Choď na obsah Choď na menu
 


Nemecké superťažké delostrelectvo

1. 1. 2010

Nemecké superťažké delostrelectvo

V 90. rokoch 19. storočia vznikol tzv. Schlieffenov plán bleskovej vojny. Jednalo sa o stratégiu, ktorá mal priniesť nemeckým vojskám víťazstvo vo vojne proti Francúzsku. Nemecké armády mali vtrhnúť na územie neutrálneho Belgicka a zaútočiť na nechránenú belgicko-francúzsku hranicu. Obišli by tak Francúzke opevnenia a armády na francúzsko-nemeckej hranici. V Belgicku, v oblastiach Liège a Namur sa však nachádzal jeden z najmohutnejších systémov pevností na svete. Na ich zničenie bolo potrebné vyvinúť nový typ ťažkého delostrelectva. Význam ťažkých diel sa potvrdil v búrskej (1899-1902) a rusko-japonskej vojne (1904-1905).

 

M-Gerät

Nemecká armáda bola sprvu vyzbrojená húfnicami kalibru 150 mm, ktoré jej na začiatku prvej svetovej vojny poskytli prevahu nad delostreleckom dohodových štátov, ale po začatí zákopovej vojny nedokázali vážnejšie poškodiť zákopy a kľúčové stanoviská nepriateľa. S tým sa ale počítalo do výzbroje boli od roku 1910 zaraďované ťažké delá kalibru 210 mm.

Začiatkom 20. storočia začala spoločnosť Krupp vývoj série mobilných ťažkých húfnic kalibru od 280 mm po 305 mm, ktoré mali byť používané proti opevneniam. Návrhy vychádzali z Kruppových skúseností so stavbou ťažkých pobrežných diel (Küstenmörser) a z japonských skúseností počas rusko-japonskej vojny, počas ktorej pri obliehaní ruského prístavu Port Arthur potopili Japonci eskadru ruských lodí paľbou z ďalekonosných húfnic. V roku 1897 firma predstavila Beta-Gerät („Zariadenie Beta“), húfnicu kalibru 305 mm.

V roku 1908 bola vyvinutá nová, zdokonalená verzia Beta-Gerät, ktorá mala slúžiť pozemným vojskám na ničenie ťažkých opevnení. Avšak Artillerieprüfungskommission, APK („Testovacia komisia pre delostrelectvo“) chcela pre tieto účely ešte masívnejšiu zbraň, ktorá by ľahko zničila aj najmodernejšie bunkre a opevnenia. Krupp pôvodne počítal s delom kalibru 350 mm, ale nakoniec skočil na masívny 420 mm kanón Kurze Marine-Kanone 14 L/16 („Krátke námorné delo, rok výroby 1914, hlavňou dlhou 16 ráží“), ktorý dostal označenie Gamma-Gerät. Problémom bolo, že Gamma-Gerät bol určený pre statické palebné postavenia a ak ho chceli niekam presunúť, muselo byť rozobraté, naložené na železnicu a znova zložené. To zabralo niekoľko dní a celková hmotnosť zbrane aj so stacionárnym podvozkom bola 150 ton. Delo strieľalo náboje o hmotnosti 1160 kg.

Z tohto dôvodu požiadala APK spoločnosť Krupp o mobilnejšiu verziu a menšou hmotnosťou, ktorú by bolo možné ťahať po cestách. Na vývoji najnovšej zbrane označenej ako M-Gerät 14 („Zariadenie M, rok 1914“, M bola zrejme skratka pre Mörser- „Mažiar“ ) sa najviac podieľal vrchný konštruktér spoločnosti Krupp, profesor Fritz Rausenberger, spolu so svojím predchodcom, Drägerom. Práve títo dvaja mu neskôr dali prezývku Dicke Bertha („Tučná Berta”), podľa manželky riaditeľa závodu Gustava Kruppa, Berthy Krupp von Bohlen und Halbach. Prezývku neskôr prevzali aj spojenci. M-Gerät mala oveľa menej masívnu konštrukciu, v podstate sa jednalo o novú zbraň. Z pôvodného Gamma-Gerät si zachovala len málo.  Húfnica kalibru 420 mm bola lafetovaná na kolesový podvozok. Celá zbraň vážila 42,6 tony a strieľala ľahšie náboje vážiace okolo 830 kg. Kolesá boli opatrené nášľapnými doskami, ktoré dokázali hmotnosť tohto kolosu rovnomerne rozložiť na zem. Pre prepravu zbrane skonštruovala firma Daimler špeciálny traktor, ktorý húfnicu rozloženú na 5 samostatných častí dopravil na potrebné miesto.

Obrázok

Prvá húfnica bola objednaná 15. júla 1912 a ešte kým bola dodaná (december roku 1913), APK si vo februári 1913 objednalo aj druhý kus. Sila prvej zbrane bola v marci 1914 predvedená nemeckému cisárovi Wilhelmovi II., ktorý ňou bol uchvátený. Druhá zbraň bola dodaná v júni 1914.

Obe zbrane boli použité už v prvých dňoch prvej svetovej vojny. Významne sa podieľali na zničení belgických pevností pri Liège a Namure a neskôr aj pri Antverpách. Bertha sa ukázala byť veľmi efektívna proti starším typom pevností. Pevnosť Brialmont postavená v 80. 19. storočia bola po niekoľkodennom ostreľovaní zrovnaná so zemou. Jej najimpozantnejším úspechom bolo zničenie pevnosti Fort de Loncic po tom, čo strela zasiahla jej muničný sklad a celá pevnosť vyletela do vzduchu. Je však nutné povedať, že belgické pevnosti boli starej konštrukcie, postavené koncom 19. storočia a nemali oceľovú výstuž. Projektily kalibru 420 mm sa po dopade na zem zaryli do zeme a až potom explodovali. Vzniknuté rázy potom otriasali pevnosťami v základoch. Výbuchy mali veľký ničivý účinok a otriasali morálkou obrancov. K existujúcim exemplárom sa čoskoro pripojili ďalšie exempláre. Počas vojny bolo vyrobených spolu 12 diel, niektoré zdroje uvádzajú dokonca až 18.

Ďalšie ciele pre Berthu boli francúzske opevnenia. Z dôvodov jej počiatočných úspechov si Bertha získala veľký rešpekt medzi spojencami aj Nemcami, ktorí ju nazývali aj Wunderwaffe, teda „Zázračná zbraň“. Viacmenej, keď ju Nemci nasadili pri útoku na mesto Verdun vo februári roku 1916, ukázala sa byť málo účinná proti pevnostiam novšej konštrukcie, vystuženej oceľou. Po rozpačitých výsledkoch pri Verdune ju Nemci presunuli na východný front, kde opäť žala úspechy.

Ako vojna pokračovala, ukazovali sa nedostatky tejto zbrane. Presnosť sa kvôli opotrebovaniu hlavne znižovala a účinnosť streľby tak klesala. Dostrel Berthy bol síce 9300 m, ale najväčšej presnosti dosahovala pri streľbe na vzdialenosť 8680 m. Ďalším pálčivým problémom, ktorý sa objavil pri bojovom nasadení bolo praskanie hlavní a predčasné výbuchy chybnej munície, ktoré zničili mnoho hlavní.

Po roku 1918 nezostala žiadna Bertha vo výzbroji nemeckej armády. Dve ukoristili spojenci a zvyšok bol pravdepodobne zničený v bojoch. V neskorších fázach vojny bolo niekoľko hlavní L/30 kalibru 305 mm (Beta-Gerät) namontovaných na podvozkoch určených pre Berthy. Zbraň mala väčší dostrel, vyššiu kadenciu a nižšiu hmotnosť. Takto upravené zbrane sa stali známe ako Schwere Kartaune alebo Beta-M-Gerät.

Americká dobová tlač tvrdila, že výbušný systém bol ovplyvnený prácou Louisa Gathmanna v Amerike, ktorý bol označený za tvorcu Berthy. Je však vcelku pravdepodobné, že sa jednalo o chybu, ako je vyššie napísané, tvorcom Berthy bol profesor Fritz Rausenberger, ktorý sa podieľal aj na vývoji „Parížskeho dela“.

 

 

           Koncom vojny získali spojenci 2 Berthy, jedna bola prevezená do Ameriky, kde bola testovaná v Aberdeen Proving Ground a neskôr bola vystavená v United States Army Ordnance Museum. Nanešťastie bola v 50. rokoch minulého storočia zošrotovaná. Osud druhej Berthy je neznámy.
Vo výzbroji nemeckej armády ostalo aj niekoľko húfnic Gamma-Gerät, ktoré boli počas druhej svetovej vojny nasadené pri obliehaní sovietskych pevností pri Sevastopole. Tieto zbrane bývajú často zamieňané s Berthou a niektoré zdroje preto chybne uvádzajú, že Bertha prežila vojnu. Omylom je aj tvrdenie, že jedna Bertha prežila vojnu a bola vystavená v Deutsches Museum v Mníchove. Hoci dodnes existujú pohľadnice s fotografiami z tohto exponátu, v skutočnosti sa jedná o drevený model v skutočnej veľkosti, ktorý pomáhal v roku 1932 zostaviť Emil Cherubin. Tento muž za prvej svetovej vojny obsluhoval Berthu. Po vojne začal vyrábať drevené modely pre divadlá či múzeá a model Berthy je jeho výtvor. Okrem neho vyrobil napríklad aj drevený model Parížskeho dela v mierke 1:4

Galériu k ťažkému delu M-Gerät nájdete tu.

 

Lange 21 cm Kanone in Schiessgerüst

         Zvýšený dôraz na budovanie ponoriek mal za následok zastavenie výstavby dvoch posledných vojnových lodí triedy Bayern, a to Sachsen a Württenberg. Viacmenej, ich delá kalibru 380 mm boli hotové a Nemci sa rozhodli, že ich prestavajú na železničné delá. Tie dostali označenie 38 cm SK L/45 "Max" (SK- Schnellkanone („Rýchlopalný kanón“) L/45- hlaveň má dĺžku 45 ráží), prezývku Langer Max („Dlhý Max“) a boli zaradené k delostreleckým batériám Deutschland a Pommern, ktoré operovali na belgickom pobreží. Ich náboje vážiace 750 kg boli veľmi účinné a delá ich dokázali vypáliť až na vzdialenosť 44 km..
        Nemci prišli s myšlienkou postaviť delo s ešte väčším dostrelom po tom čo zistili, že pri streľbe pod veľkým uhlom strely počas letu opúšťajú hustejšiu vrstvu atmosféry v blízkosti zemského povrchu a v určitom úseku letia v redšej vrstve atmosféry s podstatne menšou hodnotou aerodynamického odporu. Vďaka tomu projektily doleteli ďalej.
       Pre využitie tohto faktu skonštruovala spoločnosť Krupp špeciálne delo, ktorého základom bola hlaveň kanónu Langer Max kalibru 380 mm, do ktorej sa zasunula druhá, drážkovaná hlaveň kalibru 210 mm dlhá 28 m. Celá zbraň vážila dohromady 260 ton a dostrelila do vzdialenosti 132 km. Pre nové delo boli vyvinuté špeciálne strely a prachová náplň. Projektil vážil 119 kg a z hlavne vyletel rýchlosťou 1600 m/s. Počas letu k cieľu dosiahol výšku 40 km, teda najväčšiu výšku, aké dovtedy ľudské teleso dosiahlo. Delo si tento rekord držalo celkom slušnú dobu- až do roku 1942, keď bola po prvý raz úspešne otestovaná raketa A4, ktorá dokázala vyletieť až na okraj atmosféry. Kvôli veľkému dostrelu a výške letu projektilu museli vojaci pri zameriavaní zahŕňať do výpočtov rotáciu zeme, zakrivenie zemského povrchu a Coriolisovu silu.
Delo bolo namontované na špeciálnom podstavci, ktorého konštrukcia vychádzala z delových veží vojnových lodí. Pod jeho predným koncom bola točňa, na zadnom hnacia jednotka s pásmi. Tento podstavec sa usadzoval do špeciálneho betónového palebného postavenia. Dlhá hlaveň mal tendenciu sa ohýbať a preto musela byť napriamovaná sústavou napínacích lán. Kanón aj s lafetou bol umiestnený na pevnom betónovom základe.
Pre zbraň sa nepoužívalo žiadne krycie označenie, iba dlhé pomenovanie Lange 21 cm Kanone in Schiessgerüst („Dlhý 21 cm kanón na palebnom podstavci“). Delo sa nazývalo aj Kaiser Wilhelm Geschütz („Delo cisára Wilhelma“), alebo Paris-Geschütz („Parížske delo“) a často sa plietlo s húfnicou M-Gerät (známejšia ako Dicke Bertha) alebo s menším železničným delom 38 cm SK L/45. Jeho vývoj a výroba zamestnala značnú časť kapacít Kruppových závodov, ale kanón výnimočných parametrov mal mať zmysel. Na začiatok roku 1918 Nemci plánovali niekoľko ofenzív, ktoré im mali priniesť víťazstvo vo vojne. Obyvateľstvo hlavného mesta Francúzska malo byť v tej dobe terorizované paľbou tejto zbrane, čím by výrazne utrpela morálka francúzskeho civilného obyvateľstva.

Obrázok

       Keďže zbraň vychádzala z konštrukcie námorných diel, obsluhovalo ju 80 námorníkov pod vedením admirála. Palebné postavenie Parížskeho dela sa nachádzalo v lese Coucy, na kopci neďaleko hradu Château Bellevue pri Crépy-en Laon. Postavenie bolo obkolesené niekoľkými delostreleckými batériami, ktoré spustili paľbu tesne predtým, ako začalo strieľať Parížske delo, aby zakryli hluk, ktorý pri streľbe vydáva.
         Pri každom výstrele dochádzalo k značnému opotrebovaniu hlavne, kvôli čomu musela mať každá ďalšia strela o čosi väčší kaliber. Keďže hlaveň zniesla len 65 výstrelov, potom musela byť vymenená z novú, potrebovala 65 typov nábojov, každý s trocha väčším priemerom, ktoré boli vystreľované v presnom poradí. V dôsledku obrovskej hnacej sily sa taktiež rýchlo opotrebovávala komora dela a miera jej opotrebovania musela byť po každom výstrele dôkladne zmeraná, pretože aj malé zmeny silne ovplyvňovali prietokovou silu a tým aj dostrel. Po zmeraní odchýlky bolo k štandardnému náboju pridané vypočítané množstvo strelivny. Neskoršie verzie dela mali kaliber 232 mm. Vznikli prevŕtaním pôvodných vystrieľaných hlavní, ale aj v ich prípade dochádzalo pri každom výstrele k opotrebovaniu a rozšíreniu vývrtu.
         Prvá strela dopadla do Paríža 21. marca 1918 o 7:18 ráno. O niečo neskôr prileteli ďalšie tri. Druhý zabil osem ľudí a 13 zranil. Parížania boli presvedčení, že sú bombardovaní nejakým novým typom výškovej vzducholode, pretože nebolo počuť žiaden zvuk lietadiel. V meste bol vyhlásený všeobecný poplach a obyvatelia sa museli skryť do krytov. Až keď sa podarilo neskôr nájsť úlomky projektilov, zistilo sa, že sa nejedná o letecké bomby, ale o delostrelecké náboje. Netrvalo dlho a delo sa podarilo lokalizovať, objavil ho pilot Didier Daurat.
        Keď ostreľovanie neprestávalo, Francúzi sa rozhodli odpovedať. Svoje vlastné ďalekonosné delostrelectvo zamierili do oblasti, kde sa malo Parížske delo nachádzať a začali s ostreľovaním. Keďže sa však delu opotrebovala hlaveň, Nemci ho presunuli do iného postavenia. V medzičase sa začala nemecká ofenzíva a vojská severne od palebnej pozície v Crépach úspešne postupovali na západ. Vtedy bolo rozhodnuté premiestniť delo do nového postavenia v Bois de Corbie, ktoré bolo k Parížu bližšie, ako Crépy. Kanón potom začal druhé bombardovanie Paríža, ktoré bolo oveľa presnejšie. Delo však bolo opäť odhalené francúzskymi delostreleckými pozorovateľmi a letectvom. Niektoré strely odvetnej paľby dopadli neďaleko palebného postavenia a zabili niekoľko členov obsluhy. Neskôr dokonca došlo k explózii náboja v hlavni. V tomto čase si už obyvatelia Paríža postupne zvykali na ostreľovanie. Ostatne, Paríž bol veľké mesto a strely nemohli dopadnúť všade a život v meste sa tak pomaly vracal do starých koľají. Omnoho viac Francúzov znepokojoval postup nemeckých vojsk na Marne v máji 1918.
         Nemci sa snažili presunúť Parížske delo z dosahu Francúzskeho delostrelectva a preto bolo nakoniec presunuté do novej pozície pri Beaumonte, odkiaľ zahájila tretie ostreľovanie Paríža. Nachádzalo sa tu veľmi dôkladne pripravené palebné postavenie z oceľovým ložiskom pre otočný podstavec dela a veľkoryso riešeným železničným zásobovaním pre strelivo. Toto ostreľovanie francúzskeho hlavného mesta už malo podstatne menší dopad, pretože situácia na bojisku sa začala vyvíjať v neprospech Nemecka. Napokon muselo byť delo presunuté na nové miesto, do Bois de Bruyeres. Príčinou bol postup spojeneckých vojsk. 5. júla 1918 Parížske delo opäť zahájilo paľbu. V auguste 1918 sa nemecká ofenzíva definitívne zastavila a spojenecké vojská postupovali. Nemecko bolo na konci svojich možností čo sa týka doplňovania mužov aj výstroje a armáda na celej fronte ustupovala. Napokon museli Nemci ustúpiť tak ďaleko, že už nebolo viac možné Paríž ostreľovať. Preto bolo Parížske delo rozobrané a odvezené.
        Spolu bolo vypálených 320 až 367 nábojov, priemerne 20 denne. Delo zabilo 256 ľudí, zranilo 620 a spôsobilo pomerne veľké materiálne škody. „Najlepší” zásah sa delu podaril 29. marca 1918, keď náboj trafil strechu kostola St. Gervais, ktorá sa prepadla a zabila 88 ľudí, 68 zranila.
         Hoci bolo podmienkou Versaillskej zmluvy vydanie Parížskeho dela a jeho plánov spojencom, nikdy k tomu nedošlo. Predpokladá sa, že koncom vojny ho Nemci zničili spolu s konštrukčnými plánmi, než by malo padnúť do rúk nepriateľov.
         Parížske delo bola zbraň ako žiadna iná, bolo to najväčšie delo, aké bolo kedy v prvej svetovej vojne použité.

Galériu k tomuto ďalekonosnému delu nájdete tu.

 

Železničné delostrelectvo bolo ako jeden z prostriedkov vedenia boja po prvý raz použité v americkej občianske vojne v roku 1862. Oproti klasickému delostrelectvu bola výhoda železničných diel v ich obrovskej ničivej sile a ďalekému dostrelu, naopak, medzi ich nevýhody patria viazanosť pohybu na koľajnice, veľká hmotnosť, náročnosť na technické vybavenie a potreba početného obslužného personálu. Maskovanie železničných diel si vyžadovalo značné skúsenosti, pretože tieto zbrane boli pre svoju nízku mobilitu vo väčšej miere vystavené vzdušným a leteckým útokom, prepadom pechoty, ako aj sabotážnym akciám.

Pre vojenské velenie Tretej ríše znamenalo železničné delostrelectvo v období predvojnového zbrojenia dôležitú zložku. Armáda sa chcela znova vyzbrojiť ťažkým železničným delostrelectvom a preto v roku 1936 začala tzv. „Núdzový program“ (Sofort-Programm), ktorého výsledkom boli delá 15 cm Kanone in Eisenbahnlafette, 15 cm K (E) a 17 cm Kanone in Eisenbahnlafette, 17 cm K (E). Hlavne pochádzali z železničných diel z obdobia prvej svetovej vojny 15 cm SK L/45 (SK- Schnellkanone („Rýchlopalný kanón“) L/45- hlaveň má dĺžku 45 ráží), resp. 17 cm SK L/40, avšak lafeta bola úplne novou konštrukciou. Zbrane boli dodané v roku 1937, hoci dohromady bolo do služby zaradených len 10 takýchto kanónov (4 kalibru 150 mm a 6 kalibru 170 mm). Celková hmotnosť 15 cm K (E) bola 74 ton, dostrel činil 22,5 km. 17 cm K (E) vážil 80 ton a mal dostrel 26,1 km. Zbrane slúžili najmä na propagandistické ukážky streľby organizované pre verejnosť. Kvôli nízkej účinnosti striel neboli nikdy nasadené v boji, ale neskôr sa stali súčasťou obrany kanálu La Manche. Vývoj železničného delostrelectva v nacistickom Nemecku sa samozrejme nezastavil pri takýchto malých zbraniach, práve naopak.

Projektantská zložka spoločnosti Krupp, ktorá mala na starosti vývoj železničných kanónov, mala v roku 1933, teda v čase opätovného spustenia programu vývoja železničného delostrelectva, dvadsať zamestnancov, no do začiatku druhej svetovej vojny sa tento počet zvýšil na stonásobok, teda až 2000 zamestnancov.

Na začiatku roku 1940 mala nemecká armáda deväť železnično-delostreleckých plukov (676., 679., 680., 681., 702., 720., 766., 780., 781.), v ktorých bolo používaných 33 železničných diel. Ich úlohou malo byť zničenie mohutných francúzskych opevnení Maginotovej línie.

 

21 cm K12 (E)

Nacisti pokračovali vo vývoji ťažkých železničných diel. Ich cieľom bolo vyrobiť nástupcu „Parížskeho dela“. Tým sa mal stať železničný kanón 21 cm Kanone 12 in Eisenbahnlafette (21 cm K 12 (E)), napokon však skončil len ako pokusné delo, z ktorého boli vyrobené len dva kusy. Hlaveň dlhá 33,34 metra mala tendenciu sa ohýbať a preto musela byť podopieraná špeciálnymi vzperami pozdĺž celej svojej dĺžky. Ďalším nedostatkom bolo príliš nízke umiestnenie kolískových čapov na železničné vozne, kvôli čomu sa pri elevácii hlavne dostával jej uzáver pod úroveň podvozku vozňa. Preto musela byť pod palebným postavením K 12 (E) vždy vyhĺbená jama, do ktorej mohla zakĺzavať. Prvé pokusy odhalili, že ak sa projektil opatrí obrúčkami s drážkami, ktoré zapadnú do drážkovania vývrtu hlavne, zabráni to jej nadmernému opotrebovávaniu sa. Neskôr sa ukázalo, že životnosť hlavne sa zvýši len mierne, hlaveň K 12 (E) dokázala vydržať 90 výstrelov. Vývoj pokračoval ďalej, s cieľom odstrániť nedostatky lafety. Tá nová bola vybavená zdvíhacím zariadením, ktoré dokázalo hlaveň zdvihnúť do takej výšky, aby sa pri jej naklonení nedotýkala zeme. Viacmenej, nemecká armáda nepredpokladala, že K 12 (E) povedie k vzniku použiteľnej zbrane. V roku 1938 boli oba kanóny nasadené do služby a v roku 1940 sa dočkali „bojového nasadenia“, keď z pobrežia kanálu La Manche vystrelili niekoľko rán do oblasti grófstva Kent. Briti zaznamenali iba dve, ktoré dopadli neďaleko Chatamu, resp. Rainhamu. O ďalších zásahoch britské pramene mlčia. Dôvodom, prečo si dopadajúce strely nevšimli je zrejme fakt, že ich hlavica niesla len veľmi malé množstvo výbušniny a preto na krajine nenapáchali väčšie škody.

 

28 cm K5 (E)

Zatiaľ čo zbrane vytvorené v rámci Sofort-Programmu vychádzali z už existujúcich hlavní, pre ktoré sa len skonštruovali nové lafety, 28 cm Kanone 5 (Eisenbahn) bol úplne nová zbraň. Práce sa na ňom začali v roku 1934. Vývoj si vyžiadal dva roky, konštrukcia vychádzala z teoretických výskumov, ktoré firma Krupp uskutočnila ešte za Weimarskej republiky. Kruppovi konštruktéri navrhli dobre vyváženú zbraň s veľkým dostrelom, používajúcu účinné projektily. S testami sa začalo v roku 1936 s delami kalibru 150 mm označenými ako K5M, až neskôr sa začala výroba 28 cm K5 (E). Jednalo sa o jednu z najpodarenejších konštrukcií železničného kanónu s prepracovanou lafetou a prostriedkami pre manipuláciu s muníciou.

Kanóny Krupp K5 (E) pozostávali z 21,5 metra dlhej drážkovanej hlavne kalibru 280 mm. Drážky mali byť pôvodne hlboké 10 mm, ale v tom prípade nastávali problémy s praskaním hlavne a tak boli splytčené na 7 mm. Konštrukcia hlavne, ku ktorej patril aj muničný voz s vetracím zariadením, bola namontovaná na dvoch šesťnápravových vozňoch. Takto zbraň merala 31,1 metra a vážila 218 ton. K celej súprave patrili ešte dva muničné vozne vezúce po 113 kusoch munície, jeden opancierovaný vozeň vezúci zbrane a vybavenie pre pechotu, poľná kuchyňa, jeden veliteľský vozeň a protiletecký vozeň vybavený protilietadlovým kanónom FlaK 38 kalibru 20 mm. Túto súpravu ťahal 40 ton vážiaci dieselový rušeň.

Celkové pracovné zázemie K5 (E) tvorila ešte ďalšia súprava troch muničných, jedného protileteckého a jedného ženijného vozňa, železničný žeriav, jeden voz na úpravu a udržiavanie terénu a 9 plošinových vozňov, ktoré prevážali iné prostriedky (vojenské automobily, transportéry,...).

Delo strieľalo projektily vážiace 255 kg na vzdialenosť 62,4 km. Najvyššia kadencia bola 8 výstrelov za hodinu (7 minút a 30 sekúnd na jeden výstrel).

Delo si vyslúžilo prezývku Schlanke Bertha („Štíhla Berta“). Prvé kusy sa k vojenským jednotkám dostali v roku 1940, do konca vojny bolo Wehrmachtu dodaných 25 kusov, čím sa K5 (E) stalo najdôležitejšou zbraňou nemeckého železničného delostrelectva.

Obrázok

8 diel K5 (E) bolo použitých pri invázii do Francúzska, ale vyskytli sa už spomínané problémy s praskaním hlavne kvôli príliš hlbokému drážkovaniu (10 mm). Preto bolo rozhodnuté všetky hlavne prerobiť na nové, s menšou hĺbkou drážkovania vývrtu. Upravené delá so sedemmilimetrovým drážkovaním slúžili až do konca vojny pod názvom K5 Tiefzuf 7 mm. 3 z nich boli inštalované na severnom pobreží Francúzska, kde celkom úspešne operovali proti britským lodiam v kanáli La Manche.

2 delá boli umiestnené v južnom Talianku blízko mesta Civitavecchia, odkiaľ v roku 1944 ostreľovali predmostie, ktoré si po vylodení pri Anziu vybudovali spojenci. Nemci delá pomenovali Robert a Leopold, spojenci zasa Anzio Annie a Anzio Express.

7. júna, krátko po tom, čo spojenci obsadili Rím, bol Robert úplne zničený svojou posádkou tesne predtým, ako sa vzdala. Leopolda sa Nemci taktiež pokúsili zničiť, ale ten nebol poškodený až tak vážne. Obe delá boli prevezené do Ameriky, kde boli testované a z častí ďalších poškodených diel bolo vytvorené 1 kompletné delo K5. Zvyšky LeopoldaTodt v severnom Francúzsku. Všetky ostatné delá boli podľa všetkého zničené vlastnými jednotkami, aby nepadli do rúk spojencom alebo sovietom sú vystavené v múzeu pri Aberdeene. Ďalšie delo je vystavené pri batérii .

Okrem Talianska a Francúzska sa K5 (E) objavil pri Leningrade, Stalingrade, ako aj na iných úsekoch východného a neskôr aj západného frontu. Existoval aj plán na presun jedného dela do Tuniska, ale Nemecké vojská, ktoré tam vtedy bojovali kapitulovali skôr, než mohol byť plán realizovaný. 24 kanónov bolo používaných pri bojových akciách, jeden vždy zostával v Rügenwalde, kde sa využíval pri výcviku. Všade, kde sa objavili si získavali rešpekt Nemcov aj ich nepriateľov.

Počas vojny urobili inžinieri firmy Krupp na konštrukcii dela mnoho zmien, ktorých cieľom bolo predĺženie dostrelu, resp. zvýšenie ničivých účinkov zbrane. To mali zabezpečiť granáty vybavené raketovým motorom. Raketový projektil RGr 4331 vážiaci 248 kg bol vyvíjaný v Peenemündeareáli a okrem výbušnej hlavice obsahoval raketový motor s dobou horenia 19 sekúnd, ktorý predĺžil dostrel na približne 86 km. Skúšky prebehli úspešne na dele K5Vz, ale do boja sa RGr 4331 nikdy nedostal, pretože kvôli raketovému motoru nemohol projektil niesť väčšie množstvo trhaviny a trpel značnou nepresnosťou zapríčinenou nespoľahlivosťou horenia raketového motora.

V Peenemünde sa testoval ešte jeden druh projektilu, 31 cm Sprgr 4861, známy aj ako Peenemünder Pfeilgesch(„Peenemündská šípová strela“) s hmotnosťou 136 kg (25 kg tvorila bojová hlavica), ktorý mal stabilizačné krídelká a bol odpaľovaný z hladkej hlavne kalibru 310 mm. samotný projektil bol dlhý 2,012 m a mal priemer 12 cm. Jeho úsťová rýchlosť bola 1420 m/s a dostrel zbrane sa tým zvýšil na 160 km. Objednaných bolo 7 kanónov schopných odpaľovať tento typ munície, ktoré mali vzniknúť prevŕtaním drážkovaných hlavní 28 cm K5 (E) na hladké hlavne kalibru 310 mm. Do konca vojny boli dokončené len dve delá, označené ako 31 cm K5 Glatt (E)(Glatt- „Hladký“). Obe sa uplatnili pri ostreľovaní Maastrichtu v roku 1945. Zbrane boli pri streľbe umiestnené neďaleko Bonnu.

Medzi ďalšie experimenty patril nikdy nerealizovaný plán na vytvorenie 28 cm K5 (E) nezávislého od koľajníc. Konštrukcia hlavne by bola namontovaná na dvoch upravených podvozkoch ťažkých tankov Tiger II namiesto vozňov. Napokon vznikol iba model takejto zbrane, ďalej sa v práci nepokračovalo.

Galériu k železničnému delu Krupp K5 nájdete tu.

 

80 cm K (E)

Najväčšími železničnými delami druhej svetovej vojny boli dva kanóny kalibru 800 mm, Schwerer Gustav („Ťažký Gustav”) a Dora, ich oficiálne označenie znelo 80 cm Kanone (Eisenbahn), skrátene 80 cm K (E). História týchto zbraní sa začala písať takmer súbežne s 28 cm Krupp K5 (E), keď vrchné velenie pozemnej armády hľadalo spôsoby, ako preraziť opevnenia Maginotovej línie. Konštruktéri firmy Krupp spočiatku nezávisle od seba vykonávali merania, či by sa na tento účel najlepšie hodili strely kalibru 700, 800, alebo 1000 mm. Napokon bol vybraný kaliber 800 mm, avšak stavba dela sa nezačala. Z pohľadu vývoja zbrane mala zlomový význam návšteva samotného Adolfa Hitlera v závodoch Krupp Werke v Essene v marci 1939. Ten bol plánmi gigantického dela nadšený a poskytol spoločnosti podporu. Veľmi sa zaujímal o deštrukčné účinky tohto druhu zbraní a v októbri toho istého roku predostrel požiadavky na delo, schopné preraziť meter hrubý oceľový plát, sedem metrov hrubú betónovú platňu, alebo tridsať metrov hrubú vrstvu zeme. Požadovaný kaliber bol už teoreticky prepočítaných 800 mm.

Krupp na základe uskutočnených výpočtov a plánov do konca roka postavil zmenšený model a poslal ho do testovacieho zariadenia v Hillerslebene. Testovací program skončil v polovici roku 1940 a výsledky boli poslané do Berlína. Model bol po absolvovaní testov zošrotovaný. Velenie Nemeckej armády bolo s testami nanajvýš spokojné a Kruppove dielne v Essene získali kontrakt na výrobu dvoch diel do konca rokov 1940, 1941 a tretieho do konca roku 1944. Tretia zo spomínaných objednávok nebola nikdy dokončená a rozpracovaný kanón našla postupujúca Americká armáda priamo vo výrobných halách v Essene.

Kruppov koncern bol v tom čase zrejme jedinou továrňou v Nemecku, ktorá si mohla s takouto objednávkou poradiť. Závody v Essene sa skladali z množstva jednotlivých tovární s rôznym zameraním výroby, medzi ktoré patrili železiarne, zlievarne, valcovne plechov, strojárne, boli tu aj rozsiahle dobre vybavené laboratóriá atď. Stálo tu niekoľko pozoruhodných obrábacích strojov– v dielni č. 1, kde boli zhotovené hlavne Dory i Gustava, pracovali tri strihacie lisy, ktoré vyvinuli tlak od 200 do 1500 ton, tri ťahacie stroje od 500 do 2510 ton, ďalší špeciálny 800-tonový strihací lis a mnoho iných strojov.
Železničné delá sa stavali prirodzene i pred týmto gigantickým projektom, no rozmery týchto zbraní si vyžadovali novátorské riešenie. Lafeta Gustava i Dory stála na niekoľkých železničných podvozkoch, usporiadaných v pároch a teda si vyžadovala dve dvojkoľajné železničné trate. Tým bolo počas streľby zabezpečené rozloženie síl, ktoré by jednoduché podvozky nezniesli a zároveň celá sústava nadobudla stabilitu. Štvorkoľajové riešenie sa však používalo len pri streľbe. Oba kanóny museli byť kvôli preprave pomocou špeciálnych 110-tonových železničných portálov, vyrobených pre tento účel, vždy rozmontované na časti. Každý z kanónov si na prepravu vyžadoval zosilnenú súpravu nákladného vlaku. Poskladanie kompletného kanóna od príchodu do operačného priestoru až po prvý výstrel trvalo podľa podmienok od troch do šiestich týždňov.

Samotná lafeta týchto zbraní bola navrhovaná tak, aby mohla niesť hlavne kalibru 700, 800 a dokonca 1000 mm! Bola riešená ako kolíska, tvorená dvoma monolitickými podstavcami, na ktorých bola pomocou akýchsi gigantických svoriek uložená samotná hlaveň dela. Výška lafety dosahovala 10 metrov, teda výšku štvorposchodového domu! Pre prvé dva kanóny bol vybraný už spomínaný kaliber 800 mm. Hlaveň bola dlhá 32 metrov a samotná vážila 290 ton (spolu s uzáverom a ďalším príslušenstvom však jej skutočná hmotnosť bola neuveriteľných 400 t!)
Veľkosť týchto dielov skomplikovala prípravné práce pre samotnú výrobu natoľko, že požadovaný dátum ukončenia stavby – jar 1940 – v žiadnom prípade nemohol byť dodržaný. Ako prvý bol až roku 1941 dokončený Gustav Geschütz („Delo Gustav“), alebo aj Schwere Gustav („Ťažký Gustav“), pomenovaný podľa
starého riaditeľa firmy Gustava Kruppa von Bohlen und Halbach. O niečo neskôr bolo dokončené aj druhé delo, Dora, pomenované podľa manželky ďalšieho z inžinierov, ktorý sa veľkou mierou zaslúžili o vznik tohto projektu.
Každý z kanónov bol pod velením generálmajora a obsluhu tvorilo 500 mužov. Posádku však celkovo tvorilo až 1420 mužov, z ktorých väčšinu tvorili najmä pomocní železniční robotníci, starajúci sa o trate, po ktorých sa kanóny pohybovali. Každé z diel malo navyše samostatný takticko-operačný štáb, ktorý sa skladal z inžinierov, delostreleckých odborníkov, ale aj prieskumníkov a dokonca malého špionážneho oddelenia, ktoré sa staralo o výber vhodných cieľov. Počas bojového nasadenia sa okolo Dory i Gustava staval akýsi improvizovaný opevnený tábor s barakmi pre mužstvo. Obranu dela zabezpečovali dva batalióny protilietadlovej obrany a priamo v okolí dela neustále patrolovali dve roty zosilnených stráží.

Počas roku 1941 prebehli na delostreleckej strelnici v Hillesleben, asi 100 km severne od Berlína, skúšky Gustava. Špeciálne kvôli týmto testom tam boli postavené terče z pancierových plátov a železobetónu. Výsledky testov boli fascinujúce.
Zbraň strieľala protipancierové strely s váhou 7 ton, ktoré mali výšku vyše 3,6 metra na vzdialenosť približne 37 km. Na vystrelenie tohto projektilu bola potrebná takmer tona výbušnej zmesi. Táto strela dokázala preraziť až 73,15 m zeminy! Pre Gustava boli vyvinuté aj vysoko výbušné strely. Ich váha dosahovala 4,8 tony. Po vypálení a dopade jednej z nich obsluha namerala kráter široký 27,5 a hlboký 9 m! Takýto palebný účinok a úsťová rýchlosť gigantických projektilov 823 m/s si však vyžadovala aj vysokú daň. Teoreticky bola prepočítaná únava materiálu hlavne na neprípustnú mieru po sto výstreloch.

Mierenie touto zbraňou bolo taktiež fascinujúce. Predná časť hlavne sa pomocou hydraulickej sústavy zdvíhala tak, aby delo získalo patričný uhol, potrebný k dosiahnutiu vypočítanej balistickej krivky. Maximálne mohla byť hlaveň Dory zdvihnutá do uhla 61 stupňov. Bočný odmer sa získaval odlišným spôsobom. Na mieste bojového nasadenia Gustava a Dory sa stavalo malé koľajisko, zložené zo štyroch hlavných koľají, na ktorých stáli podvozky diel a z ďalších dvoch koľají zvonka, po ktorých premávali obrie portály, pomocou ktorých sa komponenty diel skladali. Veľká časť tejto železničnej siete bola potom postavená v zákrute. Po prepočítaní príslušného uhla sa delá posúvali v tejto zákrute dopredu a dozadu, čím sa získaval bočný odmer. Priemerná doba vypálenia Dory a Gustava bola v ideálnych podmienkach neuveriteľných 15 minút. Prax však ukázala iné a počas bojového nasadenia sa dosahovali priemerné časy až 45 minút. Obrovské projektily a strelné náplne sa k uzáveru hlavní dostávali systémom žeriavov a bežiacich pásov, ktoré boli súčasťou podvozkov oboch diel. Projektily sa prevážali v osobitnom nákladnom vlaku a strelné náplne v ďalšom.
Po absolvovaní streleckých skúšok v Hillerslebene sa Gustav presunul na cvičisko v Rügenwalde, kde prebehol výcvik posádky a konečné operačné skúšky.
V čase dokončenia a zastrieľania Gustava však nastal úplne odlišný problém: kde ho použiť? Ako už bolo spomenuté, pôvodným miestom nasadenia gigantických diel mala byť Maginotova línia. Tú však Nemci pri dobývaní Francúzska obišli cez Ardeny a na podporu bojujúcich vojsk boli namiesto obrích diel, používané hĺbkové bombardéry Junkers Ju 87 Stuka
(Skratka od slova Sturzkampfflugzeug, „Strmhlavý bombardér“).
Ďalšou myšlienkou bolo použiť tieto zbrane proti britskej pevnosti na Gibraltári. Bola to síce vhodná príležitosť ukázať silu zbrane, okrem toho po získaní ústia prielivu by Nemci zamedzili prístup spojencom do Stredozemného mora. Operácia bola naplánovaná, dokonca mala krycie meno Felix. Hneď po ostreľovaní pevnosti obrím delom sa mal uskutočniť mohutný parašutistický výsadok, ktorý by Gibraltár nadobro získal do nemeckých rúk. Vyžadovalo si to však súhlas vtedy už naoko neutrálneho generála Franca. Ten síce slušne, ale rezolútne prevoz a operačné použitie Dory a Gustava v Španielsku odmietol.
Tak sa stalo, že zbraň, do ktorej sa investovali obrovské prostriedky, zrazu nemala uplatnenie. To prišlo až po invázii do Sovietskeho Zväzu.

Obrázok

 

Schwerer Gustav

Invázia do Sovietskeho zväzu začala 22. júna 1941. Červená armáda bola týmto útokom absolútne prekvapená a tak sa rýchle a pohyblivé zväzky nemeckých tankov stretali spočiatku len s chabým odporom. Hitler sa rozhodol zmeniť smer útočného ťahu cez Ukrajinu na juhovýchod. Nemci sa blížili ku Krymskému polostrovu a začali intenzívne pomýšľať na jeho obsadenie. V ceste tomuto ich plánu stáli dve opory polostrova – pevnosti Sevastopoľ a Kerč. Sevastopoľ mal okrem toho v nemeckých plánoch zohrať aj úlohu základne južnej skupiny armád a strategického zásobovacieho uzla. Nemecké velenie sa rozhodlo pre demonštratívnu blokádu pevností a ich dobytie mohutným delostreleckým bombardovaním. Prístavné pevnosti Sevastopoľa boli určené ako vôbec prvé ciele v operačnom nasadení Gustava.
Niekedy vo februári 1942 sa začala jeho púť do operačného priestoru. Samotné delo a jeho súčasti boli naložené na nákladný vlak, ktorý sa skladal z 25-tich vagónov. Jeho súčasťou boli okrem rozloženej lafety, dvoch hlavní a montážnych portálov aj obytné vagóny pre posádku a vagóny so zásobami a skladmi. Podľa rozličných autorov boli súčasťou tohto vlaku i muničné vagóny, podľa iných bola munícia prepravovaná v dvoch osobitných vlakoch, ktoré hlavný vlak sprevádzali. Vlaky podľa všetkého putovali cez severné Poľsko a smerom na juhovýchod cez Ukrajinu. Tu nastali problémy s nedostatkom vhodnej železničnej siete a špeciálne pre Gustava bola Nemcami postavená trať, vedúca z Ukrajiny na Krymskú šiju. Tzv. Perekopskú úžinu dosiahol Gustav Geschütz
Dobytie Sevastopoľa malo byť ukážkou ohromnej palebnej sily Wehrmachtu a tomu boli aj prispôsobené všetky prípravy. Bolo zhromaždené ohromné delostrelectvo, zložené z rozličných druhov zbraní– od poľných diel malého kalibru, cez veľkokalibrové húfnice, známe samohybné mažiare Karl a Thor kalibru 600 mm, až po samotného Gustava, ktorý mal byť čerešničkou na torte nemeckej propagandy. Prístav bol v tom čase už blokovaný, takže Sevastopoľu nemohol prísť na pomoc nik. Špeciálne pre Gustava bola postavená železnica v smere Simferopoľ – Sevastopoľ, ktorá končila zhruba 16 km severne od operačného priestoru, v mestečku Bachčisaraj. Tu bol špeciálne pre tento účel prekopaný malý vŕšok, vnútri ktorého bolo po spevnení podkladu postavené manévrovacie koľajisko. Steny vzniknutého umelého kaňonu boli ešte navŕšené a opatrené maskovacími sieťami, aby bola zabezpečená čo najlepšia ochrana Gustava. Začiatkom mája bolo možné pristúpiť ku kompletizácii samotného dela. Tá bola ukončená až za neuveriteľných 6 týždňov, 5. júna. Súčasťou štábu Gustava sa stali aj dve prieskumné lietadlá Fiesler Fi 156 Storch („Bocian“), ktoré mali podávať hlásenia o účinnosti streľby.
Hodnotenie účinnosti zásahov delom Gustav zostáva problematickou otázkou. Poznáme síce presný počet výstrelov i zásahov jednotlivých sovietskych fortifikovaných objektov, no kvôli autentickosti a kritickému pohľadu treba poznamenať, že na jednotlivé ciele pálila, ako už bolo spomenuté, ohromná skupina delostreleckých prostriedkov. Celkovo sa počíta, že na Sevastopoľ bolo počas obliehania v júni 1942 zo všetkých zbraní vypálených 562 944 delostreleckých granátov rôzneho kalibru, čo spolu tvorí asi 30 000 ton munície (!). Ciele Gustava boli prirodzene zároveň zameriavané a ostreľované aj inými zbraňami a preto pripísanie zničenia toho-ktorého fortifikačného objektu len na konto Gustava by bolo príliš nekritické. V nasledujúcom výpočte krátkeho operačného pôsobenia tejto zaujímavej zbrane však budú zaznamenané zásahy jednotlivých cieľov tak, ako ich podávajú jednotlivé pramene.


5. 6. 1942

Gustav podľa niektorých autorov hneď v ten istý deň už aj strieľal. Jeho prvými obeťami mala byť batéria pobrežných diel, umiestnená na hrebeni, tvoriacom severné pobrežie Sevastopoľského zálivu, vzdialená od samotného mesta vyše dvoch kilometrov. Cieľ bol zničený na osem striel. Potom sa Gustav zameral na blízku pevnosť Stalin. Tá sa zmenila na ruiny už po šiestich výstreloch. Tým bolo pre postupujúcu pechotu a tanky pripravené mesto Belbek. Na južnom brehu rovnomennej rieky sa vytvorilo predmostie pre útočnú formáciu, pripravenú na dobitie samotného Sevastopoľa. Prvý operačný deň Gustava sa týmto skončil a posádka sa zaoberala prípravou na ďalší deň. Niekedy začiatkom marca. Tu sa zhromažďovali mohutné delostrelecké sily, ktoré sa mali zúčastniť obliehania Sevastopoľa. Začiatkom apríla boli jednotky presunuté severne od Simferopoľa na juhu polostrova.


6. 6. 1942

Prvým cieľom tohto dňa bola pre Gustava pevnosť Molotov. Tá padla po siedmych výstreloch. Nasledovalo ostreľovanie cieľa, nazývaného Biely útes. Išlo o obrovský muničný sklad, ktorý Rusi považovali za nezničiteľný konvenčnými zbraňami. Bol totiž vybudovaný v podzemí pod hladinou zálivu Severnaja. Gustav si s týmto cieľom taktiež poradil Po deviatich výstreloch jeho projektily prenikli vodou zálivu a tridsať metrov hrubým morským dnom a vyhodili sklad do povetria. Traduje sa, že deviaty vystrelený projektil potopil menšiu námornú loď, ktorá sa priplietla Gustavovi do palebnej čiary. Iní autori Gustavovej paľbe na záliv Severnaja neprikladajú až takú vážnosť a uvádzajú, že Nemci o spomínanom muničnom sklade nemali ani tušenie. Munícia podľa nich vyletela do vzduchu po zle zameranom výstrele Gustava a sklad zničil celú pevnosť Biely útes, ležiacu nad ním. Títo autori pripisujú aj spomínanú potopenú loď chybe zameriavania Gustava.


7. 6. 1942
Nasledujúci deň robil Gustav palebnú podporu pre útok pechoty proti pevnosti, známej ako Severozápadný štít. Po siedmych výstreloch bola pevnosť zničená a mohla nastúpiť pechota na očisťovacie operácie. Po tomto útoku bolo operačné nasadenie Gustava na krátky čas prerušené. Posádka a inžinieri sa venovali údržbe a drobným opravám. Medzitým 9. júna pokračovala delostrelecká a vzdušná príprava útoku na samotný Sevastopoľ. Južne od mesta sa rumunské jednotky pripravovali na útok smerom na západ, cez rieku Bajadaroku.

11. 6. 1942
V tento deň sa do činnosti opäť zapojil aj Gustav. Ostreľoval pevnosť Siberia, ktorá padla po piatich výstreloch. Na dlhší čas to bolo opäť zo strany Gustava všetko. Do 14. júna nemecká pechota obsadila zvyšky pevnosti Stalin a na južnom brehu Sevastopoľského zálivu vytvorila predmostie pre útok priamo na Sevastopoľ. 15. júna Rumuni na juhu, za asistencie vzdušnej podpory rozbehli útok smerom na západ a urobili prielom až po mesto Balaklava, ktoré na pobreží Čierneho mora susedí so Sevastopoľom.


17. 6. 1942

Posledným cieľom Gustava bola pevnosť Maxim Gorkij– išlo v skutočnosti o dve priľahlé pevnosti- a jej pobrežná delostrelecká batéria. Oba ciele boli zničené na päť výstrelov. To bolo pre Gustava všetko. 19. júna začala delostrelecká a letecká príprava, ktorej cieľom bol samotný Sevastopoľ. Gustav však na civilné ciele nestrieľal.
 

Do 21. júna padli postupne všetky pevnosti na južnom brehu Sevastopoľského zálivu, ako posledná z nich pevnosť Lenin, ktorá ležala na najvýchodnejšom výbežku mysu. Celý deň a nasledujúcu noc pokračovalo ostreľovanie samotného mesta. Rusi sa z neho stiahli severne za rieku Čornaja a založili obranné línie pozdĺž jej južného brehu. Od 22. do 25. júna sa Nemci dostali k okraju mesta. Na juhu sa zatiaľ Rumunské jednotky ešte stále trápili pri meste Balaklava. 26. však dobyli nielen Balaklavu, ale aj susedné Kadikni a 27. sa s Nemcami stretli pri bránach Sevastopoľa. 28. začal spojený frontálny útok Nemcov zo severu a Rumunov a Nemcov z juhovýchodu. Rusi sa pod týmto tlakom stiahli a umožnili tak obom smerom spojiť sa do jedného frontu. 29. júna bola dobytá pevnosť na kopci Malakov, brániaca východnú časť mesta. Sevastopoľ sa vzdal 1. júla 1942. Napriek tomu sa odrezané jednotky Sovietov bránili na Kersonskom polostrove až do 4. 7. Mesto bolo totálne zničené, no z jeho 80 tisíc obyvateľov na počudovanie padlo iba dvesto civilistov – a to napriek tomu, že počas obliehania naň vypálených 30 tisíc ton delostreleckých granátov a zhodených 25 ton bômb. Také malé straty na životoch sa dajú vysvetliť tým, že civilné obyvateľstvo malo dostatok času na prípravu. Varovali ich nielen orgány domobrany, ale aj mohutná kampaň na vydanie Sevastopoľa pred vlastným obliehaním, ktorú Nemci jednak vysielali v rozhlase, ale šírili aj letákmi a ampliónmi. Obyvateľstvo vedelo, čo ho čaká a jednoducho sa zakopalo – priamo v meste v pivniciach, no množstvo ľudí využilo aj pobrežné jaskyne zálivov, kde prečkalo najhoršie bombardovanie.
Pre Gustava sa služba skončila. Vystrelil 48 granátov na operačné ciele a spolu so zastrieľaním a skúškami mala jeho hlaveň za sebou okolo 300 výstrelov. Bola preto demontovaná a poslaná do Essenu na opravu. Na jej miesto bola namontovaná náhradná hlaveň, ktorú Gustav so sebou viezol. Samotné delo bolo demontované, naložené na vlak a dopravené do Rügenwalde. Tam slúžilo predovšetkým na demonštračné účely – Nemci výstrelmi z obrieho kanóna ohurovali oficiálne návštevy a využívalo sa aj na vývoj nových druhov protipancierových projektilov.
Krupp sa pre Gustava snažil nájsť ďalšie využitie a pokusne naň namontoval hlaveň kalibru 52 cm, dlhú až 42 metrov. Gustav mal v tejto modifikácii (jej názov bol Langer Gustav) strieľať tzv. okrídlené strely s krídlovými stabilizátormi- raketové strely s hmotnosťou 680 kg do vzdialenosti až 190 km. Tento dostrel umožňoval priame delostrelecké bombardovanie Londýna. Dokončenie hlavne a vývoj striel však ukončilo jedno z bombardovaní Kruppových tovární v Essene lietadlami RAF.
Od týchto pokusov sa však upustilo. Rovnako bol zavrhnutý projekt na postavenie podvozka pre Gustava, zloženého z trupov a hnacích sústav tanku Tiger I.

Medzitým sa vojna uberala úplne odlišným smerom, než si priali Nemci a pre Gustava už operačné nasadenie nenašli. Plánovali ho použiť na ostreľovanie Leningradu n januári 1944. No kým boli dokončené prípravy, ruská protiofenzíva pri Leningrade tento plán znemožnila.
Niektorí autori uvádzajú, že Gustav bol od Sevastopoľa presunutý rovno k Leningradu ešte roku 1942. bol umiestnený v blízkosti železničnej stanice Taizy, 30 km od mesta. Delo bolo síce pripravené, no útok bol prerušený. Gustav strávil zimu 1942/43 neďaleko Leningradu.

Posledným operačným nasadením Gustava bolo potláčanie Varšavského povstania v septembri 1944. Tu bolo vypálených do tridsať projektilov. To však už bola pre Gustava skutočne posledná možnosť vystreliť. Dnes sú niektoré nevybuchnuté náboje vystavené v múzeách v meste.

 

Jedným z prvých Američanov, ktorý sa s Gustavom, respektíve s tým, čo z neho zostalo, stretol, bol plukovník Porter, neskorší veliteľ 416. delostreleckej skupiny. 22. apríla sa k útoku na Regensburg presúval málo používanou cestou cez les asi 15 km severne od Auerbachu (45 km juhozápadne od Chemnitzu). Dostal sa do dediny Metzenhof, kde stretol amerického vojaka, ktorý tvrdil, že v neďalekom lese sú porozhadzované nejaké veľké kanóny. Plukovník sa nechal uniesť svojou zvedavosťou a keď prešiel naznačeným smerom asi 2 km, dorazil k jednokoľajnej trati, vôkol ktorej boli zdemolované vraky štrnástich vozňov, patriacich k nákladnému vlaku, prevážajúcemu Gustava, spolu so svojím nákladom – súčasťami dela. Porter tu našiel obe Gustavove hlavne, pravú polovicu lafety, spolu s nosníkmi a ďalšie časti. Jedna hlaveň bola nedotknutá, no ostatné časti boli ťažko poškodené unikajúcimi Nemcami. Plukovník Porter však musel pokračovať v postupe na juh k Regensburgu, na dobytí ktorého sa podieľala aj jeho 416. skupina.
Neskôr toho istého mesiaca Porter dislokoval svoj štáb priamo do Auerbachu. Znova dal prehľadať trať pri Metzenhofe a tentoraz objavil ďalšie časti dela, rozvozené pozdĺž železnice až do vzdialenosti 75 km. Neďaleko dediny Vorra objavil záver kanóna, ľavú časť lafety, svorníky a jeden z dieselelektrických generátorov z ťažných lokomotív. Aj ďalšie pátranie prinieslo úspech – 38 km južne v železničnom tuneli pri Weidene boli objavené zvyšné z 25 vozňov, tvoriacich Gustavov vlak. Všetky boli zničené náložami. Bolo zrejmé, že Nemci robili túto sabotáž vo veľkom zmätku a náhlivosti, pretože Američania na niektorých častiach Gustava našli aj neodpálené nálože.
Plukovník Porter odišiel do Paríža, kde o svojom náleze osobne informoval vojenskú výzvednú službu. Okrem informáciách o náleze zvyškov Gustava sa mu dokonca podarilo zajať Nemeckého dôstojníka, ktorý bol členom Gustavovej posádky na Kryme. Porter o svojom zaujímavom náleze napísal správy Britskému a Francúzskemu veleniu a po návrate do USA mnohé články do viacerých vojenských a vedeckých časopisov.
Zvyšky Gustava boli z Metzenhofu presunuté a ako železný šrot zužitkované v oceliarňach niekde v Porúrí, rovnako ako vagóny, nájdené v dedine Vorra a v tuneli pri Weidene.

 

Dora

Dora bolo meno druhého dokončeného železničného dela, o ktorom sa však veľa nevie. Podľa niektorých autorov sa z Kruppových tovární nikdy nedostala. Podľa ďalších skončila na strelnici v Rügenwalde, ale operačne nasadená nikdy nebola. Tieto konštatovania a protirečenia sú podľa všetkého spôsobené omylom svedkov, z ktorých prevažnú väčšinu tvoria veteráni amerického ťaženia Západnou Európu, ktorí si identické delá museli zákonite mýliť. Vo všeobecnosti sa často pertraktuje zrejme nesprávny názor, že pri Sevastopoli bola operačne nasadená Dora a nie Gustav. Ďalšou možnosťou, ako došlo k omylom je, že to, o čom sa dočítali americkí vojaci v záznamoch o strelnici v Rügenwalde jednoducho nebola Dora, ale Gustav, ktorý, ako už bolo spomenuté v predchádzajúcej časti, tam bol istý čas dislokovaný jednak preto, že nemal vhodný cieľ a jednak kvôli vývoju raketových striel s ďalekým dostrelom.


Niektorí autori sa však o Dore predsa len zmieňujú viac, a to dokonca v súvislosti s jej operačným nasadením. Dora mala byť podľa nich po svojom dokončení nasadená pri Stalingrade. Do operačného priestoru, asi 15 km severne od Stalingradu, bola dovezená niekedy v polovici augusta 1942. Následne prebiehala jej montáž a na ostreľovanie bola pripravená 13. septembra. Ako je známe, na druhý deň, 14. 9., začalo obliehanie Stalingradu, ktoré trvalo až do 19. novembra. 20. bol totiž generál von Paulus so svojimi jednotkami potlačený ruskou protiofenzívou. Dovtedy však pálil na Stalingrad všetkým, čo mal k dispozícii. Či to bola aj Dora, nevedno. Jasné je len to, že v osudnom Stalingradskom kotli nezostala. Bola rozmontovaná a odvezená ešte pred uzavretím ruského obchvatu smerom na západ.


Zhruba v tom istom čase bol z Krymu stiahnutý aj Gustav. Nejaký čas sa obe gigantické zbrane údajne potulovali po železniciach Európy. Nemci sa ich snažili ochrániť pred zajatím a bombardovaním. Napriek tomu sa obe delá vzdušným útokom nevyhli a boli poškodené. Pri svojich presunoch mali istý čas pobudnúť aj v Poľsku a dokonca v Československu.

Keď Sovietska armáda obsadila Poľsko, obe delá boli presunuté do južného Nemecka. Tam im však hrozilo zajatie od Američanov. Ich 9. armáda v apríli 1945 dosiahla Magdeburg a 1. armáda rieku Mulde, južne od Dessau. 20. apríla dobyla Leipzig a 3. armáda postupovala cez Bayreuth na Chemnitz. Dora bola sa v tom čase nachádzala na železničnej stanici v Oberlichtenau, severne od Chemnitzu. Posádka Dory, vidiac, že koniec je neodvratný, zničila gigantické delo náložami a jednotlivé súčasti rozvozila po širokom okolí, aby čo najviac znemožnila nepriateľským armádam skúmať toto pozoruhodné dielo.


Začiatkom júna objavil tím americkej vojenskej výzvednej služby zvyšky Dory v priestoroch železničného depa v Chemnitzi. Mohli si však len urobiť zopár fotiek vraku, pretože Chemnitz na základe rozhodnutia Jaltskej konferencie už okupovali Rusi a tí okolo zvyškov Dory práve rozostavovali stráže. Dora teda padla do rúk Rusov a 3. armáda sa musela z priestoru Chemnitzu stiahnuť na juh, kde sa pripravovala na útok na Regensberg.

Čo sa dialo s Dorou po tom, čo padla do sovietskych rúk, sa nevie.

 

Langer Gustav

 

Langer Gustav („Dlhý Gustav“)bol návrh kanónu kalibru 520 mm s hlavňou dlhou 43 m. Mal strieľať raketové projektily vážiace 680 kg na vzdialenosť 190 km, čím by mohol dostreliť až do Londýna. Pravdepodobne sa jedná o tretí kus, ktorý nebol nikdy dokončený, lebo továrne v Essen boli častým terčom spojeneckých bombardovacích útokov.

Stavba týchto troch diel si vyžiadala obrovské materiálne i pracovné náklady, tisíce pracovných hodín inžinierov za rysovacími doskami i robotníkov v továrňach. Konečný efekt bol však skutočne mizivý a všetko úsilie a prostriedky vynaložené na stavbu vyšlo do facto na zmar. 80 cm K (E) sú najväčším dôkazom Hitlerovej megalománie. Prostriedky, ktoré boli vynaložené na jeho vývoj a výrobu mohli byť využité omnoho zmysluplnejšie. Z Gustava a Dory sa dodnes zachovalo len niekoľko nevybuchnutých či nevystrelených nábojov, ktoré sú vystavené vo vojenských múzeách.

Galériu k železničnému delu Dora nájdete tu.

 

Gerät 040/041

Skúsenosti z prvej svetovej vojny ukázali vysokú odolnosť poľných aj stálych opevnených postavené voči paľbe poľného delostrelectva. Na ich zničenie museli byť používané superťažké delá ako bola francúzska húfnica Mortier de 370 Filloux kalibru 370 mm, rakúska Škoda 38 cm Belagerungshaubitze M 16 kalibru 380 mm, britká Ordnance BL 15 inch Howitzer „Granny“ kalibru 381,5 mm, či nemecká M-Gerät kalibru 420 mm. V období pred druhou svetovou vojnou začalo mnoho štátov ako Francúzsko či Československo budovať na svojom území rozsiahle opevnenia, ktoré mali zastaviť vojská rozpínavého Nemecka.

Po nástupe nacistov v 30. rokoch 20. storočia sa začalo znovuvyzbrojovanie nemeckej armády. Vyvstala potreba nových zbraní, ktoré by dokázali zničiť aj tie najťažšie opevnené pozície nepriateľa. Waffenamt. („Úrad pre vyzbrojovanie“, neskôr premenovaný na Heereswaffenamt, „Úrad pre vyzbrojovanie pozemného vojska“, skrátene HWA), vydal v roku 1934 požiadavku na vývoj dela, ktoré by bolo schopné preraziť 900 mm železobetónu. Hitler, ktorý bojoval v prvej svetovej vojne, poznal, aké je to dobývať dobre opevnené postavenia nepriateľa a poznal aj silu delostrelectva. Projekt preto podporoval. Do súťaže sa prihlásila firma Rheinmetall-Borsig, ktorá začala v roku 1935 s úvodnými teoretickými prácami.

Prvé požiadavky určovali, že zbraň má byť ťažký mažiar kalibru 800 mm na prevoznej lafete, ktorá sa pri streľbe zakopala do zeme. Mala byť schopná vystreliť projektil vážiaci 4000 kg na vzdialenosť 1000 metrov pri úsťovej rýchlosti 100 m/s, poprípade 2000 kg vážiaci náboj na vzdialenosť 2000 m pri úsťovej rýchlosti 140 m/s. Záklz zbrane nemal vďaka hydraulickému brzdovému zariadeniu prekročiť 0,5 m. Do palebného postavenia mal byť kanón dopravovaný po častiach na pásových podvozkoch, alebo po železnici a na mieste potom zmontovaný s pomocou ďalšieho vozidla vybaveného žeriavom. Neskôr bol minimálny dostrel zvýšený na 3000 m a celá konštrukcia mala byť schopná zaujať palebnú pozíciu do šiestich hodín. Strieľať mala buď s výbušné (trhavé), alebo priebojné (protibetónové) náboje. Zbraň mala byť nabíjaná spredu a preto sa rátalo s eleváciou hlavne len 45°.

Po konzultáciách s Waffenamtom predložila firma Rheinmetall-Borsig v januári 1937 upravený návrh konštrukcie novej zbrane. Kaliber bol znížený na 600 mm a úsťová rýchlosť zvýšená na 200 m/s, vďaka čomu sa podarilo dosiahnuť požadovaného dostrelu. Upravená lafeta umožňovala eleváciu 120° a námer v rozsahu 125° a pri transporte ju bolo možné rozobrať na 8 častí s hmotnosťou nepresahujúcu 9 ton. V tejto fáze prejavila firma značnú iniciatívu a hoci to nebolo v požiadavkách, navrhla zbraň tak, aby mohla byť nainštalovaná na samohybný podvozok neskôr označený ako Selbstfahrlafette, („Samohybná lafeta“) vďaka čomu už nebolo nutné húfnicu v palebnej pozícii pomaly zostavovať. Čas, za ktorý sa zbraň pripravila na streľbu tak neprekračoval 30 minút, pričom na palebnej pozícii nebolo nutné robiť žiadne výkopové práce.

Selbstfahrlafette vznikla zvarením oceľových plechov a dve zvislé prepážky ju rozdeľovali na tri časti. Vpredu bol priestor na motor, v strede bojový priestor a vzadu uzavretá strojovňa, ktorá umožňovala spúšťanie a zdvíhanie do bojovej a prepravnej polohy. Zmena trvala 15 sekúnd.

Pri presune bol podvozok zdvihnutý, takže hnacie a napínacie kolesá sa nachádzali nad úrovňou pojazdových kolies, ale keď stroj zaujal bojové postavenie, celý klesol, až sa hnacie a napínacie kolesá dostali na úroveň terénu. Stroj tak jednak znížil svoje ťažisko, čím získal lepšiu stabilitu a navyše podvozok lepšie znášal spätný ráz z výstrelov.

Výhody tejto koncepcie boli zrejmé a preto ju Waffenamt schválil, ale požadovaná hodnota dostrelu sa opäť zvýšila, tentoraz na 4000 m. Kvôli tomu sa úsťová rýchlosť projektilov musela zvýšiť na 243 m/s. Aby sa zjednodušila streľba a zvýšila kadencia, upustilo sa od požiadavky, aby bol kanón nabíjaný spredu a hlaveň dostala klasický uzáver. Predpokladaná hmotnosť zbrane, ktorá v medzičase dostala nič nehovoriace označenie Gerät 040 („Zariadenie 040“), bola 64,5 tony, váha podvozku 32,5 ton. Na jej vývoj dozeral generál delostrelectva Karl Becker, pravdepodobne podľa jeho krstného mena dostal mažiar prezývku Karl-Gerät („Karlovo zariadenie“), alebo Karl Mörser („Karlov mažiar“).

Pretože Nemci nemali skúsenosti s tak ťažkými zbraňami, ako mal byť Gerät 040, rozhodli sa v roku 1938 nainštalovať na tank Neubaufahrzeug závažia a zistiť merný tlak na pásoch, priechodnosť terénom a ovládateľnosť vozidla. Tieto jazdné skúšky sa konali na polygónoch Unterlüss a Chemnitz-Ebersdorf. Neskôr sa pri skúškach používal zmenšený model podvozku plánovaného pre Gerät 040 v mierke 1:10. Po dokončení a odskúšaní prvého prototypu označeného ako Versuchsgerät („Skúšobné zariadenie“) v roku 1940 sa ukázalo, že riadenie vozidla aj napriek jeho obrovskej hmotnosti, ktorá sa vyšplhala až na 124 ton, je bezproblémové. Komplikácie spôsobovali priekopy, krátery po granátoch a podobné terénne nerovnosti, ktoré museli byť pred Gerät 040 zasypané, inak by cez ne neprešlo. Zatáčanie na mäkkom podloží taktiež spôsobovalo problémy, pretože hrozilo zvlečenie pásov. Ešte predtým, v júni 1939 sa v Hillerslebene uskutočnili strelecké skúšky. Pri nich bola hlaveň namontovaná na tzv. Anschießlafette („Strelecká lafeta“), ktorá umožňovala námer 10° na obe strany. Jej celková hmotnosť bola 159 910 kg. Pri týchto testoch sa zisťovalo namáhanie a opotrebovanie hlavne, stanovila sa veľkosť a zloženie prachových náplní, overovala sa balistika a presnosť nábojov a vyhotovili sa strelecké tabuľky. Testy odhalili, že záklz je silnejší, než sa predpokladalo, čo si vyžadovalo sériu konštrukčných úprav a pridanie druhého brzdovratného zariadenia. Druhá fáza streleckých skúšok sa začala na jeseň roku 1939 a skončila sa v marci 1940. Používala sa pri nich takzvaná Hangelafette skonštruovaná firmou Demag z Duisburgu, ktorá vážila dohromady 139 ton. V rámci testov húfnica ostreľovala vozidlá a betónové bunkre, aby sa ukázali účinky striel na ciele.

Náboje pre Gerät 040 malo prevážať vozidlo Sd.Kfz. 161 Munitionschlepper für Karl Mörser, ktoré bolo navrhnuté v októbri 1939. Bolo postavené na podvozku tanku Pz.Kpfw. IV, z ktorého bola odmontovaná veža a do zadnej časti vozidla bola nainštalovaná korba na prevoz štyroch projektilov. V prednej časti sa nachádzal žeriav s nosnosťou 6 ton určený na manipuláciu s nimi. Elektrickú energiu mu dodával benzínový agregát, ktorý normálne otáčal vežou tanku pri vypnutom hlavnom motore.

Obrázok

Pretože maximálna rýchlosť Gerät 040 v teréne bola približne 10 km/h a dochádzalo pri ňom k veľkému opotrebovaniu pásov a pohybového ústrojenstva, presuny na väčšie vzdialenosti sa uskutočňovali po železnici. Kvôli rozmerom zbrane, ktoré boli na hranici možností prejazdných profilov nemeckých železníc musel byť pre jej transport vyvinutý špeciálny nákladný vozeň. Jeho vývoj sa začal v roku 1939. Skladal sa z dvoch päťnápravových podvozkov s visutými ramenami upevnenými na točniach, ktoré boli ukotvené nad strednou nápravou. Ramená boli vybavené masívnymi závesnými okami a ich výšku bolo možné meniť s pomocou hydraulických heverov. Selbstfahrlafette sa medzi podvozky zavesila a zaistila s pomocou tučných čapov. Potom boli vyvesené vlečné ramená podvozku a pásy s pomocou ručných navijakov upevnených na bočnej strane korby. Pri jazde bez mažiara boli podvozky spojené špeciálnym spriahlom. Vozne vyrábala firma Linke-Hofman z Breslau (dnes Wroclaw v Poľsku), skúšky sa začali v máji 1940. Neskôr boli vozne upravené, aby mohli jazdiť po sovietskych tratiach s koľajovým rozchodom 1524 mm. Ak bola vzdialenosť od cieľa príliš veľká, delo bolo možné rozobrať a prepraviť po častiach.

Prvý sériový kus Gerät 040 s prezývkou Adam bol dodaný v júni 1940. 2. júla bol na pôde výrobného závodu predvedený skúšobnej komisii HWA. Spolu bolo vytvorených 7 diel Gerät 040. Stroje dostali mená: Adam (stroj č. I.), Eva (stroj č. II), Odin (stroj č. III.), Thor (stroj č. IV.), Loki (stroj č. V.),  a Ziu (stroj č. VI.). Prvý vyrobený skúšobný stroj (Versuchsgerät), nemal prezývku. Dodávka šiestich sériových strojov mala prebehnúť od novembra 1940 do augusta 1941.

Pohon zabezpečoval dvanásťvalcový kvapalinou chladený benzínový motor Daimler-Benz MB 503 A s výkonom 580 konských síl, ale stroje číslo III, IV a V mali menej výkonný dvanásťvalcový kvapalinou chladený dieselový motor MB 507 C. Motor bol ale aj tak používaný prakticky iba pri zameriavaní na cieľ, pretože stroju dával úbohú rýchlosť pri vysokej spotrebe paliva.

Vo februári roku 1941 však prišla požiadavka na predĺženie dostrelu Gerät 040, ktorý činil 6800 m (to bola len tretina dostrelu priemernej húfnice kalibru 105 až 122 mm v tom období a táto hodnota sa blížila k dostrelu ťažkých pechotných mínometov) a v máji 1942 sa rozhodlo vybaviť všetky delá dlhšou hlavňou kalibru 540 mm namiesto pôvodnej kratšej hlavne kalibru 600 mm. Napokon však boli iba tri stroje s číslami I, IV a V opatrené novou hlavňou, zvyšné tri dostali pôvodnú. Vznikli tak dve verzie stroja- Gerät 040 s kratšou hlavňou kalibru 600 mm a Gerät 041 s dlhšou hlavňou L/11.55 kalibru 540 mm s dlhším dostrelom, ktorý sa zvýšil na 10 400 m. Pre každý typ hlavne existovali dva druhy munície, pre väčší kaliber to boli ťažké protibetónové náboje (schwere Betongranate 040) s dĺžkou 2511 mm, hmotnosťou 2170 kg (348 kg z toho tvorila bojová nálož), úsťovou rýchlosťou 220 m/s a dostrelom 4320 m a ľahké protibetónové náboje (leichte Betongranate 040) dlhé1991 mm, vážiace 1700 kg (280 kg z toho tvorila bojová nálož), úsťovou rýchlosťou 285 m/s a doletom 6700 metrov. Pre kaliber 540 mm existovali výbušné náboje (leichte Sprenggranate 041) a ľahké protibetónové náboje (leichte Betongranate 041) s hmotnosťou 1250 kg (180 kg tvorila bojová nálož), úsťovou rýchlosťou 378 m/s a dostrelom 10 060 m. Na ich transport bolo vyčlenených 22 vozidiel Sd.Kfz. 161. Frekvencia streľby bolo 6 rán za hodinu.

Obrázok

Vývoj a výroba Gerät 040 sa oneskorila o toľko, že už nestihli byť nasadené proti československým (aj k tomu by došlo len v prípade, že by namiesto podpísania Mníchovskej dohody vypukla vojna) ani francúzskym pevnostiam. Útok na Gibraltár sa taktiež neuskutočnil a pre túto v podstate jednoúčelovú zbraň tak istú dobu nebolo použitie.

Až 3. januára 1941 bola v meste Bergen sformovaná Schwere Batterie833 („Ťažká batéria 833“). Operačnej spôsobilosti dosiahla 15. februára 1941. 2. apríla sa z nej stal Schwere Artillerie Abteilung 833 („Ťažký delostrelecký batalión 833“) pod vedením Oberstleutanta (vojenská hodnosť Wehrmachtu odpovedajúca hodnosti plukovníka) Roberta Schmidta. Oddiel mal dve batérie- prvá, 1./833 bola vyzbrojená stojmi AdamEva, velil jej Hauptmann (vojenská hodnosť Wehrmachtu odpovedajúca hodnosti kapitána) Hans Messman a druhá. 2./833 bola vyzbrojená strojmi ThorOdin a velil jej Oberstleutant Rudt Freiherr von Collenberg. Každá batéria bola okrem mažiara vybyvená ôsmimi podvalníkmi Culemeyer, na ktoré sa nakladali jednotlivé časti Gerät 040/041, ôsmimi polopásovými ťahačmi Sd.Kfz. 8, dvoma transportérmi munície Sd.Kfz. 161, ôsmimi nákladnými, piatimi osobnými automobilmi a štrnástimi motocyklami, z toho dva so sidecarom.

Obe batérie mali byť nasadené v operácii Barbarossa Prvá batéria bola so 60 kusmi munície prevezená do Lanchtu, do podriadenosti IV. Armeekorps (IV. armádny zbor) 17. armády, ktorá patrila do Armádnej skupiny juh. Tá bola použitá pri útoku na mesto Ľvov. Druhá batéria s 36 kusmi munície bola odoslaná do Terespolu, kde bola pridelená 4. armáde, ktorá patrila do Armádnej skupiny stred.

Obrázok

Prvé bojové nasadenie 1./833 proti bunkrom v oblasti Wialky Dzial v sovietmi okupovanej časti Poľska nebolo veľmi oslnivé. Mažiare tam v podstate vôbec nebolo treba a pre rôzne poruchy aj tak neboli schopné nasadenia. V húfnici Eva sa vzpriečil náboj a keďže ho na mieste nebolo možné vybrať, musel byť celý stroj aj s nábojom odoslaný do výrobného závodu.

Druhá batéria bola nasadená proti Brest-Litovskej pevnosti a opäť došlo k rôznym problémom. Po vypálení troch výstrelov došlo k zablokovaniu projektilu v hlavni na mažiari Thor a rovnaká porucha sa objavila ja na mažiari Odin, oba sa neskôr napokon podarilo sfunkčniť. Celkom bolo vystrelených 31 nábojov, teda skoro všetky, ktoré mala 2./833 k dispozícii. Zo zvyšných piatich boli tri vadné.

Účinky ostreľovania boli hodnotené kladne. Po dopade granátu boli pozorované stĺpy vyhodených trosiek vysoké až 170 metrov, pričom v zemi vznikol 5 metrov hlboký kráter s priemerom 15 m. Výbuchy mali značný demoralizujúci účinok na obrancov pevnosti a Oberstleutant Schmidt odporúčal pre Gerät 040 vyvinúť okrem prierazného (protibetónového) aj trhavý granát.

K druhému bojovému nasadeniu došlo počas obliehania Sevastopoľa v roku 1942. Tam bola vytvorená Karl-Batterie („Batéria Karl“), ktorá disponovala troma strojmi. Ich presun do palebných pozícií bol značne komplikovaný, pretože nad oblasťou museli neustále prelietavať stroje Luftwaffe, aby hlukom leteckých motorov prehlušili lomoz pomalých ťažkých kolosov a zabránili ich napadnutiu sovietskym letectvom. Batéria so sebou viezla zásobu 72 ťažkých a 50 ľahkých prierazných (protibetónových) granátov. Všetka munícia bola spotrebovaná do 12. júna. 7. júna sa delostrelcom húfnice Thor podaril priamy zásah jednej z dvoch veží pevnosti Maxim Gorkij, z ktorej každá bola vyzbrojená troma kanónmi kalibru 305 mm. Veže pochádzali z vraku vojnovej lode Volja, boli vybavené 200 až 300 mm hrubým pancierovaním a ich obsluhu tvorilo 54 mužov. Veža bola zásahom úplne zdemolovaná a okrem toho boli zničené aj diaľkomery a kasematy pevnosti.

13. júla sa batéria presunula do nového postavenia, aby mohla ostreľovať ďalšie ciele. Medzitým dorazil vlak s 50 ťažkými a 29 ľahkými prieraznými granátmi. Okrem štyroch ťažkých boli do 1. júla 1942, keď Sevastopoľ prakticky padol, všetky spotrebované. Počas obliehania bolo vypálených 198 nábojov, väčšina smerovala na pevnosť Maxim Gorkij. Sovietom sa podarilo odvetnou paľbou zničiť jeden Munitionschlepper aj so štyrmi ťažkými priebojnými granátmi na korbe. Podarilo sa im taktiež nájsť jeden nevybuchnutý náboj, ktorý odoslali do Moskvy na expertízu.

19. júla 1942 bolo nariadené stiahnuť všetky stroje od Sevastopoľa, aby sa mohli opraviť. Ďalším cieľom sa malo stať obliehané mesto Leningrad. 15. augusta bola vytvorená Schwere Batterie 628, ktorá mala disponovať dvoma mažiarmi. Tá bola pridelená Armádnej skupine sever 2. septembra 1942 dorazila k Leningradu. V rámci delostreleckej prípravy pre operáciu Feuerzauber mala každá z nich vypáliť 150 nábojov.

Tam ale museli Nemci čeliť častým a silným sovietskym protiútokom a tak bolo rozhodnuté, že batériu tam radšej nerozložia. 4. decembra 1942 prišiel rozkaz presunúť stroje do Nemecka.

Tam boli tri mažiare (Adam, Thor, Loki) na základe Hitlerovej požiadavky prezbrojené na hlaveň kalibru 540 mm s dlhším dostrelom. Tieto stroje dostali nové označenie, Gerät 041. Hlaveň sa skúšala do júla 1942 na prvom stroji, Versuchsgerät. Prezbrojovanie sa však výrazne zdržalo.

Ďalšie bojové použitie tejto zbrane prišlo preto až počas Varšavského povstania. Ani vtedy ale ešte nebol k dispozícii žiaden stroj Gerät 041 a preto bol na miesto poslaný len Gerät 040 Ziu, ktorý tam dorazil 17. augusta 1944. Vlak s muníciu dorazil o deň neskôr. Palebné postavenie vzniklo na betónovej ploche pred pamätníkom Józefa Sowińskieho. Citeľne tu chýbali trhavé náboje, ktoré dokázali vystreľovať len 540 mm hlavne Gerät 041. Hoci Nemci hodnotili ostreľovanie mesta Ziu kladne, hrubostenné protibetónové granáty tu často zlyhávali a nemali taký účinok na „mäkké ciele“. Poliaci našli niekoľko nevybuchnutých projektilov a využili ich bojovú časť na výrobu vlastných výbušnín. Ďalších osem nevybuchnutých kusov sa podarilo nájsť po vojne.

 Obrázok

Prvým bojovým nasadením nových Gerät 041 mala byť operácia Wacht am Rhein („Stráž na Rýne“), teda nemecká ofenzíva v Ardenách. Tam mali byť v rámci Schwere Batterie 328. nasadené stroje AdamLoki, ale napokon bol v rámci v Schwere Batterie 628. nasadený iba Gerät 041 Thor spolu so strojmi EvaZiu, s pôvodnými hlavňami. Pri návrate bol Ziu poškodený náletom.

Mažiare boli nasadené ešte v roku 1945 pri Remagene, kde vystrelili 14 projektilov kalibru 600 mm. Do konca vojny bolo naplánovaných ešte niekoľko akcií, všetky boli zrušené. Nepriateľské vojská postupovali rýchlejšie, než sa darilo vypravovať vlaky s húfnicami.

 

Z dôvodu jeho veľkosti a nemotornosti bol efekt Gerät 040/041 na výsledok vojny minimálny. Musel sa transportovať po železnici, sám by sa ďaleko nedostal, takže by musel byť použitý na pomerne statickom fronte, pri obliehaní nepriateľských pevností. Taký typ bojiska bol v období druhej svetovej vojny prakticky minulosťou.

V apríli a marci 1945 boli stroje číslo II. Eva a číslo V. Loki zajaté americkou armádou. Siedma, skúšobná zbraň bola taktiež získaná Američanmi, prevezená do skúšobného areálu v Aberdeene (Aberdeen Proving Ground) a neskôr zošrotovaná. Čísla I. Adam, IV. Thor a VI Ziu získali sovieti. Stroj číslo III. Odin bol ťažko poškodený v septembri 1944, keď mu pri skúškach v hlavni explodoval granát. Stroj bol zničený na 50% a ďalej slúžil už len ako zdroj náhradných súčiastok. Rovnako bol kanibalizovaný aj prototyp, Versuchsgerät, ktorému a pokazil motor. Stroj číslo VI Ziu je vystavený v tankovom múzeu v Kubinke. Osud ostatných strojov je neznámy.

Galériu k samohybnému delu Karl-Gerät 040/041 nájdete tu.

 

Séria Grille

Kódovým označením Grille („Cvrček“) bolo označených niekoľko projektov špeciálne upravených tankov. Ich cieľom bolo vyskúšať koncepcie a návrhy pre rôzne ťažké zbrane. Niekoľko typov zo série Grille sa stalo tzv. „Nosičmi zbraní“ (Waffenträger). Niektoré typy sa dostali do fázy skúšok prototypu, iné neopustili rysovacie dosky. Každopádne sa žiaden z nich nikdy sériovo nevyrábal.

Prvým bol Grille 10, upravený tank Pz.Kpfw. IV Ausf. C, bez otočnej veže, na ktorom bolo nainštalované protilietadlové delo kalibru 88 mm FlaK 37 L/56 (FlaK- Flugzeugabwehrkanone- „Protilietadlový kanón“, 37- rok výroby 1937, L/56- dĺžka hlavne 56 ráží). Stroj mal oficiálny názov Versuchsflakwagen für 8.8cm FlaK 37 („Skúšobné protilietadlové vozidlo pre protilietadlový kanón FlaK 37“). Stroj mal slúžiť na ostreľovanie Maginotovej línie, neskôr sa účel vozidla zmenil na ťažké samohybné protilietadlové delo. V roku 1940 vznikol drevený model tejto zbrane, ale ďalej sa nepokračovalo. V roku 1942 vznikol Versuchsflakwagen für 8.8cm FlaK 41, ktorý sa od predchodcu líšil len typom použitého kanóna (FlaK 41 L/75). Z tohto typu stroja boli postavené tri prototypy, z ktorých jeden bol aj bojovo  nasadený v Taliansku v roku 1944, kde bol začlenený do 26. tankovej divízie.

V roku 1942 vznikol aj tretí podtyp Grille 10. Jednalo sa o protilietadlový kanón FlaK 41 nainštalovaný na upravený podvozok tanku Pz.Kpfw. V Panther, z ktorého bola opäť odmontovaná veža. Z týchto dvoch typov bol postavený len jeden prototyp.

Ďalšie podtypy Grille 10 počítali s namontovaním kanónu kalibru 100 mm (neznámy typ, ktorý sa zrejme napokon nevyrábal), poprípade 105 mm (leFH 43) na podvozok tanku Panther. Tieto návrhy sa napokon nerealizovali.

Grille 12 počítal s nainštalovaním kanóna PaK 44 L/55 (PaK- Panzerabwehrkanone- „Protitankový kanón“, 44- rok výroby 1944, L/55- dĺžka hlavne je 55 ráží), Grille 15 zasa kanóna sFH 43/44 kalibru 150 mm na podvozok tanku Panther. Žiaden z nich sa nedostal ani len do fáze prototypu.

Začiatkom roku 1942 sa objavila myšlienka postaviť extrémne ničivé ťažké samohybné delo. Za týmto účelom boli vypracované 4 návrhy: Grille 17, Grille 21, Grille 30Grille 42.

Grille 17, celým názvom Geschützwagen Tiger für 17 cm Kanone 72 (Sf.) („Delové vozidlo Tiger pre (húfnicu) 17 cm Kanone 72 (Sf.)“), skrátene Gw Tiger für 17 cm K 72 (Sf.) bola húfnica kalibru 170 mm K 72 L/50 (pravdepodobne sa jednalo o upravenú verziu húfnice K 18 L/50, ku ktorej bola prirobená úsťová brzda) namontovanú na upravenom podvozku tanku Tiger I, neskôr sa rozhodlo, že zbraň bude namontovaná na korbu tanku Tiger II. Aj ten ale musel byť upravovaný, pretože rozmery kanóna presahovali možnosti pôvodnej platformy Tiger II. Preto bol podvozok výrazne predĺžený a pribudli mu na každej strane dve pojazdové kolesá (predtým ich bolo 9, teraz 11). Pohonná jednotka, prevodovka a základná konštrukcia podvozkovej vane ostala inak zachovaná. Namiesto otočnej veže bola na zadok korby nainštalovaná mohutná hranatá nadstavba chrániaca výzbroj a bojový priestor osádky. Jej čelný pancier mal mať hrúbku 30 mm, boky a zadná stena 16 mm. Nadstavba bola zhora otvorená, čo poskytovalo viac priestoru pre vertikálny pohyb kanónu. Elevácia hlavne sa pohybovala od -2° po +48° a bočný odmer hlavne bol 5° na každú stranu. Kvôli veľkým rozmerom munície pre hlavnú zbraň jej mohol stroj prevážať len 5 kusov. Použité mohli byť dva typy granátov- prvý s hmotnosťou 68 kg (29,15 kg z toho tvorila prachová náplň) mal dolet 28 km, druhý, ľahší vážiaci 62,8 kg (30,5 kg z toho tvorila prachová náplň) mali dolet až 29,6 km. Posádku tvorilo osem mužov- vodič, veliteľ a šesť mužov obsluhy kanóna. Dĺžka stroja bola 13 metrov (bez kanóna 9,5 m), výška bola 3,15 metra a šírka 3,27 m. Motor Maybach HL 230 P30 s výkonom 700 koní dával stroju najvyššiu rýchlosť 45 kilometrov za hodinu na ceste a 18 km/h v teréne a dojazd 250 km na ceste a 125 km v teréne. Vezená zásoba paliva mala objem 1000 litrov. Grille 17 mal byť schopný prekonať stúpanie 30°, kolmú prekážku vysokú 80 cm, priekopu hlbokú 3 metre a brodiť sa do hĺbky 70 cm. Predpokladaná hmotnosť stroja bola 58 ton.

Obrázok

Prototyp sa začal vyrábať začiatkom roku 1944 a mal byť dokončený v druhej polovici toho roku. Podľa plánov mali byť každý mesiac vyrobené 2 kusy tohto stroja. Kvôli zlej situácii v priemysle a spojeneckým náletom sa však do konca vojny nepodarilo dokončiť ani len prototyp. Nedokončený padol v máji 1945 do rúk britských jednotiek v Haustenbecku, neďaleko Paderbornu. Neskôr skončil pravdepodobne v šrote.

Okrem vyššie popísaného vozidla bola projektovaná i verzia nesúca upravený ťažký mažiar Mrs 18 ráže 210 mm. Mala sa využívať takmer identická konštrukcia. Technické parametre boli takmer totožné s Grille 17, iba celková dĺžka stroja sa skrátila na 11 metrov, šírka sa zvýšila na 6,59 m, námer zbrane sa zvýšil na hodnotu -2° až +68° a stroj so sebou mohol viezť len 3 kusy nábojov.

Obrázok

Keďže Grille 17 ani Grille 21 nikdy nezasiahli do bojov, ťažko môžeme hodnotiť ich využiteľnosť. Účinky kanónu by boli nepochybne strašné a jeho dostrel by umožňoval viesť paľbu na bezpečnú vzdialenosť bez ohrozenia nepriateľskou paľbou, ale vzhľadom na spojeneckú vzdušnú prevahu by sa tento kolos stal ľahkým terčom taktického letectva nepriateľa.

V máji 1942 začala firma Krupp vývoj nového ťažkého samohybného dela. Jeho plány boli dokončené o rok neskôr. Stoj dostal označenie Grille 30 a prezývku Bär („Medveď“). Hlavnú výzbroj tvorila húfnica kalibru 305 mm KwK L/16 (KwK- Kampfwagenkanone- „Kanón bojového vozidla“, L/16- dĺžka hlavne je 16 ráží) s dostrelom 10,5 km, ktorej úlohou bolo ničiť ťažko opevnené postavenia nepriateľa. Každý projektil vážil 350 kg a niesol 50 kg výbušniny. Vozidlo však mohlo prevážať len 10 kusov týchto nábojov. Zbraň bola namontovaná na upravenom podvozku tanku Tiger II, ktorého pohyblivú vežu nahradila mohutná nadstavba. V zadnej časti korby. Stroj by využíval aj niekoľko komponentov z tanku Panther. Podobne, ako pri Grille 17 musel byť podvozok predĺžený a pribudli dve pojazdové kolesá na každej strane, ale prevodovka, pohonná jednotka a základná stavba korby. Nové však bolo predné a zadné napínacie koleso. Hmotnosť tanku sa vyšplhala až na 120 ton a maximálna rýchlosť preto bola len 20 km/h. väčšinu hmotnosti zaberala ťažká zbraň a jej odlievaný štít, ktorý ale na druhej strane umožňoval eleváciu až 70°. Bär mal byť 8,2 metra dlhý, 4,1 m široký a 3,5 m vysoký. Hrúbka panciera čelnej steny nadstavby bola 130 mm, zadná stena a boky boli hrubé 80 mm. osádku stroja malo tvoriť šesť mužov- veliteľ, vodič, strelec, radista a dvaja nabíjači. Kvôli vysokej hmotnosti nábojov, ktorá by spôsobovala problémy pri nabíjaní sa počítalo sa inštaláciou ručného žeriavu v bojovom priestore vozidla. Projekt Grille 30 nikdy neopustil rysovacie dosky, pretože ho zastavilo vrchné velenie armády. V tej dobe sa totiž vyvíjal ťažký samohybný raketomet Sturmtiger.

Obrázok

Okrem projektu Bär vznikol ešte návrh namontovať na podvozok tanku Tiger II húfnicu kalibru 420 mm, ale ani tento sa nerealizoval. Jeho označenie bolo Grille 42.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

lmm

(lmm, 1. 3. 2015 9:47)

more info about batterie pommern can be found ion the museum: www.langemaxmuseum.be and www.facebook.com/langemaxmuseum