobilov.

Pokusy o inštaláciu reaktorov na vozidlá prebiehali aj v ZSSR, kde vznikla malá séria pojazdných nukleárnych elektrární TES-3, ktoré boli namontované na predĺžených podvozkoch ťažkých tankov T-10 a dodávali elektrický výkon 1,5 MW. Sovieti dosiahli značných úspechov aj s kompaktnými jadrovými zdrojmi, ktoré vyrábali elektrinu napríklad pre vzdialené vojenské základne, alebo družice, ale zrejme ani oni sa neodvážili použiť energiu atómu k priamemu pohonu vozidiel.

Galériu k americkým projektom nukleárnych tankov nájdete tu.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

referaty-seminarky.sk/Jadrová energia a zbrane

(Ferdinand Piecka, 15. 6. 2015 21:20)

referaty-seminarky.sk/Jadrová energia a zbrane